Denník N

Najslávnejší český pivovarník Bernard: Radšej fľaša a joga ako plechovka a politika

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Tradičné pivo tu je tisícky rokov a svoje miesto obháji aj v konkurencii radlerov či ciderov, verí najslávnejší český pivovarník Stanislav Bernard.

Bol jedným z prvých, ktorí videli šancu na pivnom trhu plnom veľkých hráčov. Dnes je pivovar STANISLAVA BERNARDA už tradičnou českou značkou.
Pivovar ste vydražili pred 25 rokmi. Bol v zlom stave, so zlým pivom a zlou povesťou. Prečo ste sa dali na takýto biz­nis?
Ani nešlo o to, že by sme chceli robiť biznis vyslovene v pive. Skôr išlo o to, že sme po revolúcii chceli začať vôbec nejaké podnikanie. Lákalo ma to. Mali sme také vzory v rodine. Keď sa objavila táto možnosť, proste sme do toho skočili a skúsili sme to.

Kde ste na to vzali peniaze? Stálo to 52 miliónov korún.
Vtedy to bolo tak, že sme mali mesiac na zaplatenie dražobnej ceny. Vtedy tu fungovali dobre hlavne skupiny ľudí, ktorým sa darilo za bývalého režimu – veksláci, zelovocári, ktorí mali peniaze z rôznych zdrojov. My sme nemali nič. Skôr než sme išli do dražby, porozprával som sa s riaditeľom pobočky Českej sporiteľne. Spýtal som sa ho, či by nám na to mohol poskytnúť úver. A on povedal, že si myslí, že áno. Šli sme teda do dražby, pivovar sme vydražili a nastal obrovský problém, lebo zistil, že na to nemá kompetenciu. Potom sa zistilo, že na to nemajú kompetenciu ani na kraji, takže sa to rozhodovalo v Prahe. Bol to však férový chlap. Hoci sme od neho nemali nič písomne, nezaprel, že nám dal sľub. Keď mali celoštátnu poradu vedúcich pobočiek, riaditeľke z Prahy vysvetlil, ako to máme vymyslené, že síce pivovar bol v hroznom stave a už vlastne zavretý, ale vďaka tomuto pánovi nám riaditeľka na 29. deň tej mesačnej lehoty úver podpísala. To boli prvé veľké nervy.

Video: Pivár Bernard: Slovenské pivo sa zásadne nelíši od českého
autorka: Martina Koník

Sedem a pol milióna korún z celkovej sumy boli zásoby neobľúbeného a nedobrého piva. Ako to pivo dopadlo? Podarilo sa vám ho predať?

Nie. Ponúkali sme ho na rôznych trhoch, dokonca aj fľašu za korunu. Ale bolo nepredajné. Nepredali sme prakticky nič. Časť sme ponúkali na skŕmenie a zvyšok išiel do kanálov. Niekoľko miliónov sme tak museli zlikvidovať.

Koľko ste toho dohromady vyliali do kanála?

Myslím, že tak päť- či šesťtisíc hektolitrov, ktoré sme však museli zaplatiť v dražobnej cene.

Linka na umývanie fliaš a ich plnenie. Foto N – Tomáš Benedikovič
Linka na umývanie fliaš a ich plnenie. Foto N – Tomáš Benedikovič

Začali ste traja. O niekoľko rokov ste však museli pribrať belgického investora. Nebola tam iná možnosť?

Nemuseli, to nie je presné. Bolo to po desiatich rokoch. A tých desať rokov bol skutočne boj o prežitie. Vtedy sme to až tak nevnímali. Vnímali sme to ako zábavu. Často sme nemali prachy. Museli sme vymýšľať, ako zaplatiť dodávateľom. V jednom období sme si museli vybaviť úver, pretože sme dlhovali mnohým firmám. Nebolo to vôbec jednoduché, ale nemuseli sme toho partnera priberať. Bolo to však po desiatich rokoch práce od rána do noci, a aj keď sme už mali novú, zrekonštruovanú varňu, ten pivovar stále vyzeral tak, ako keby sa tu pred dvoma rokmi skončila vojna. Tak sme si povedali, že by bolo fajn, keby sme zrýchlili ten vývoj. Po asi roku a pol vyjednávaní sa podarila podpísať akcionárska zmluva. Belgickej firme Duvel Moortgat sme predali presnú polovicu firmy.

