Braňo Jobus kedysi bez alkoholu nevládal vyjsť ani na pódium. Dnes vraví, že to nebol život

BRAŇO JOBUS sa narodil v roku 1969, roky pracoval ako mechanik v atómovej elektrárni Jaslovské Bohunice. Pôsobí ako muzikant a spisovateľ, účinkuje v kapelách Karpatské chrbáty (alternatíva), Vrbovskí víťazi (priemyselný folklór na vlastnoručne vyrobených bizarných nástrojoch) a Abusus (jednočlenná elektronická kapela s tvorbou určenou pre abstinentov), hosťoval v projekte Neuropa Michala Kaščáka. Vo Vrbovom každý rok organizuje hudobný festival Vrbovské vetry. Napísal dvanásť úspešných rozprávkových kníh. Žije vo Vrbovom, má dvoch synov (16 a 20 rokov).

V akej spoločnosti dnes žijeme?

Najviac mi je ľúto, že si viem predstaviť, ako by nám tu mohlo byť dobre. Po revolúcii v roku 1989 to totiž nebolo naštartované zle. Lenže my sme zlí.

Do toho tu máme fašizmus v parlamente a množstvo rusofilov. Neskutočné, že sa vymenila len jedna generácia a zrazu sme zabudli na všetko, čo bolo. Žasnem, ako ľahko sa ľudia nechajú ovplyvniť.

Znie to pesimisticky.

Internet, ktorý som považoval za fantastickú pomôcku, ma priam odrádza. Čo len vzniklo tých humusných klamárskych stránok a ľudia ich stále lajkujú, klikajú im na tie nezmysly. Prehrabať sa cez ten humus k normálnym informáciám vôbec nie je jednoduché.

Človek dnes prejde deviatimi tupými stránkami, kde ho nainfikujú nezmyslami, potom narazí na jednu normálnu, a už je z toho mimo.

Prečo ľudia potrebujú nezmysly z konšpiračných webov?

Možno je to tým, že sme na hranici medzi východom a západom. Môžeme byť pritom šťastní, že v skutočnosti sme na západnej strane. Lenže keď čítam ten humus, niekedy mám pocit, že patríme na tú druhú.

Som vyvalený z toho, čomu ľudia dokážu uveriť, za čím sa hrnú. Lenže čím to je? Aj tým, ako sa tu kradne. Idem cez Chorvátsko cez stoosemdesiaty tunel a spomeniem si na tie dva, čo máme doma, a aj z tých skoro padla celá ekonomika.

Na druhej strane, ani okolo nás to nie je ružové. Česi boli na tom vždy trochu lepšie a pozrite sa, akého „fantastického“ majú prezidenta. Jednoducho v nás ostali hlboko zakorenené pozostatky socializmu.

Chodíte voliť?

Jasné.

Máte koho?

Budem mať, lebo snáď do toho pôjde Riško Rybníček. Naposledy som chcel voliť Bugára, ale len do momentu, keď sa spojil s Ficom a odsúhlasili protiteroristický zákon. To bol moment, keď u mňa skončil.

Koho ste nakoniec volili?

Nepoviem, ale prezradím, ako som na to šiel už dvakrát po sebe – volil som tých, ktorých osobne poznám, mám ich telefóny a viem im kedykoľvek napríklad aj vynadať. Keď už nič iné, aspoň mám pocit, že viem vyslať nejaký signál.

Viete, prečo však nie som skeptický? Lebo prezident Kiska nám ukázal, že sa to dá. Došiel z neba a dal to.

Ste síce muzikant a spisovateľ, ale aj podnikateľ. Čo vám tu najviac komplikuje život?

Podmienky na podnikanie. V normálnom kapitalizme by si štát vážil najmä drobných podnikateľov – holičov, remeselníkov, autorov kníh. Tu však tých drobných, ktorí štát nijako nezaťažujú, lebo sa starajú sami o seba, likvidujú najviac. To je strašné.

Keď si len zrátam, čo ma stojí chod mojej eseročky, teda toho „minimonštra“, aby nejako žilo a dýchalo, chytám sa za hlavu. Nepotrebujem pritom nič, len aby ma nechali slobodne dýchať a nebuzerovali ma s každou hlúposťou a milión papiermi.

