Denník N

Niet elity bez komunity, ani globality bez lokality

Ilustrácia - Vizár
Ilustrácia – Vizár

Aj keď je veda globálny fenomén, všetci vedci a vedecké komunity sú lokálne entity, ktoré najprv musia žiť a štandardne pracovať. Až potom môžu vyrásť na majstrov sveta.

Nikto si nemyslí, že veda na Slovensku je v dobrej kondícii, spoločenské a humanitné vedy (SHV) nevynímajúc. No stalo sa akýmsi klišé, že pod paľbou generálnej kritiky sú najmä tieto vedy o človeku a spoločnosti, akoby niekto vedel odmerať, nakoľko je fyzika u nás lepšia než filozofia, či chémia lepšia než psychológia.

Hoci mnohí analytici aj kritici si už dávnejšie uvedomili, že porovnávať takto jednotlivé vedy je ešte väčší nezmysel ako miešať hrušky s jablkami, klišé pretrváva. Nevyhol sa mu ani Jozef Bátora, ktorý hneď v úvodnom odseku svojho článku Vráťme naše spoločenské a humanitné vedy do sveta tvrdí, že „naše vedecké inštitúcie… v porovnaní s vedeckými inštitúciami v západnom svete… systematicky a dlhodobo zaostávajú“, čo sa „predovšetkým týka spoločenských a humanitných vied“.

Spochybnená štúdia

Zvykli sme si u nás na veľké zovšeobecnenia typu „veda je v žalostnom stave“ či „slovenská veda chradne a práchnivie“, ktoré sú zrejme mediálne atraktívne. Nemenej dôležité však je, na základe čoho vyslovujeme takéto hodnotiace súdy? Bátora to robí na základe dvoch faktov: 1. štúdie českých autorov o „publikačnej výkonnosti“ slovenskej vedy a 2. počtu medzinárodných ERC grantov.

Česká štúdia (mimochodom zverejnená bez vedeckej oponentúry) už medzitým bola podrobená analýze v SAV a jej metodológia i závery boli značne spochybnené. Podobne iná česká štúdia (IPN Metodika), vypracovaná britskou firmou Technopolis v rámci grantu, ktorý koordinovalo české Ministerstvo školstva v roku 2015, veľmi fundovane navrhuje zrušiť český systém hodnotenia budovaný na báze RIV (smutne známy „kafemlejnek“), na ktorý sa Bátora odvoláva. Problematika ERC grantov je komplexnejšia a manažmenty našich vedeckých inštitúcií vrátane SAV už pristúpili k analýze jej príčin a postupným krokom k náprave.

Neúcta k duševnej práci

Leitmotívom Bátorovho článku je výzva „vrátiť naše spoločenské a humanitné vedy do sveta“ a posunúť ich „k európskym štandardom“, lebo iba v tom môže spočívať budúcnosť týchto vied. Znovu, niet zrejme nikoho, kto by s týmto nesúhlasil, avšak autor píše, akoby sme tu mali len „Biafru ducha“ na úplnej periférii vedeckého sveta. Znovu sa tu objavujú paušálne tvrdenia o „systémovej tragédii“, z ktorej sa dokázali vymaniť len niektorí jednotlivci, a aj to len „na vlastnú päsť“.

Jednoducho, nie je pravda, že by naše vedecké inštitúcie nepracovali v kontakte so zahraničnými pracoviskami alebo nemali svoj medzinárodný profil. Týka sa to napríklad všetkých ústavov 3. oddelenia vied SAV, pochopiteľne, v rôznej miere. Ani jeden z nich nie je izolovaný od sveta, od globálneho diania vo svojom odbore.

Ak si však postavíme otázku, aké je miesto našej vedy vo svete, prečo nie je lepšie a prečo tu nemáme „špičkových“ filozofov, psychológov, historikov, sociológov, politológov „svetového mena“ (žiadneho Simmela, Poppera, Freuda, Husserla, Habermasa, le Goffa, Eca, Rawlsa, ba ani Žižeka), odpoveď nebude taká jednoduchá. V zásade však platí, že „bez komunity niet elity“, a to nielen bez samej vedeckej komunity, jej kvality a praktík, ale aj bez širšej kultúrnej komunity a spoločenského prostredia vôbec. Základnou črtou slovenskej komunity ako takej je totiž neúcta k duševnej práci a nepochopenie jej povahy so všetkými dôsledkami.

Existujú aj slovenské otázky

V pozadí autorových tvrdení v článku sú tieto premisy: 1. Veda je len jedna, svetová a globálna, avšak 2. u nás doma nepracujeme v súlade s jej najlepšími praktikami a nemeriame sa jej štandardami, a preto 3. merajme sa rovnako všetci, lebo spoločenské a humanitné vedy nie sú odlišné.