Dalo vám to niečo okrem peňazí?

Tam išlo úplne primárne o strategické partnerstvo. Z nášho pohľadu išlo o peniaze a oni cítili, že máme potenciál – marketingový, kvalitatívny. Vtedy som si hovoril – úprimne, kto by mal chuť kupovať podiel v takom zaostalom pivovare? Oni však cítili, že nejaký potenciál máme, a keď to zoberiem teraz, po 15 rokoch, im sa hodnota ich podielu zmnohonásobila.

Prečo nepredávate pivo v plechovkách?

Súvisí to s celou našou stratégiou.

Na Slovensku aj v Česku sú trendom plechovky a stále menej vidíte ľudí, ktorí by si niesli z obchodu domov fľaškové pivo.

V Česku tiež plechovky rastú. My však varíme prémiové pivo, najlepšie pivo, aké sme schopní uvariť. A na to sa úplne plechovky nehodia, a nedajbože plasty. My pivo nepasterizujeme, má dlhú trvanlivosť, ale bez pasterizácie. Pivo do plechoviek pasterizovať musíte a už tam je rozpor s našou filozofiou. A navyše je to stále obal, ktorý je jednorazový. Síce sa recykluje, ale je energeticky náročný. Na nejakú ekológiu v súčasnosti všetci kašlú, ale keď sa pozriete, že plechovku musíte opäť vyrobiť, a porovnáte to s vratnou fľašou, je to oveľa ekologickejšie. A sklo je navyše ušľachtilejší obal.

Čo hovoríte na pivo v plastových fľašiach?

Mohol by som vám ukázať naše dve reklamné kampane. Jedna sa volala Dnes z PET-ky, zajtra z tašky. Možno ste niekde na internete videli, ako v Číne začali predávať pivo v igelitových vreckách. Druhá kampaň sa volala Doba plastová. Mali sme tam takú tú nafukovaciu bábiku.

Mám pocit, že sa vám PET fľaše vyslovene hnusia.

Povedali ste to presne. Ale aby sme si rozumeli – pokiaľ to napríklad minipivovar používa preto, že nemajú fľaškáreň, a používajú to na to, že keď si k nim niekto z druhej strany cesty príde po pivo a dajú mu to do PET-ky a za pár hodín to vypije, tak je to celkom v poriadku, je to len odnosný obal. Ale aj v tomto prípade by som preferoval niečo iné. Máme napríklad dvojlitrové sklenené džbány s patentným uzáverom. Je to pivo do džbána a to je niečo úplne iné než do nejakej PET fľaše.

Do pivovarníckeho trhu každý rok zasahujú vlny radlerov a ciderov. Neskončí sa to nakoniec tak, že väčšina ľudí bude piť vykvasené jablká alebo malinovky a pivovarnícky biznis zanikne?

Úprimne, nevieme, čo bude. Môžeme sa len domnievať. Keby som odpovedal z hlavy, myslím, že to nehrozí. Prvú kategóriu tých mixov – radlerov a podobne – sme vlastne prví v Česku otvorili nealkoholickou slivkou a višňou. A dodnes ich úspešne predávame. Potom prišla vlna staropramenov citrus a ďalších. Malo to charakter vlny. Druhý rok sa toho predalo vyše 100-tisíc hektolitrov, ale o ďalšie dva roky to začalo padať. To sú módne trendy. Radlery, pivné mixy s dvoma percentami alkoholu, v lete svoje miesto mať budú. Cidery sú iná kategória. Každá z noviniek si nájde na trhu svoje miesto, ale väčšinou má charakter módnej vlny a takých tu už bolo veľa. Napríklad mexické pivo Corona, ktoré sa pilo s citrónom, bolo v Prahe pred rokmi obrovským hitom. Vystrelilo to hore a zasa to padlo. Tradičné pivo je tu tisícky rokov a svoje miesto na trhu obháji.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

 

Miloš Zeman kedysi povedal o popradskom pive, že je vhodné tak akurát na čistenie protéz. Veľa ľudí na Slovensku to zobralo ako urážku slovenského piva ako takého. Čo hovoríte na slovenské pivo?