Bežný živnostník, hoci aj zarobí nulu, na odvodoch musí zaplatiť viac ako dvesto eur mesačne. Krajina zázrakov. Miesto toho, aby sa štát tešil z takých ako my, hádže nám prekážky pod nohy.

Človek sa až bojí pýtať ďalej.

To je nič. Predstavte si, že robím vlastný hudobný festival, ktorý trvá jedno poobedie, kde hrám so spriatelenými kapelami, a musím do SOZA zaplatiť takmer 500 eur za to, aby ma chránila. Asi samého pred sebou. Lebo oni tam majú vzorec, že na tej malej ploche, kde sa to koná, zarobím toľko a toľko.

Vôbec ich nezaujíma, že stále leje, že celý deň bola víchrica, že ľudia neprišli. Zázrak pritom bol, že som v tom počasí vôbec zapol gombíček, aby všetko hralo. Toto všetko je priam na ďalšiu rozprávkovú knižku.

V akej rodine ste vyrastali, že vznikli také vtipné úkazy ako vy a váš brat?

Mama robila v podnikových odboroch, organizovala pionierske tábory a rekreácie. Raz si ju Zuzka Krónerová vybrala do večerného filmu Brehy nehy. Ako amatérku. Hrala jej tetu.

Mala teda talent, len ho nikdy nevyužila, a tak jej popularita nešla za hranicu Vrbového. Rovnako to bolo u môjho tatu. Ten si fúkal na harmoničku, a tam to končilo. Rodičia boli dobrí ľudia, nikdy ma na žiadne chodníčky nenavádzali.

Čiže samorast?

Žil som si svojím životom. Už ako malí, snáď osemroční, sme s bratom zakladali hudobné skupiny. Mali sme maďarský magnetofón a k nemu mikrofón, takže rovno vznikali relácie.

Trieskali sme na škridly, vymýšľali hovorené pásma, skladali veci na gitare s odlomeným krkom. Baví nás to doteraz. Tvorba je veľká vec.

Na odľahčenie – nechceli vás rodičia vziať k psychológovi?

A to vtedy existovalo? Tatovi síce nadávali za moje dlhé vlasy, ale povedal, že jemu sa síce nepáčia, ale sú moje a hotovo. Rodičia si zvykli, že majú doma výmyselníkov. Brat je skôr domased, a ja rozlietaný, dodnes sa pekne dopĺňame. Rodičia nám dali absolútnu slobodu.

V dvanástich ste založili skupinu Veget. Neskôr vám ju zrušili.

Názov nebol dosť socialistický, evokovalo to, že netreba nič robiť. Vtedy sme pred každým koncertom museli chodiť na okresný výbor komunistickej strany do Trnavy nahlásiť texty. No a akosi sa im ten názov nepáčil.

To ste tam chodili ako dieťa?

Nuž, keď ma zavolali a mal som už štrnásť rokov, čo som mohol? Vôbec nechápali náš milý názov Veget, a tak sme sa premenovali na Karpatské chrbáty. To už ich oblaflo, hoci sme tým naznačovali, kam nám môžu vyliezť. Asi ich zmýlil názov karpatské, čo bol druh alkoholického nápoja.

Už v pätnástich ste boli v piešťanskej skupine Slniečko a zahrali si s hviezdami ako Iva Bittová či Stromboli s Bárou Basikovou. S deckom to zamáva, nie?

Čo mohlo so mnou mávať, veď som len oňuchal skutočný svet. Hrali sme s nimi na Morave, a to bola veľká vec. To sa nedalo so Slovenskom ani len porovnať.

Prečo?

Lebo tu bol zázrak, že v socializme vôbec vznikli kapely ako Bez ladu a skladu, Karpatské chrbáty či Slniečko. Chápete? V tom diskotékovom prostredí? To na Morave sa už chodilo na bigbít, nie na zábavy ako u nás, kde hučali Modern Talking a Michal David. Na Morave sa hrávali Kiss, AC/DC a Ozzy Osbourne.

Dýchalo to tam slobodou. Mohli ste spoznať Vladimíra Mišíka či skupiny ako Marsyas. Dodnes ich u mňa nič nepredbehlo, v aute ani inú hudbu nemám. Zo Slovenska som zase miloval skupinu Fermáta a Grigláka. A mal som rád aj Mariána Vargu a Petra Lipu.

