Denník N

Michal Kováč nikdy nebol len akýmsi nástrojom svojich poradcov

Anton Balaz. Archiv ab
Anton Balaz. Archiv ab

Súčasťou prezidentskej kancelárie sa stal Anton Baláž už dva dni po zvolení Michala Kováča za prezidenta. Neskôr s ním spolupracoval aj na jeho pamätiach.

Kedy ste sa spoznali s Michalom Kováčom?

Bol som podpredsedom Slovenského syndikátu novinárov a navštívili sme ho ako ministra financií v prvej ponovembrovej vláde. Hľadali sme spôsob, ako zachrániť už nedotovanú regionálnu a podnikovú tlač.

Ako ste sa dostali do Kancelárie prezidenta?

Patril som do skupiny novinárov, ktorí podporovali zvolenie Michala Kováča za prezidenta. Po jeho zvolení som ho informoval, že mám záujem o prácu v jeho kancelárii. Súhlasil, a tak som sa už 17. februára 1993, dva dni po jeho zvolení, stal pracovníkom jeho kancelárie. Ponuka teda prišla z mojej strany. Rozhodol som sa pôsobiť na odbore pre styk s verejnosťou a urobil som veľmi dobre. Spolu s kolegami z odboru sme za prvé mesiace prečítali tisícky listov a informovali sme o ich obsahu prezidenta. Michal Kováč si uvedomil, akú váhu pripisujú občania jeho prezidentskému úradu. Pre mnohých bol poslednou inštanciou hľadania spravodlivosti. Myslím, že aj to ho ovplyvnilo dodržať svoj prezidentský sľub a naozaj byť prezidentom všetkých občanov nového štátu.

Prezident Michal Kováč. foto – TASR
Dva dni po zvolení prezidenta Michala Kováča už začal Anton Baláž uňho pracovať. Foto – TASR

Aké boli začiatky kancelárie?

Neuveriteľné. Na Bratislavskom hrade, ktorý sa mal stať trvalým sídlom prezidentov, nebolo pre prezidenta nič pripravené. Tak sme sa všetci aj s pánom prezidentom natlačili do takzvanej Koniarne, už predtým zrekonštruovaného priestoru pre potreby Slovenskej národnej rady. Prezident do inaugurácie sedel aj s dvoma sekretárkami v jednej malej kancelárii a my ostatní, kde sa dalo, aj na chodbe. Provizórium v rôznych podobách trvalo tri roky, až do presťahovania do Prezidentského paláca.

Prezident sa obklopil veľkým počtom spolupracovníkov, ktorí mu pripravovali rôzne podklady. Ako tento tím vychádzal?

Kancelária prezidenta mala síce okolo sto pracovníkov, ale okruh tých, ktorí mali priamy dosah na obsah prezidentových prejavov a vystúpení, nebol veľký. Okrem kancelára, profesora Jána Findru, to boli predovšetkým riaditelia kľúčových odborov Milan Zemko, Pavol Demeš a Ivan Trimaj. Všetci boli natoľko kompetentní, že sa navzájom rešpektovali a najmä v ťažkých časoch, a tie prišli čoskoro, sa medzi nimi vytvorilo pevné puto solidarity a vedomie, že prvoradá je služba prezidentovi.

Dokázal prezident rešpektovať názory poradcov?

Prezident Kováč mal len malý zbor poradcov. Vždy išlo len o niekoľkých ľudí, sčasti jeho priateľov v oblasti financií a ekonomiky a osobnosti ako Ladislav Ťažký, Július Binder či Roman Kaliský, s ktorými sa poznal a stýkal už predtým. Nikdy to nebolo tak, že prezident Kováč bol len akýmsi nástrojom v rukách svojich poradcov. Bola to len jedna z veľkých mečiarovsko-orwelovských zlomyseľností, ktorými najmä denník Slovenská republika denne kŕmil svojich čitateľov. A verili tomu nielen babky demokratky.

V Kancelárii prezidenta ste pracovali do roku 1994. Prečo ste odišli?