Som rád, že sa ma nepýtate na Miloša Zemana. Ja som študoval v Žiline a v tej dobe slovenské pivo nebolo veľmi dobré. Najlepší bol vtedy Zlatý bažant. V tej dobe to bolo veľmi dobré pivo. Dnes je situácia úplne iná. Dnes nie je dramatický rozdiel medzi kvalitou českého a slovenského piva. Na druhej strane, v tých veľkopivovaroch v Česku aj na Slovensku išla kvalita po revolúcii najskôr hore, pretože veľa pivovarov malo rôzne chyby. Najskôr teda išli tie pivá kvalitatívne hore, potom, keď do varenia piva začali stále viac hovoriť ekonómovia, pivá sa začali približovať jedno druhému. Vytvoril sa pojem, ktorý používam ja a mnoho ľudí, europivo.

Aké sú?

Tie pivá nie sú nekvalitné, sú spriemerované. Je na nich vidieť, že sa na nich šetrí. To platí rovnako pre pivá z veľkých českých, ale aj zo slovenských pivovarov, pretože tie sú tiež vlastnené nadnárodnými spoločnosťami. Keby sme teda chceli skutočne osobité a kvalitné pivo, až tak ho nehľadajme vo veľkých firmách, aj keď aj tam sú výnimky. Skôr ho môžeme nájsť v menších pivovaroch a minipivovaroch, aj keď ani tam to neplatí bez výnimky. Tu je dnes asi 340 minipivovarov. Táto oblasť zažila obrovský boom a renesanciu, je jasné, že v každom z 340 minipivovarov sa nevarí rovnako kvalitné pivo.

Na Slovensku je ich len okolo 55.

Ani to nie je až tak málo. To je, ako keby sme ich tu mali my 110. Tu však bola tradícia predsa len väčšia. Musím povedať, že som šťastný, že tento segment zažil renesanciu. Zaoberal som sa tým priamo už v 90. rokoch. V roku 1993 som zakladal Český zväz malých nezávislých pivovarov v Humpolci. Vtedy sa v ňom združilo asi 25 menších pivovarov s výrobou do 200-tisíc hektolitrov a po dvoch rokoch sa mi podarilo presadiť zníženú spotrebnú daň na pivo pre malé nezávislé pivovary. Platí od 1. júla 1995. Je to v zákone o spotrebnej dani a je to tam dodnes. Potom sa tým inšpirovali aj Slováci.

Do akej miery im to dokáže pomôcť?
Zoberte to tak, že minipivovary s výrobou do 10-tisíc hektolitrov ročne platia polovicu zo spotrebnej dane. Raz sme počítali, že to v ich ziskovosti robí okolo štyroch či piatich percent. A to nie je málo. Niekedy to môže byť aj polovica zisku.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

 

Ste človek, ktorý sa veľmi hlási k slobode podnikania. Takéto zvýhodňovanie však nie je úplne trhový princíp. Je to aj spravodlivé? 

Ten zväz som zakladal štyri roky po revolúcii, keď tu bolo 70 priemyslových pivovarov. Boli tu pivovary typu Prazdroj, Budvar, Staropramen, Radegast či Velkopopovický Kozel. Keď ste si pozreli ich distribučné siete a silu, pokiaľ sa budeme baviť o zvýhodnení, bolo to, ako keby ste štartovali v behu na 100 metrov a oni začali v rovnaký moment, ale na štyridsiatom.

To bolo v roku 1995. Mali by byť zvýhodňované aj teraz?