Čo rozhoduje, že niekto má rád Modern Talking a niekto Plastikov?

Také ja nechápem. Sedemnásť rokov som robil v atómovej elektrárni a v kuse tam hrali komerčné rádiá. Ľudia okolo na ne vôbec nereagovali. Ako som im to však preladil na niečo normálne, napríklad na rádio Devín, do troch sekúnd to „štelúvali“ preč.

Oni vôbec nevnímali ten podmaz, ktorý mne škodil, len čo však započuli vážnu hudbu, hneď boli v strehu. Nie som psychológ, nedokážem to vysvetliť. Jednoducho neobjavili peknú hudbu, nedostali sa až po ňu. Kvalita je pre nich ako pre iných ufo.

Vedeli ste od začiatku, že mainstreamu sa chcete vyhýbať? V pätnástich chce chalan s kapelou vypredávať športové haly, nie ostať v garáži a dotiahnuť to do podzemných klubov.

Keď sme si s Vegetom začali vymýšľať pesničky, fungovalo to tak, že rok sme skladali program a potom ho raz zahrali vo vrbovskej kinosále. Následne sme zase rok skladali nový program, aby sme ho opäť raz zahrali. Domáci v tom našom malom mestečku nás považovali za bláznov.

Keď som však potom zrazu počul Kocábov Pražský výběr, akoby mi zo srdca popadali kamene. Našiel som sa, lebo to, čo sme si my vymysleli sami od seba, sa podobalo na Pražský výběr.

Nebolo to síce také dokonalé, ale malo to podobný smrad. Kocáb mi teda ukázal, že sa to dá, že nie sme blázni. Že to, čo robíme, je normálne. A to bola pre mňa veľká vec.

Nie je frustrujúce vydať s „chrbátmi“ toľko CD a vedieť, že to počúva minimum ľudí?

Je. Karpatské chrbáty ma učili trpezlivosti a pokore. Vydať osem albumov bez masového úspechu v tebe niečo zanechá, lebo nie sú odfláknuté, ale poctivé. Je v nich kus kvality a kus môjho srdca. A prečo je to tak? Na to odpoveď nepoznám.

Lenže má to iný prínos – iks rokov po nás vznikli Horkýže Slíže a Chiki liki tu-a, a to, čo sme robili, posunuli do ešte väčšej kvality. Ukázali nám tak, že sa to predsa len dá. My, Bez ladu a skladu a ďalší sme boli buldozéry, čo im predhŕňali cestu. Napríklad Horkýže Slíže sme krstili ich prvú magnetofónovú kazetu.

No a kým Bez ladu a skladu aspoň prerazili, čiže urobili ten prvý veľký krok, len sa tým potom neživili, Karpatským chrbátom sa nepodaril ani ten. Na druhej strane sme zo všetkých skupín vydržali najdlhšie. A stále hráme.

Je to kult, značka.

Áno, ten, kto nás pozná, uzná, že sme dobrí. Guľa úspechu sa však nabaľuje rôznymi spôsobmi. Veľa urobilo to, že som začal písať knihy, svoj podiel na celkovom úspechu má aj iná naša kapela – Vrbovskí víťazi. Ako celok je to teda plne funkčné, takže som spokojný.

Vypredať Pasienky alebo Lucernu s Karpatskými chrbátmi bolo nemožné, zadosťučinenie však prišlo napríklad pozvaním Miška Kaščáka na Pohodu, kde si nás ľudia našli.

Čo kapela Vrbovskí víťazi?

Podľa niektorých je to svetový kaliber. Keby sme žili kdekoľvek inde, nikdy by som nemusel chodiť do roboty. Táto kapela nám funguje všade. Môžeme hrať v škôlke, v dome dôchodcov aj na Pohode, a nezhovädíme sa, lebo je to veľká zábava.

A keď to skombinujem so svojimi dvanástimi knihami, ktorých sa predalo už 50-tisíc kusov, je to paráda. Všetko, čo sa teda nepodarilo cez iné projekty, sa mi vrátilo cez knihy. Nimi som si splnil sen a oslobodil sa od klasickej práce.

Neťahalo vás to niekedy k tomu, aby ste urobili kompromis, teda komerčné pesničky?

