Sestra Slováka z Iwodžimy: Na Mika ľudia spomínajú každý rok

Ako si spomínate na Mika?

Nepamätám si ho dobre, pretože ja som bola najmladšia z rodiny a on bol najstarší. Keď som mala tak tri – štyri roky, Mike zmaturoval a odišiel do kempu Občianskych jednotiek ochrany prírody. Keď sa odtiaľ vrátil, išiel rovno k námornej pechote. Nemala som príležitosť skutočne ho spoznať.

Kedy ste ho videli naposledy?

Keď slúžil vo vojne, bojoval už dva a pol roka a prišiel domov na prázdniny. Vtedy som ho mohla trochu spoznať.

Ako zareagovala rodina na jeho smrť?

Očakávali sme najhoršie, pretože sme vedeli, že jeho divízia bojuje v ťažkých bojoch. Keď prišiel telegram od vlády, matka bola sama doma. Rodičia to brali veľmi zle, pretože Mike bol ich najstarším synom.

Kedy ste prvýkrát videli fotografiu, ako Mike a ďalší zdvíhajú americkú zástavu?

Bolo to v novinách, keď identifikovali mužov na nej. Asi dva týždne po telegrame sme mali spomienkovú slávnosť v kostole. Keď sme prišli domov, volal nám reportér z miestnych novín a povedal rodičom, že ich syn bol identifikovaný ako jeden z mariňákov, ktorí dvíhajú zástavu na Iwodžime. Tak sme to zistili. Na ďalší deň vyšli noviny s fotografiou a Mikom, a menami všetkých chlapcov, ktorí zdvíhali zástavu.

Ako ste sa vtedy cítili?

Boli sme na neho veľmi hrdí.

Zmenila tá fotografia život vašej rodine?

Musím povedať, že máme veľa pozornosti. Vždy keď sa niečo deje s výročím zdvihnutia či vzniku tej fotografie, tak nás do toho zapoja.

Vaši rodičia aj Mike sa narodili v Jarabinej pri Starej Ľubovni. Boli ste vy osobne niekedy na Slovensku?

S mojím manželom sme boli v Československu, ale neboli sme v dedine, kde sa narodil. Už si nepamätám, kedy to bolo. Boli sme na exkurzii a zastavili sme sa iba v Bratislave. Pred pár rokmi sme sa však stretli so slovenským prezidentom. Cestoval do Washingtonu a mali sme možnosť s ním hovoriť. Dal nám Medailu cti na pamiatku Mika.

Hovorili s vami rodičia po slovensky? Pamätáte si ešte niečo?

Hovorili s nami po slovensky a aj ja som vedela hovoriť. Ale neviem, koľko si ešte pamätám, pretože moji rodičia sú dávno mŕtvi a dlho som už nehovorila po slovensky.

Ako si rodičia spomínali na Mika?

Hovorievali, že rád pomáhal ľuďom. Na škole sa ako chlapec naučil po anglicky. Naokolo žili mnohí imigranti, ktorí jazyk nevedeli, a keď museli niekam ísť a nerozumeli jazyku, Mike išiel s nimi a tlmočil im, a to bol veľmi mladý. Bol hrdý, keď mohol niekomu pomáhať.

Pripomínate si Iwodžimu každý rok?

Áno. Tam, kde žijeme, každý rok organizujú 23. februára spomienku na Mika. Všetci príslušníci námornej pechoty sa zúčastnia a vzdajú mu česť.