Pozrime sa na tieto premisy podrobnejšie.

Ad 1. V zásade možno súhlasiť s platformou, že aj SHV vytvárajú globálne poznanie, a preto by mali byť vnútorne prepojené v medzinárodnom meradle. Veda je zaiste globálny fenomén, avšak nie je jednotná, naopak, je pluralitná a veľmi rozmanitá, a to tak pokiaľ ide o metodológiu skúmania, ako aj o jeho predmety. Veda je takisto otvorená. Do seba uzavretá veda je contradictio in subiecto.

Jozef Bátora nedostatočne akcentuje fakt, že na rozdiel od technických a veľkej časti prírodných vied je poznanie SHV primárne regionálne a vytvára regionálny poznatkový kapitál. Nie je importovateľné a navyše tvorí piliere štátu (pokiaľ ešte žijeme v ére národných štátov) v podobe jazyka, kultúry, edukácie a rozvoja spoločnosti. Preto je prirodzené, že je z prevažnej časti publikované regionálne.

Nie je prosto pravda, že „v zásade neexistujú žiadne výskumné otázky, ktoré by boli špecificky slovenské (alebo nemecké či švédske).“ Také otázky existujú, sú to napríklad otázky dejín i súčasnosti našej kultúry a spoločnosti, ktoré nikto za nás riešiť nebude. Je potom na každej jednej oblasti SHV, nakoľko obsiahne aj abstrahujúci, globálne integrujúci prvok, konfrontujúci regionálne s globálnym. Tu autor príliš zjednodušuje, paušalizuje a prehliada, že v mnohých oblastiach SHV sa presne toto deje a prebieha to v renomovaných vedeckých publikáciách monograficky, časopisecky, aj v medzinárodných výskumných projektoch a na konferenciách. Kontext postkoloniálnej spravodlivosti, ktorý autor v tejto súvislosti nesie na scénu, je v tomto prípade neadekvátny.

Zlá systémová prax

Ad. 2. Naše akademické praktiky a štandardy hodnotenia výsledkov nie sú „svetové“. Áno, tu je „pes zakopaný“, pretože ostatných 25 rokov sme išli zlým smerom, a to práve v tom, čo Bátora požaduje. Tu však ide o dve roviny. 1. Čo a ako SHV na Slovensku skúmajú a 2. aké sú ich výstupy. S autorom možno súhlasiť v tom, že pokiaľ by bola bývala po konci komunistickej totality prijatá inštitucionalizovaná platforma na rozvoj SHV, mohli sme byť omnoho ďalej. Lenže autor opäť prehliada, že v mnohých oblastiach sa na individuálnej a tímovej úrovni uskutočnil zásadný obrat, intenzívne prehodnotenie až na rovinu ontológie a epistemológie, energický výskum integrovaný do medzinárodných kooperácií a medzinárodné publikovanie. SHV na Slovensku dnes rozhodne nie sú skanzenom totalitnej doktrinológie!

Čo sa týka hodnotenia, zaviedli sme zlý systém hodnotenia a financovania vedy, založený na kvantitativizme a „počítaní karentov“. Odklonili sme sa od podstaty akademickej práce a zamenili sme ju za vonkajšie prezentačné (publikačné a citačné) ukazovatele. Áno, manažmenty akademických inštitúcií mali a majú plné ústa kvality, ale práve systém riadenia akademických inštitúcií, ktorý sme zaviedli, toto všetko podkopáva. Nestavali sme a nestaviame na autentických akademických motiváciách, ale prevažne na formálnych a finančných „tlakoch na výkon“. Zaviedli sme nivelizáciu v požadovaní rovnakého výkonu pre všetkých, ktorý sa meria prevažne štatisticky a scientometricky.

Nie je teda pravda, že „prax hodnotenia vedeckých výstupov v spoločenských a humanitných vedách u nás zostáva do veľkej miery od komunizmu nezreformovaná“. Práve naopak, za ostatných 25 rokov sa u nás zaviedla zlá systémová prax, ktorá má na svedomí tú „skutočnú tragédiu“, o ktorej autor píše. Vyrástli nové generácie akademikov, ktorí nevedia a ani nechcú vedieť, v čom spočíva akademická práca (až na výnimky). Nespočíva v počte publikácií, ba ani v ich „kvalite“, určovanej podľa miesta publikovania, ako na to zásadne upozornila San Francisco Declaration (DORA) v roku 2012.