Nie. Také sny, že aby ma hrali v rádiách, nemám. Nemôžem sám seba pošpiniť len pre peniaze. Všetky moje kapely aj knihy musia ostať čisté tak, ako ich robím a cítim. Aj za cenu, že Karpatské chrbáty ostanú len pre zanietených. Aké kompromisy? Že teraz frčí hip-hop, tak ho urobím aj ja?

Čiže ak vás Kuly zavolá hosťovať na album Desmodu, odmietnete?

Spievanie spoločnej piesne áno. A už vôbec by som si nenechal zaplatiť za vystupovanie od Smeru. Také peniaze neexistujú. S Desmodom sme však kamaráti, lebo sme mali napríklad spoločnú šnúru s Bolkom Polívkom.

Dávam si veľký pozor na to, s kým idem a s kým nie. Mám svoje hranice, tobôž v tomto veku. Nechcem si už ubližovať ako kedysi alkoholom. Stále som sa vyhováral, že niečo nefunguje, pričom najväčšou prekážkou som si bol ja sám.

Nebodaj máte pocit, že ste si hudobnú kariéru prepili?

Nie, chcem tým povedať len to, že za peniaze by som sa nedokázal pretvarovať. Nešiel by som ani so Senzusom, ani s Elánom, ani s Desmodom. A veď ma ani nevolajú. A keby aj, mám prísne hranice.

So skupinou Para ste šli. Je výborná, nie je však vaším kritériom skôr to, že ide o kamarátov?

Nie, to je kombinácia. Musí to byť kvalita a musia to byť kamaráti.

Tí hrajú aj na vašom festivale Vrbovské vetry. 

Ten sme založili, lebo raz nás nezavolali na Pohodu ani na Hodokvas. Ak sme chceli hrať, museli sme si spraviť vlastný festival. To už som rok nepil a bol som nažhavený na vystupovanie.

Vtedy na Pohodu nezavolali ani Whiskyho a Slobodnú Európu, ani Chiki liki tu-a, ani nás. Povedali sme si, že nebudeme stále iba čakať, kým nás niekto niekam zavolá, ale zahráme si, kedy chceme my.

Koľko vystúpení máte ročne?

Tri roky po sebe to vychádza na 180 akcií ročne. Počítam nielen koncerty, ale aj besedy s knihami. Len včera som mal dve vystúpenia, dnes mám ďalšie. A je to ekonomicky udržateľné, hoci ani to ma už nejako nezaujíma. Knihy mi veľmi pomohli.

V akom zmysle?

Že ak aj zahrám koncert len za chabých päťdesiat eur, predám tam ešte aj nejaké knihy. Ten ekonomický model vznikol sám, hoci som ho neplánoval.

Keď ste pred tromi rokmi odišli z atómovej elektrárne, istotu, že sa uživíte, ste nemali.

Nemal. Všetci mali strach. Hučali do mňa, aby som to nerobil. Všetky staré zakomplexované životné osudy mi vysvetľovali, že robím chybu. Vravel som im, že potrebujem odísť, lebo chcem dýchať.

Koľko ste zarábali v elektrárni?

Moc. Minimálne tisíc eur. A bola to dobrá robota. Iného blázna, čo z nej odíde, nenájdete. Psychicky sa mi však uľavilo, lebo byť niekde zavretý osem hodín denne, hoci by ste chceli robiť milión iných vecí, nie je dobré.

Iný cvikol kartu, prišiel domov, pokosil si trávnik a mal voľno. Ja som doma len začínal – koncerty, besedy, cestovanie. A ja už v mojom veku nehľadám peniaze, ale čas. Ten mi je vzácnejší ako tisícka v atómke.

Čo sú peniaze proti času? Radšej sa chcem prejsť po lese. Vtedy som to mohol tak dvakrát ročne. Dnes si robím radosť, kedy chcem, a nikomu nič nenahlasujem. Chcem ísť do Indie? Idem a hotovo.

Nelezie vám na nervy, že sa vás v každom rozhovore pýtajú na vašu alkoholickú minulosť?

Vôbec.

Tak si trúfnem aj ja. Kedy ste začali piť? V pätnástich?

Aj skôr. Pil som toľko, že bez alkoholu som nevedel ani vyliezť na pódium.