Ja som šťastný, že to prinieslo tú renesanciu. Kým sa ten zákon schválil, už z tých 70 pivovarov zaniklo zhruba 25. Išlo to strašne rýchlo. Rok za rokom padali pivovary. Keby sa to neschválilo, na českom trhu by, podobne ako na holandskom, dánskom a na iných trhoch, boli len nadnárodné skupiny, pár veľkých pivovarov, okrem nich možno nejakých desať pivovarov, pár minipivovarov a bodka. Som úprimne rád, že to však dopadlo, ako to dopadlo. Vtedy sa to riešilo na najvyššej úrovni, teraz to má dosah na štátny rozpočet možno 100 miliónov korún (3,7 milióna eur). Keď si však zoberiete, že v dôsledku toho prežilo niekoľko desiatok stredných pivovarov a vzniklo viac ako 300 minipivovarov – tak čo je lepšie pre zákazníkov a ekonomiku? To, že by tu na konci zostalo do desať pivovarov a všetci by pili unifikované pivo, alebo že je tu 45 priemyselných pivovarov a momentálne 340 a v budúcnosti možno 500 minipivovarov?

Realita je však nakoniec taká, že 50 percent vášho trhu ovláda Prazdroj a ďalšiu tretinu iné silné skupiny. A nejako podobne je to aj na Slovensku.

Máte pravdu. To som však nemohol ovplyvniť, aj keď som chcel. Lebo to spojenie Prazdroja s Radegastom bolo nezákonné. Vtedy som okolo toho veľa behal ako prezident zväzu. A skutočne to antimonopolný úrad schválil mimo správneho konania. Vznikol tu úplne dominantný subjekt na trhu s vtedy viac ako 50-percentným trhovým podielom, pritom tá hranica dominancie na trhu je 30 percent a oni ani len nezačali správne konanie, ktoré zo zákona museli.

Na Slovensku je to podobné. Heineken a SAB Miller ovládajú do troch štvrtín toho trhu.

Pôvodne ste položili otázku, či je fér, že je tu akési zvýhodnenie pre malé pivovary. Teraz však hovoríte o dominantných hráčoch. Tí by tu boli tak či onak. Ako to presadili, komentovať nebudem a nemá zmysel sa k tomu po 20 rokoch vracať. Viem však, že to nebolo zákonné. Čo som však mohol urobiť, bolo, že som sa inšpiroval krajinami ako Nemecko a Belgicko, kde pivovarníctvo zostalo zachované vo svojej pestrosti a model zníženej spotrebnej dane sme prevzali od nich. A v Českej republike došlo k absolútnej renesancii tradičného segmentu. Takže keď to zhrniem – ekonomické dôsledky na štátny rozpočet sú stopercentne pozitívne. Je tu oveľa viac zamestnanosti, ktorá by tu nebola. Čo sa týka chutí a ponuky piva, sú neporovnateľne pestrejšie. A čo, že je tu 50 percent Plzne? Nech je. Ale je 45 ďalších priemyslových pivovarov a 340 minipivovarov, ktoré by tu neboli. V každom máte zamestnancov. Môžeme mať na to stovku pohľadov, ale ja som hrdý na to, čo sa tu podarilo.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

 

Nakoniec o tom aj tak rozhoduje trh a sú dva spôsoby, ako sa pivovar dokáže predať. Jednak cez krčmy, čo na Slovensku až tak dobre nejde ako v Česku. Druhá vec sú obchody a hlavne reťazce. Aké je ťažké dostať sa do regálov reťazca?