Odišiel som až koncom januára 1995 spolu s asi ďalšími 30 pracovníkmi kancelárie. Tretia Mečiarova vláda a jej minister financií Sergej Kozlík dali prezidentskému úradu taký likvidačný rozpočet na rok 1995, že nebolo iné riešenie. Sám som požiadal o odchod z kancelárie. Bol som známy spisovateľ, vyšiel mi román Tábor padlých žien a pripravovalo sa jeho sfilmovanie, dokázal som si teda vyriešiť existenčné problémy. Pán prezident sa za to na mňa aj trocha hneval. V ťažkých mesiacoch po prehratých voľbách v septembri 1994 som ako jeho hovorca bol dennodenne svedkom prudkých a stupňujúcich sa útokov už nielen na neho, ale aj na jeho rodinu a pri príprave odpovedí na tieto útoky a goebbelsovské lži sme spolu presedeli celé hodiny. To bol aj pre mňa, a trúfam si povedať, že i pre neho, citový základ nášho vzťahu a po rokoch aj výzva pomôcť Michalovi Kováčovi vydať svedectvo o jeho pôsobení v prezidentskom úrade.

Prezident Ivan Gašparoviè odovzdal 1.septembra 2008 pri príležitosti Dòa Ústavy SR štátne vyznamenania osemnástim osobnostiam slovenského kultúrneho, vedeckého a spoloèenského života. Rad Bieleho dvojkríža II. triedy - in memoriam udelil Ondrejovi Štefankovi. Rad ¼udovíta Štúra I. triedy si prevzali Ján Jakubík, Eva Kristínová, Juraj Kubánka, Igor Rieèanský, Emil Špaldon, Ján Štefanovièa in memoriam dostal vyznamenanie Eugen Suchoò. Rad ¼udovíta Štúra II. triedy hlava štátu odovzdala Èestmírovi Altanerovi , Antonovi Balážovi (na snímke), Jaroslavovi Chovancovi , Ferdinandovi Klindovi a Milanovi Melníkovi. K osobnostiam, oceneným Radom ¼udovíta Štúra III. triedy, patria Dušan Haruštiak, Peter Kartous, Igor Kovaèoviè, Karol Noskoviè a Pavol Zelenay. FOTO TASR - Miroslav Košírer
Od prezidenta Ivana Gašparoviča si Anton Baláž prevzal 1. septembra 2008 štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy. Foto – TASR

Anton Baláž (1943)

Slovenský spisovateľ , televízny a rozhlasový scenárista a publicista vyštudoval žurnalistiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Po skončení školy začínal v redakcii týždenníka Sloboda, ktorého sa neskôr stal aj šéfredaktorom. Po novembri 1989 bol šéfredaktorom Slovenského denníka. V rokoch 1993 až 1994 pracoval v Kancelárii prezidenta SR, kde bol jedným z prvých spolupracovníkov prezidenta Michala Kováča. Krátky čas bol aj jeho hovorcom. O prvom prezidentovi napísal knihu Michal Kováč očami svojich splupracovníkov (2003) a spolupracoval s ním aj na jeho osobnej výpovedi Pamäti (Môj príbeh občana a prezidenta) z roku 2010. Je autorom viacerých prozaických diel, najznámejší je román Tábor padlých žien z roku 1993.

O prezidentovi Kováčovi bolo známe, že bol veľmi pracovitý. Dokázal sa aj uvoľniť?

Skôr to bolo počas početných pracovných ciest po Slovensku. Mal som šťastie a trocha aj výsadu, že som s ním bol v jeho rodnej Ľubiši, v dome a prostredí, v ktorom vyrastal s takmer nevidiacou matkou, a kam prvýkrát s obavami priviedol „mestskú slečinku“, kolegyňu z fakulty Milku Živnú. Bol to pre oboch pekný spomienkový večer a chvíľa úľavy pred všetkým tušeným, ale v mnohom nečakaným – únos jeho syna o rok neskôr –,  čo na neho čakalo po návrate do prezidentského úradu.