Potom ste prestali fajčiť a mesiac na to aj piť.

Raz som nefajčil už deväť mesiacov. Prerábali mi však dom a robotníci, ktorí tam makali, fajčili. Štyri dni som bol v tom smrade, až som nevydržal a vypýtal si potiahnuť z ohorka. O dva dni som fajčil ako predtým.

Vtedy som pochopil, že v tomto neexistuje kompromis. V atómovej elektrárni sme chodili fajčiť na strechu, všade inde to bolo zakázané. A kým ja som si do roboty na raňajky nosil všetko možné od klobás až po vajcia, kolega, ktorý fajčil so mnou, mal iba malú buchtičku.

Len čo dojedol, prišiel, že ideme fajčiť. Zrazu som sa necítil slobodný. Chcel som dojesť klobásu, ale kolega, a teda de facto cigareta, mi začali rozkazovať, kedy čo robiť.

Inokedy som šiel na nočnú a zistil som, že nemám cigarety. Uvedomil som si, že som ochotný urobiť čokoľvek, len aby som ich zohnal. Vôbec som si nevedel predstaviť, že by som nočnú zvládol bez fajčenia. Strašná závislosť.

Rovnaká ako s alkoholom.

Presne. Idete do nejakého mesta, lebo tam je koncert, ale nezaujíma vás nastavenie aparatúry, zvuková skúška, osvetlenie, nič, len to, kde sa najbližšie čapuje a kde vám niečo nalejú tak, aby ste to mohli vziať so sebou. Kde tam bola sloboda, na čo som to míňal energiu? Na totálne hlúposti.

Čo vám pomohlo?

Vedomie, že nechcem, aby mi rozkazoval alkohol a cigarety, a že v tomto neexistuje kompromis. Mohol som síce piť denne iba päť pív, ale stále by som mal v hlave, že šieste si nemôžem dať, lebo idem ráno do roboty.

Nedal som si ho, ale bolo to len divadlo, aby som svetu ukázal, že nie som závislý. V skutočnosti som sa trápil, že si ho už nemôžem dať. A to trápenie bolo väčšie ako radosť z predošlých piatich pív. Nemalo to význam, vyriešiť sa to dalo len abstinenciou.

Koľko iných ciest predtým zlyhalo?

Všetky. Povedal som si trebárs, že už nebudem piť tvrdé, ale iba víno. Vypil som ho toľko, že som bol na tom rovnako. Človek potom ráno vstane s opicou a sľubuje si, že viac nepije. Lenže to sú len bláboly.

Alkoholizmus totiž nie je len o váľaní sa po kanáloch, ale o tom, že máte stále zamútenú hlavu a počítate, koľko pív si dnes ešte môžete dať. Nie ste slobodný. Pijete tretie a už sa trápite, že môžete len ďalšie dve, aby ste ráno nenafúkali. To nie je život.

Predstavte si, že zajtra máte dovolenku. Má vám najväčšiu radosť robiť to, že nemusíte počítať pivá? Nemusíte sa ani opiť, ale o čom sú potom vaše radosti? Z čoho sa to tešíte? Na aký humus sa to hráte, keď život prepíjate a míňate drahocenný čas?

Jeden herec mi spomínal, že keď prestal piť, zistil, že s mnohými, s ktorými sa dovtedy stretával, si zrazu nemal čo povedať. Že ich spájali len opilecké kecy.

To je zlatý chlapec. U mňa sa okolie nevymenilo, ale aj keby. Nech by to stálo akékoľvek obete, konečne som šťastný. Zdravie a čistota je podmienkou na to, aby som žil život, s ktorým som spokojný. A keď sa máte dobre vy, má sa dobre aj vaše okolie.

Raz sme hrali s Miškom Kaščákom vo Francúzsku, kde nám dávali pivo. Vtedy som mal deväťmesačné obdobie, čo som vôbec nepil. Dal som si jedno malé, hlava sa mi okamžite prepla a už som si chcel dať ďalšie. Nakoniec som vypil päť veľkých a bol som späť. Kompromis neexistuje.

Čo je najťažšie? Priznať si, že som alkoholik?