Systém, ktorý ruinuje akademickú prácu

Možno súhlasiť s prvou časťou Bátorovej vety: „Skrátka, to, o čom je akademický život, čo sú štandardy akademickej práce a ako by štandardné akademické publikovanie vlastne malo vyzerať, sa k mladým vedeckým pracovníčkam a pracovníkom u nás dostáva len málo“, ale už nie s určením príčiny tohto stavu, ktorou je podľa autora to, že „vedúce osobnosti mnohých spoločenských a humanitných odborov majú sami pramálo osobných skúseností so západnou vedeckou praxou. A väčšina z nich to už ani neskúša.“

Nie je to tak, respektíve znovu veľmi diferencovane. Za príčinu možno označiť skôr to, že vedúce osobnosti akademických inštitúcií pomohli za ostatných 25 rokov vytvoriť u nás systém, ktorý ruinuje štandardnú akademickú prácu. A pokiaľ ide o štandardy hodnotenia, tie akademici plne odovzdali do rúk byrokratom a iným odborníkom.

Stelesnením tohto stavu je napríklad knižničný systém klasifikácie publikácií podľa kategórií (A-G), ktorý posvätili vyhlášky ministerstva v rokoch 2008 – 2012. Práve tento klasifikačný systém bol používaný (alebo zneužívaný?) pri všetkých hodnoteniach publikácií a samozrejme aj pri prerozdeľovaní financií tak, aby sa „body“ čo najjednoduchšie „preklápali“ do peňazí, v čom sa skrýva princíp kritizovaného českého „kafemlejnka“. Nič také v rozvinutom akademickom svete neexistuje.

Okrem toho, v kŕči usilujúcom sa o čo najrýchlejšie dosiahnutie zmeny k lepšiemu (excelentnosti) vedenie akademických inštitúcií (napríklad SAV) naďalej forsíruje popri pravidelných evaluáciách, ktoré realizuje v porovnaní s vedecky vyspelými krajinami v neštandardne krátkom 4-ročnom intervale, ešte aj súbežné každoročné evaluácie svojich ústavov.

Tvrdé a mäkké vedy

Ad 3. V tom svete, na ktorý sa Bátora odvoláva, a to najmä v Európe, ktorú stavia do centra svetovej vedy, patrí ku „klasike“ rozlišovanie na „tvrdé“ a „mäkké“ vedy, t. j. na „sciences“ a „humanities“, ktoré má svoje korene v 19. storočí a o ktorom sa nediskutuje.

Každý vie, že súčasná veda je diferencovaná a pluralitná. Všetky jej oblasti majú svoje špecifiká, nielen pokiaľ ide o predmety a metodológiu skúmania, ale aj potreby a podmienky rozvoja a výsledky či výstupy. Technokratické alebo scientistické „globálne“ prístupy k „vede ako celku“ tu hrozia vážnymi deformáciami, čo už dávnejšie pochopili na tom istom Západe. V súčasnosti to vyjadrili akademici napríklad v „Leydenskom manifeste“ z roku 2014 alebo v britskej správe HEFCE z roku 2015, kde sa hovorí o „zodpovednej metrike a informovanom peer-review“.

Zjednodušené meranie

A napokon niečo k trom krokom, ktoré majú SHV na Slovensku vyviesť z tmy do svetla (je ich omnoho viac, v našom výpočte minimálne sedem), možno úplne súhlasiť s prvým, ktorým je zmedzinárodnenie realizácie PhD. programov. To si však vyžaduje zmeniť koncepciu PhD štúdia a upraviť ju aj legislatívne. Napríklad vrátiť do 3. stupňa vysokoškolského štúdia „vedeckú prípravu“ vrátane financovania, navrátiť SAV autonómiu pre doktorandské štúdium bez ohľadu na „bolonský proces“ atď.

Druhý navrhovaný krok chce diferencovať medzi akademikmi, ktorých vedecká práca prispieva do svetového diskurzu, a tými, čo prispievajú (ak vôbec) do domáceho, lokálneho diskurzu. Za kritérium tejto diferenciácie berie medzinárodné publikačné databázy (WoS, Scopus) s tým, že kto sa v nich neobjavuje, s tým sa treba rozlúčiť. Toto považujeme za nebezpečné, pretože hodnota vedeckej práce bez rizika jej deformácie sa nemôže „merať“ takto zjednodušene už len preto, že v uvedených databázach sú aj niektoré naše domáce časopisy, dokonca vychádzajúce po slovensky.

Nikto nepochybuje o tom, že ak niekto publikuje v Science či Nature alebo v Harvard University Press, je to vrcholný publikačný výkon, za čo by autori mali dostať adekvátne uznanie vrátane finančného, avšak naša spoločnosť potrebuje celé spektrum vedeckých výstupov a výkonov pre rôzne účely vrátane tých rýdzo domácich.