Prvá kniha spomienok na jeho prezidentský úrad Michal Kováč očami spolupracovníkov vyšla v roku 2003 a kniha prezidentových pamätí v roku 2010. Na oboch ste spolupracovali. Aký mala charakter spolupráca na jeho pamätiach?

Kniha, ktorú sme vydali pod názvom Pamäti: Môj príbeh občana a prezidenta je osobným svedectvom prezidenta a zrodila sa z jeho zaznamenaných spomienok, našich rozhovorov a materiálov z jeho osobného rodinného i prezidentského archívu.

Išlo prezidentovi písanie alebo toto bola práve vaša úloha?

Pamäti sme začali písať v roku 2009, keď už Michal Kováč zápasil s Parkinsonovou chorobou. Dokázal už napísané kapitoly len korigovať či dopĺňať. Stávalo sa aj, že keď sme sa v jeho skromnej kancelárii v Nadácii Michala Kováča stretli, chvíľu sme si pohovorili o politike, ja som potom zapol magnetofón, pán prezident mi po niekoľkých vetách povedal: „Tonko, dnes mi to asi nepôjde.“ Keď bola s nami aj pani profesorka, pripomenula nejakú epizódu, napríklad ako boli u Jána Pavla II. vo Vatikáne, a vtedy sa Michal Kováč zvyčajne rozhovoril.

Myslíte si, že ho ľudsky funkcia zmenila?

Ľudsky ho prehĺbila, utvrdila ho v tom, že hodnoty, ktoré už vyznával aj predtým a ktoré u neho mali hlboké kresťanské korene, patria aj do politiky a nesmie ich opustiť.

Ako sa podľa vás vysporiadaval s faktom, že patril pôvodne k podporovateľom Mečiara?

Tak, že sám Vladimír Mečiar mu to veľmi uľahčoval tým, ako sa k nemu ako k prezidentovi republiky správal a čo od neho žiadal. Aj tým, že na Mečiarov podnet sa organizovali proti prezidentovi a jeho úradu rôzne pasienkové mítingy nenávisti.

Koho považoval prezident za autoritu na Slovensku a koho vo svetovej politike?

Na Slovensku to bol jednoznačne Alexander Dubček. A nielen ako politik roku 1968, ale rovnako za jeho menej známy postoj v ponovembrovom období. Hoci bol Dubček zástancom zachovania spoločného štátu, práve hlasy poslancov parlamentného klubu slovenskej sociálnej demokracie vo federálnom zhromaždení umožnili ústavné rozdelenie spoločného štátu. Zo zahraničných politikov to bol maďarský prezident Arpád Göncz, Madeleine Albrightová a Bill Clinton, ktorí mu boli aj veľkou politickou oporou. Tou mravnou a duchovnou mu bol pápež Ján Pavol II. Tak Michal Kováč predovšetkým vnímal aj Václava Havla.

Sám o sebe povedal, že sa považuje za druhého slovenského prezidenta. Ako sa pozeral na vojnový Slovenský štát?

Prekonával a prekonal svoj detský pohľad na obdobie po marci 1939, keď sa v jeho rodnej obci pozerali na vznik samostatného štátu „s úctou ako na niečo, čo je mimoriadne dôležité pre rozvoj krajiny“. Zároveň však vždy ako prezident zdôrazňoval, že demokratická Slovenská republika v ničom nenadväzuje na vojnový Slovenský štát.

Boli ste s ním v kontakte aj v posledných rokoch?

Do jeho posledných dní nie, ale patril som k svedkom jeho zápasu s chorobou. Napriek stupňujúcemu sa telesnému trápeniu sa stále zaujímal o dianie v slovenskej politike, z mnohého bol smutný i rozčarovaný, ale rozhodujúce pre Michala Kováča bolo, že slovenská štátnosť má demokratický charakter. Ja dodám, že na budovaní tejto štátnosti a jej zahraničnej akceptácii mal počas svojho volebného obdobia rozhodujúci podiel.

Michal Kováč

Teraz najčítanejšie