Áno. Večer, keď som šiel spať, som analyzoval patové situácie. Nemohol som zaspať, lebo som si chcel dať ešte jedno pivo. Keď som však zrátal, čo všetko som vypil za ten deň, skoro som odpadol. Musel som si priznať, že sa rútim do záhuby. Mal som iks skvelých aktivít a alkohol to všetko len brzdil.

A ako ste prestali?

Tak, že som si to naplánoval. Jednoducho som si stanovil dátum, od ktorého nepijem. A podebatoval som aj s Natálkou, manželkou Miška Kaščáka. Ona je psychiatrička.

Pohybujete sa však v brandži, kde nepijú len výnimky.

Chľastajú v nej skoro všetci. Keď prestanete piť, strašne dlho pritom trvá, kým sa vám vráti sebavedomie na normálnu zdravú úroveň. Niekedy ubehnú aj roky, kým si tak začnete vážiť sám seba, že pri partii, ktorá okolo vás pije, dokážete vstať a povedať – čaute, odchádzam.

Prečo?

Lebo prvé mesiace nemáte odvahu a radšej počúvate tie opilecké žvásty. Postupne vám to začne liezť na nervy, lebo opití tárajú stále dokola len to isté, až príde chvíľa, keď si uvedomíte, že tam nemáte čo hľadať.

Dnes postupujem tvrdo – ak mi niekto ponúkne pohárik, rovno odmietnem a hotovo, ani sa o tom nebavím. Maximálne poviem, že nebudem piť to, čo mi ubližuje, že je to jed a musel by som byť blázon, aby som to dostal do seba.

Kapela musí mať po koncertoch „radosť“.

Áno, dnes som to ja, kto kolegov po koncerte naháňa, že ideme domov. Som totiž jediný, kto vidí, že ostať dlhšie už nemá význam, lebo už sa len pije a nič zaujímavé sa nedeje. A môj čas je vzácny.

Čistota ma však baví. Keby závislého vysadili na pustom ostrove a nedali mu cigarety alebo alkohol, má pokazený celý pobyt. Ja by som si to užíval.

Ako argumentujete ľuďom, ktorí vravia, že pár pív im pomôže zabudnúť na problémy?

Že ráno vstanú a majú jeden veľký problém. Viem, ako vyzeral môj život, keď som pil, viem, ako vyzerá teraz. Nedá sa to ani len porovnať, bolo by to urážkou. Čistá hlava je najkrajšia vec.

Je rozdiel prežívať pekné veci triezvy a opitý. Päť minút čistej lásky je viac ako päť minúť lásky s ožratou hlavou. Dnes žijem skutočný život, nie divadelné predstavenie.

Nájdu sa takí, ktorí aj po rokoch vašej abstinencie zazerajú?

Nájdu, dokonca v mojom najbližšom okolí. Kolegom totiž najdlhšie trvalo, kým všetko pochopili, lebo sa stále pýtali, kedy sa konečne opijem a kedy ma zase budú nakladať do auta.

Nechápali ma, lebo oni sami to v živote nedokázali, a tak len rýpali. Nemali odvahu povedať, že aj im by sa zišlo ostať čistými, lebo majú problém. Miesto toho sa búchali do hrude, že to zvládajú. Niektorí takíto bojovníci to už dotiahli až do hrobu. Celý život len prebojovali.

Sú ľudia, ktorí vás žiadajú o radu, ako skončiť s pitím?

Jasné, dokonca chodím do blázinca do Pezinka. Raz za tri mesiace tam koncertujem so svojou skupinou Abusus.

Tú tvoríte sám.

Presne. A vystupujem tam pre alkoholikov a narkomanov s pesničkami o abstinencii. S Abususom konečne spievam tam, kde treba.

Nikdy nemávate ani len nutkanie vypiť si? Človek máva všelijaké chvíle. Aj veľmi zlé.

Nie. Keby ste ma dali do vane naplnenej borovičkou, ani si nechlipnem. A ťažké chvíle v živote? To sú len výhovorky, aby ste sa mohli napiť.

Ak by ste sa raz niekde dopočuli, že Braňo Jobus požil alkoholické nápoje, verte, že len preto, lebo sa sám rozhodol, že už s abstinenciou skončil. Nič také síce neplánujem, len vysvetľujem, že alkohol ma vôbec neláka.

