Denník N

Kaviarenskí konšpirátori preháňajú obavy z mladíkov v maskáčoch

Martin Keprta ešte ako „slovenský branec“. Foto – Facebook Martina Keprtu
Martin Keprta ešte ako „slovenský branec“. Foto – Facebook Martina Keprtu

Je smutné, ak sa mladí, túžiaci po dobrodružstve, dostanú pod vplyv ultranacionalistov, ale ich organizovanosť a schopnosti netreba preceňovať.

Autor je vysokoškolský pedagóg a publicista

Je obľúbenou a možno trochu domýšľavou predstavou vzdelaných ľudí, že konšpiračné uvažovanie je fenoménom len okrajov spoločnosti: nevzdelaných, vylúčených, naivných, a hlúpych. V skutočnosti však pred ním nie je nikto celkom imúnny.

Nech už sa nachádzame v pomyselnom spoločenskom rebríčku kdekoľvek, radi sa definujeme aj podľa toho, kým nie sme, a hľadíme s podozrením na ľudí, ktorí sú iní a žijú inak ako my.

Novinár Jesse Walker opísal vo svojej knihe o dejinách konšpiračného uvažovania v Spojených štátoch amerických štyri základné podoby paranoidného konšpirovania. Prvou je tendencia hľadať nepriateľa, ktorý už dávno žije medzi nami (V USA to boli raz pápeženci, fašisti alebo komunisti), potom je to pocit, že číha pred bránami (homoloby eurokrati z Islamského štátu), alebo sa skrýva priamo nad nami (už nám vládne slobodomurársko-jašteričia oligarchia), prípadne nám, naopak, hrozí nebezpečie zdola, lebo nepriateľ číha pod nami (tí nižšie – spoločensky vylúčení – povstanú proti nám).

Paranoja z vymätencov

Nevdojak som si na toto delenie spomenul, keď sa minulý týždeň zistilo, že slovenský občan bojuje na strane ruských vojakov a proruských separatistov proti Ukrajine. Na vlne oprávneného rozhorčenia, ktoré toto zistenie sprevádzalo, sa totiž v okruhu ľudí mne blízkom – nazvime ich pre pohodlnosť mestskí intelektuáli – stala jedna forma paranoidného konšpirovania salonfähig.

Zistenia sprevádzali tvrdenia a dohady, ktoré sa viezli na čistej paranoji z dobre organizovaných a ozbrojených vymätencov, ktorí žijú medzi nami, behajú po lesoch, oblečení v maskáčových nohaviciach a bomberoch, hrajúc sa na vojakov. Bandy frustrovancov z nižších vrstiev sa tu organizujú a cvičia, aby nám na pokyn zvonka zakrútili krkom, vešali nás po kandelábroch, skrátka zasadili zo zálohy smrtiacu ranu našej demokracii. 

Strach z cvičiacich ozbrojencov, pobehujúcich po lesoch, vôbec nie je novým – je to historicky obľúbená obava mestskej progresívnej inteligencie. Toľko si možno overiť napríklad aj čítaním amerických paranoidných článkov z 90. rokov, keď skoro celú liberálnu ľavicu v Spojených štátoch vydesil fenomén takzvaného hnutia milícií, ktoré sa na pozadí obliehania vo Waco a bombového útoku v Oklahoma City stali populárnym strašiakom.

Strach z neznámeho nie je len náš problém

Podobný strach z neznámeho možno vypozorovať aj u nás. Predsa len, tí divní chlapíci v tých nevkusných nohaviciach a s ich záľubou v airsofte či paintballe sa javia zásadne iní. To nebude len tak. Kto normálny sa hrá na vojaka, keď môže športovať, hrať na ukulele v garážovej kapele, alebo ísť okopávať patizón do komunitnej záhradky?

Samozrejme, nepopieram, že medzi nami naozaj žijú nebezpeční blázni snívajúci o poľnej sláve, bojujúci za tradicionalistické a fašistické myšlienky. Minimálne jedného sme už minulý týždeň spoznali.

Je taktiež smutnou skutočnosťou, že mladí ľudia, túžiaci po dobrodružstve, tréningu a pohybe v prírode ich často dostanú v skupinkách vedených ultranacionalistami. Avšak obava, že sú naozaj dobre organizovaní, akcieschopní a (ideovo) jednotní, nemá zrejme silnú oporu v realite, ale skôr v našich paranoidných predstavách.

Verejne nie je známy ani približný rozsah vplyvu ruských agentov u nás. Ale už len samotná predstava, že medzi nami žijú mladí ľudia, ktorí trénujú na boj pod vedením sympatizantov ruského režimu, je rozhodne znepokojujúca. Dôkazov je pomenej. Mechanizmus je tu podobný ako pri iných fámach a konšpiráciách.

Miera pravdivosti tohto obrazu ustupuje do úzadia, ostáva len pocit ohrozenia. Emočne nás rozruší, a aj keď budeme neskôr konfrontovaní s triezvejšou správou, pachuť ohrozenia zostáva. To však neprispieva rozvážnemu rozhodovaniu.

V čase neznesiteľnej ľahkosti internetových fám a pri existencii reálnych hrozieb je nevyhnutné zachovať chladnú hlavu. Žijeme totiž vo svete so skutočnými nepriateľmi slobody a demokracie a určite nám neprospeje paušálna podozrievavosť voči celým skupinám obyvateľov. Maľovať čertov na steny sa nepatrí ani na internete.

Diskutovať k téme článku môžete na našej facebookovej stránke

Teraz najčítanejšie