Zaoberal som sa tým roky osobne a poviem vám, že začiatky boli také, že keď som išiel na rokovanie s reťazcom, už som sa pripravoval, ako  sa budem cítiť po ňom. A niekedy som sa cítil ako „spráskaný“ pes. Nákupcovia majú často tréning, ako dodávateľa psychicky rozhodiť, aby bol potom ochotný súhlasiť s čo najvýhodnejšími podmienkami pre reťazec. Bolo to tak mnohokrát a vôbec to nebolo jednoduché. Naším šťastím bolo, že sme mali od začiatku predstavu, že budeme variť najlepšie možné pivo za najvyššiu možnú cenu, a od začiatku sme budovali značku. Tým, že sme nemali lacné pivo, bol určitý priestor, aby sme vôbec mohli marže tých reťazcov pokryť. Tým, že sme vybudovali značku a veľmi kvalitný produkt, bol o nás záujem. A tak aj reťazce chceli mať také pivo a aj ho chcú. Teraz je iná situácia – sme etablovaná značka, vnímaná kvalita a rastieme. Ale keď ste sa pýtali, aké ťažké je sa tam dostať, tak veľmi ťažké.

A je ťažké sa tam udržať? Existuje tam aj tlak počas obdobia, keď to máte zazmluvnené?

Každý rok sa znova vyjednávajú obchodné podmienky a každý rok je to stále tá istá hra. Ale dnes už to beriem do určitej miery ako folklór, lebo už máme veľmi dobrú pozíciu a je po nás taký dopyt, že nás tam chcú mať. To neznamená, že sa vždy dohodneme. Boli roky, keď nás určitý reťazec na nejaký čas vyradil zo zoznamu, pretože sme nekývli na to, čo chceli. Povedal som, že pokiaľ od nás chcete každý rok vylepšenie podmienok o tri percentá, jednoducho vám ich nedám. Lebo pokiaľ vám ich dám, za pár rokov pre vás prestanem byť atraktívny a nebudem vám mať čo ponúknuť. A keď vás vyhodia zo zoznamov na pár mesiacov, než si vybojujete rovnaké miesta v regáloch a kým si ľudia zvyknú, že tam opäť ste, prídete o veľa peňazí.

Bojujete aj o pozície v regáloch?

Samozrejme.

Pokiaľ im kývnete na nejakú cenu, dajú vás o regál vyššie, kde ste lepšie vidieť?
Ono je to prosto hra. Samozrejme, majú nástroje, ako vyhodnocovať predajnosť a ziskovosť, a úplne prirodzene preferujú to, čo sa predáva a z čoho majú zisk. To je v poriadku a to každý pochopí. Ale zároveň je tu boj ešte medzi zástupcami rôznych pivovarov a dodávateľov, ktorí sa naťahujú o pozície. Je to zábavná hra, ale vraciam sa k vašej otázke, či je to ťažké – je to viac ako ťažké. Pokiaľ by ste začínali a mali skvelý produkt, vôbec to neznamená, že by ste sa tam uchytili a budete tam úspešný.

Varňa pivovaru Bernard. Foto N - Tomáš Benedikovič
Varňa pivovaru Bernard. Foto N – Tomáš Benedikovič

 

V Česku aj na Slovensku sú zrejme váš hlavný segment krčmy.

Áno, sudového piva varíme nad 60 percent a našou stratégiou sú hlavne krčmy. Sme vo všetkých hlavných reťazcoch okrem tvrdých diskontov.

Aké ťažké je dostať sa do krčiem?

To je ďalšia hra.

Tam ju nehráte s reťazcami, ale s konkurenciou. A často to vyzerá tak, že sa pivo čapuje podľa toho, kto dá krčme novú markízu, stoly alebo poháre. Ako sa hrá na tomto trhu?

Peniazmi. A nie je to len to. Sú to zľavy a dnes nie je žiadnou výnimkou, že sa dáva iks sudov za peniaze a ďalší sud zadarmo. To sú bežné praktiky, ale základnou praktikou je kupovanie si krčmárov. To znamená: čapuješ tu nejakú značku piva, my ti ponúkneme toľko stotisíc korún alebo desiatok tisíc eur a ty vymeníš značku.

Je v tom aj nejaký druh korupcie?

V svojej podstate je to čisto korupcia. Po právnej stránke to korupcia nie je, lebo sa to schováva pod reklamné zmluvy. Ale vo svojej podstate je to – vymeň značku a my ti dáme peniaze. Sám asi cítite, že to má korupčný základ.