Prečo by som sa mal vzdať tohto krásneho života? Alkoholom by som sa nepošpinil, ani keby ste mi teraz dali 100-tisíc eur. Radšej by som si nechal odťať ruku.

Čo si pomyslíte, keď vidíte opitých ľudí?

Je mi ich ľúto, lebo netušia, ako zabíjajú svoj život. Aj na našom festivale stretávam opitých. Keď sa zotmie a začínam mať o nich strach, niekedy už zvyšujem aj hlas. Nechcem, aby si ublížili.

Všetky vaše doterajšie knihy vychádzajú aj z reálneho života. Niektoré postavy už zľudoveli, napríklad muflón Ancijáš, muflónica Egreša, komisár Mrodge, pijavica Sosámráda, dážďovka Milica či červotoč Chrumo. Tento rok vám vyšla kniha Zvon.

Diali sa okolo mňa smutné veci. Umrel Jurko Kušnierik, jednoducho mu puklo srdiečko a už nebilo ako zvon. Jedno dievčatko zomrelo pri autonehode a jeho srdiečkom zachránili život inému.

Knihu ovplyvnili práve takéto udalosti. Príbeh je o tom, že dievča s chorým srdiečkom odpadne. Vezmú ho do nemocnice, pričom pri ňom nájdu rozpísanú rozprávkovú knihu, ktorú píše samo o sebe.

Frajer dievčatka sa rozhodne, že v tom príbehu bude pokračovať, ako by bolo zdravé. Každý deň mu číta, čo napísal, až urobí jednu vec a stane sa zázrak. Viac neprezradím, to by bolo na ďalší rozhovor.

Čo tohtoročná kniha Tajná správa?

Je o neposlušnom a neporiadnom holúbkovi, ktorý dostane úlohu zaniesť tajnú správu. Podmienkou, aby ju splnil, je, že sa musí zmeniť na zodpovedného poštového holuba. Na túto svoju životnú cestu sa napokon vydá, lebo vidí nádej, že by mohol stretnúť svoju roky stratenú maminu.

To znie ako nový žáner – sociálne rozprávky.

Neviem, nech to ľudia nazývajú, ako chcú. Tento rok som robil hudbu aj do animovaného rozprávkového seriálu Komisár Mrodge, ktorý je tiež na motívy mojej knižky a režíruje ho Jakub Kroner. Zatiaľ je hotová pilotná časť, teším sa na ďalšie. A chystám aj novú knihu. Bude o tom, ako sa žubrienky stanú inštalatérkami. Teším sa na všetko, lebo ma to baví.

Je pravda, že knihy nepíšete spontánne?

Píšem ich tak, že si stanovím termín, kedy tak urobím. Potom si sadnem k notebooku a ťukám. Napríklad teraz mám taký termín od 17. októbra. Dva týždne po ňom by mala byť nová kniha.

A keď nepríde inšpirácia?

Príde. Zatiaľ vždy prišla. Jednoducho nastane deň D, ľahnem si s notebookom a začnem vymýšľať. Príbeh totiž prežívam, a to tak, že večer som úplne unavený a rozbitý, úplne vyžmýkaný, ale nenormálne šťastný. Vyžmýkam svoje „srdco“ aj „mozek“, takže sa ani nezdržujem opravami a hlúposťami, že táto pasáž je slabá a podobne. Jednoducho idem, až kým to nedokončím.

Prerábate to?

Už nie, ani to po sebe opakovane nečítam. Načo? Tie vety mi musia hrať už pri písaní. To stačí. Všetko sa dá urobiť na tisíc spôsobov. Väčšinou je najlepší precítený príbeh, keď vlastne vzniká.

Vydavateľstvo, respektíve knižný redaktor, sa nesťažujú?

Iba raz. To bola nejaká aktívna teta, ktorá chcela, aby som poprehadzoval poradie rozprávok. Vraj to bude zaujímavejšie. Pre mňa to bolo, ako keby ste mi odrezali ruku a primontovali tam nohu.

Máte pokyn z vydavateľstva, kedy treba odovzdať ďalšiu knihu?

Máme už svoj zabehnutý systém. Všetci vydávajú knihy na jeseň pre vianočný trh. Moje sa vydávajú na leto, keď sú hudobné festivaly. Hudba a knihy sa v mojom prípade krásne dopĺňajú.