Denník N

Diktátori, stabilita a „Západ“

Milí moji zástancovia diktátorov, stability a sekularity ich režimov, keby sa Asad ujal reforiem, Sýria by dnes nebola zničená.

Autor je poslancom Európskeho parlamentu

Hlavne v súvislosti s utečencami a s potrebou vyviňovania sa zo solidarity s nimi sa už dlhší čas tak u nás, ako aj v Európe šíri ideológia, že „Západ“ rozbil Líbyu, Sýriu, Irak; a ak by sa destabilizovala situácia v Egypte či v Turecku, iste sa nájdu argumenty, že v tom má opäť prsty „Západ“.

Veď Obama pustil k vode starého spojenca Mubaraka a v Turecku to všetko spískal americký islamista Gülen, iste pod taktovkou CIA; nepochybne presne v takej rétorickej figúre, ako je tvrdenie, že Majdan je americkým produktom. A utečenci k nám prúdia práve kvôli tejto destabilizácii, a my máme teraz trpieť za hlúpe a nepremyslené ambície Západu. Samozrejme, imperiálne ambície, aké iné by sa mohli v prípade USA, Veľkej Británie či Francúzska ešte objaviť?

Táto argumentácia je značne rozšírená a často ju dnes počuť aj v slovách poslancov, politikov, aj členov vlád… Je to však argumentácia, ktorá predovšetkým nepripúšťa jednoduchý fakt: že sa niečo môže diať aj z vôle ľudí, jednotlivcov, autonómne, z ich rozhorčenia, nenávisti, zúfalstva; ale aj z pozitívnej idey niečoho nového, lepšieho, spravodlivejšieho. A zároveň je v tejto argumentácii obsiahnutá – či už zámerne alebo nevedome – skrytá podpora diktatúre ako najlepšieho spôsobu zabezpečenia stability.

Stabilita je to zaklínadlo, za ktorým sa skrýva podpora diktatúry; takej, ktorá vždy umŕtvuje pohyb, nepredvídateľné zmeny, sily, záujmy, ktoré statočný diktátor drží pod pokrievkou; statočný, veď nám nerobí žiadne problémy (okrem občasného kriku ľudskoprávnych organizácií, že ten Saddám Husajn likviduje státisíce Kurdov chemickými zbraňami, či ten starnúci fešák Kaddáfi má osobitné izby v okolí univerzít, v ktorých znásilňuje študentky, či ten milý a inteligentný farmaceut Asad občas namieša chemickú zmes, ktorú tí zlí vojaci, iste proti jeho vôli, rozsypú po detičkách – a veď sú to asi deti teroristov). A počas ich vlády sme tu nemali skoro žiadnych utečencov, všetci sa asi cítili doma bezpečne.

Nuž milí moji zástancovia diktátorov, stability a sekularity ich režimov: keby sa bol Asad ujal reforiem, ktoré v roku 2011 žiadali státisíce demonštrantov, a to s túžbou, aby sa ich ujal práve on, s jeho portrétmi na transparentoch, iste by Sýria nebola dnes demokratickou krajinou, ale bola by sa posunula aspoň tam, kde je dnes Maroko alebo Jordánsko. A bola by sa vyhla občianskej vojne.

A, prosím, uvedomme si, že nebyť onoho zásahu Francúzska a Británie v Líbyi (v tomto prípade len s logistickou a spravodajskou podporou USA), bola by Líbya presne tam, kde je Sýria dnes. Líbya dnes určite nie je stabilným štátom, je rozdrobená a to viac-menej podľa kmeňových a náboženských rozdielov, ale jej úsilie o integritu a národnú vládu je citeľné. A to za výdatnej pomoci Európskej únie.

Každá zmena režimu je destabilizáciou. A nepochybne v čase zmeny a mocenského vákua sa začnú presadzovať mnohé záujmy, protikladné, nepriateľské. Blízky a Stredný východ prekonáva dnes dva historické javy, ktoré ho dočasne stabilizovali: povojnové usporiadanie hraníc, z tej prvej aj z tej druhej svetovej: a fixovanie týchto hraníc je nepochybne výsledkom európskej moci; a formy diktatúr, ktoré sa vytvorili ako arabský variant vytvárania národných štátov – štátov práve v týchto hraniciach určených povojnovým usporiadaním. Lenže túžba po väčšej slobode, odstraňovaní nespravodlivostí, štátneho a oligarchického vykorisťovania, etnického a náboženského útlaku sa dá potlačiť aj diktatúrou len dočasne. Chcieť zastaviť dejiny je skutočne len utópiou diktátorov.

Dnešná realita Blízkeho a Stredného východu je zmesou všeličoho, ale najmenej vplyvu „Západu“. Mnohí stratégovia dokonca tvrdia, že je dôsledkom neprítomnosti západných mocností. V skutočnosti pohyb, ktorý my tak „bolestne“ prežívame cez hrozbu (mytologickú) migrácie, spôsobujú tri symetrické javy: vnútropolitický tlak na reformy diktátorských a zlodejských režimov; iránska podpora terorizmu a šiítskych militantov; saudské šírenie wahabismu a a podpora sunitských rebelov.

To sú zdroje nestability, a nie Západ! Opačne, Európska únia a USA (neznášam termín Západ!) musia hľadať stratégiu, ako na tieto nové historicko-regionálne javy reagovať. A stratégiu iste nájdu, aj rozumnú – ak do toho nevbehne v novembri Trump.

Teraz najčítanejšie