Sám ste sa angažovali v Nadačnom fonde proti korupcii.

Som tam preto, lebo to dáva zmysel. Korupcia nepoškodzuje len ekonomiku, ale celú spoločnosť. Je to zlodejina.

Roky ste sa vyjadrovali k politike. Prečo sa k nej nechcete vyjadrovať teraz?

Lebo to nemá zmysel. Budete sa stále vyjadrovať k politike a zistíte, že po každých ďalších voľbách sa tam dostanú ľudia, ktorí kradnú ako tí pred nimi. Keď vás tak zvonka vnímam, že máte fajn prezidenta, ktorý hovorí niečo, čo dáva zmysel, a že sa nebojí povedať nepopulárny názor. Ale keď sa pýtate, prečo nemám chuť sa vyjadrovať k politike? Pred niekoľkými rokmi som sa začal venovať joge a tá mi dáva neporovnateľne väčší zmysel, ako sa neustále hádať a útočiť. Politika, žiaľ, v tom stave vedomia, v akom je celá spoločnosť, je iba týmto. Dospel som k tomu po nejakom čase. Bol som mladý, chcel som, aby sa niečo zlepšilo. Dokonca som kandidoval do senátu. Hovoril som si, že pokiaľ by som sa tam dostal, pôjdem ďalej a niečo tam presadím. Dnes tie ambície nemám a mám skôr ambície pracovať sám so sebou a dostať sa oveľa hlbšie k podstate, prečo tu sme. A to mi dáva oveľa väčší zmysel, ako sa vyjadrovať k politike.

Je to vaša osobná rezignácia alebo sklamanie?
Máte pocit, že som rezignovaný?

Roky ste boli vnímaný ako excentrický človek, minimálne pre vaše reklamné kampane.

To neznamená, že neurobíme kampaň. Tie robíme, pokiaľ to dáva zmysel. Vyjadrovať sa k tomu, aký je ten-ktorý politik, nemá zmysel.

Vy ste vymysleli, že vaša tvár bude na pivných etiketách?

Nie, to vymyslel jeden Srb, ktorý sa volá Dejan Steinberger. Bol kreatívnym riaditeľom jednej pražskej reklamnej agentúry. Spolupracovali sme s nimi. Keď prišiel s tým nápadom, povedal som mu nie. A potom áno.

Ako ste to brali? Práve to vás zviditeľnilo.

Najprv som ho vyhodil, lebo ma tam namaľoval bez vlasov a ešte mi zašpicatil uši a urobil zo mňa elfa. Vyhodil, myslím obrazne, lebo sme boli kamaráti. Cítil som, že to má potenciál, tak som hovoril: Prečo nie? Presviedčali ma, aby som robil reklamu na naše pivo, už roky predtým. Mal som však predstavu, že robiť reklamu je niečo, ako hovoriť, že naše pivo je také, proste sa chváliť, a to mi nešlo. Keď však prišiel s tým vtipom, že tam bude Bernard s čistou hlavou, začalo mi to dávať zmysel. Prečo si zo seba neurobiť srandu?

Koľko pív denne vypije spolumajiteľ pivovaru? 

Závisí to od nálady a počasia. Keď sme boli na dovolenke, bolo to tri, štyri, päť pív denne. A nebolo to len pivo. Ale napríklad v niektoré dni ani jedno, ale väčšinou si večer nejaké pivko dám.

Aj ho osobne chodíte koštovať?

Máme tu pravidelné degustácie. Je tu degustačný tím a degustuje sa každý deň. Ja na to nechodím, lebo mi to robilo problémy. Aj keď sa tam pije veľmi málo, väčšinou však človek potreboval byť veľmi čerstvý a vymýšľať. Keď si však dáte zopár vzoriek piva, ste ospalý a nemáte chuť vymýšľať. To by ste ich museli mať viac, no a bol by to začarovaný kruh .

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Dnes na dennike.sk

Ekonomika, Slovensko, Svet

Teraz najčítanejšie