Nechať len elitu?

Tretí navrhovaný krok hovorí o tom, že budúcnosť spoločenských a humanitných vied je v orientácii na medzinárodnú kooperáciu, profiláciu a etablovanie sa v globálnom akademickom priestore. Nepochybne, touto cestou sa už dávnejšie vydali napríklad škandinávske krajiny a je to zrejme aj „osud“ malých krajín. A touto cestou idú už dlhé roky aj mnohí spoločenskí a humanitní vedci na Slovensku nielen z generácie najmladších a mladých, ale aj tých „zrelších“.

Špecificky pre SHV sa tu však vynára problém vlastného jazyka a spolu s ním aj domácej kultúry. Na to sotva môžu tieto disciplíny plne rezignovať a podporovať len tých, čo „dokážu generovať výsledky posúvajúce poznanie v globálnom meradle“. Dokonca aj kvantitatívny pomer medzi domácimi „majstrami sveta“ a ostatnými bude zrejme vždy v prospech tých druhých. Jednoducho aj preto, že „bez komunity niet elity“, takže ten, kto chce mať a podporovať výlučne elitu – a to dokonca ani nie domácu, ale hneď svetovú – je ako ten, čo chce hneď z každého semena vypestovať len tú najvyššiu rastlinu a tie, ktoré takto nerastú, ihneď vyorať, aby neprekážali.

To vlastne znamená, že domáca, lokálna komunita nemôže existovať, pretože jej elitné výhonky ju ani nepotrebujú, keďže žijú z globálnej komunity, s ktorou sú v kontakte. Prípadne, ak môže existovať, tak len ako komunita „druhej kategórie“, ktorú však netreba podporovať z domácich zdrojov, pretože tie majú podporovať iba elitu ako súčasť globálnej komunity. Je zrejmé, že takéto ostré a protikladné rozlišovanie lokálneho a globálneho je absurdné, pokiaľ sa nestanoví hodnota lokálneho v tom zmysle, že globálne bez lokálneho neexistuje (a naopak).

Ako sa z lokálneho stáva globálne (a naopak), nie je taká jednoduchá otázka. Treba začínať prirodzenou podporou lokálneho s dvojakým cieľom: 1. aby slúžilo samo sebe, a 2. aby malo potenciál vyrásť na globálne. Hodnota lokálneho, z ktorej vyrastá aj všetko globálne (tým, že lokálne „prerastá“ samo seba), nespočíva len v tom, že prispieva ku globálnemu alebo že sa „pomeriava“ s ďalším lokálnym, aby spoločne tvorili niečo globálne. Hodnota lokálneho je v tom, že umožňuje tvoriť hodnoty tam, kde sa prirodzene žije.

Kým vyrastú majstri sveta

Rovnako dôležitá ako Bátorove tri kroky je však, na štvrtom mieste, aj dlhodobá podpora kvalitných tímov či pracovísk, ktorá popri súťažných zdrojoch poskytuje priestor pre rozvoj intelektuálnej kreativity. Dobrá veda nemôže byť postavená výlučne na súťažných zdrojoch, ktoré prichádzajú do živoriacich inštitúcií, plných stresu z neurčitosti, neistoty a úsilia každého jednotlivca uživiť sa ďalšími doplnkovými „vedeckými“ a „univerzitnými“ džobmi, keďže v SR ide na vedu menej ako 0,5 percenta HDP.

Piatym krokom by mala byť rekonštrukcia siete vysokých škôl na Slovensku. V nadväznosti na to by ako šiesty krok mala nasledovať fundovaná projekcia strednodobej potreby vysokoškolsky vzdelanej populácie v jednotlivých odboroch na Slovensku spolu so zavedením numerus clausus, ak nie na všetky študijné odbory, tak aspoň selektívne na tie strategické.

Finančné zdroje vytvorené vo štvrtom kroku a ušetrené v krokoch 5 a 6 by vytvorili – ako siedmy krok – dostatočný finančný objem na systematické a vysoké financovanie elitných tímov v SHV na Slovensku, od ktorých by sa odvíjal ich ďalší progresívny rozvoj.

Aj keď je veda globálny fenomén, všetci vedci a vedecké komunity sú lokálne entity, ktoré najprv majú mať možnosť žiť a štandardne pracovať. Až potom môžu vyrásť na „majstrov sveta“.

Nezávislosť médií na Slovensku nebola od roku 1989 nikdy vo väčšom ohrození, ako je teraz. Ak nás chcete podporiť nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom. Vopred ďakujeme🤞

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie