Ako si spomínam na Michala Kováča

Tykali sme si, ešte z VPN-ky. Prišiel medzi nás a ponúkol nám svoje služby. Nebol z disentu ani z aktívnej šedej zóny. Bol to vysoký bankový úradník, ktorý sa pridal v čase, keď to ešte znamenalo riskovať. Brali sme ho ako experta na financie a takých sme vtedy potrebovali ako soľ.

Chodil horlivo do ministerského klubu v Mozartovom dome a dalo sa s ním bezkonfliktne spolupracovať. Dovtedy, kým nedošlo k roztržke s Mečiarovou skupinou, ku ktorej sa pridal. Dôvody nepoznám, ale nebol taký sám. Odvtedy šiel po istý čas Mečiarovou cestou a bol Mečiarovým človekom. Ako taký sa stal napokon aj prvým prezidentom Slovenskej republiky za vlády Vladimíra Mečiara. Vtedy to ešte nebol náš prezident a také boli aj naše zmrazené vzájomné vzťahy.

Tak ako všetkých svojich spolupracovníkov, aj jeho tlačil Mečiar surovo a nezaobalene do roly svojho poskoka, adorátora a posluhovača. Mnohí sa podrobili, ale Michal Kováč patril k tým nemnohým, čo sa vzopreli. Veľmi rýchlo pochopil zmysel a význam funkcie prezidenta republiky a začal o jej dôstojnosť a o svoju česť bojovať.

Bolo to veľmi dôležité v čase, keď sa nový štát ešte len formoval, vytvárali sa jednotlivé inštitúty politickej moci a vzájomné vzťahy medzi nimi. Michal Kováč sa vzoprel mečiarovskej predstave neliberálnej demokracie a postavil sa za modernú európsku koncepciu, nadväzujúcu na montesquieuovský princíp deľby moci.

To všetko sa odohrávalo v situácii, keď Mečiar predvádzal svaly svojím primitívnym, vulgárnym populizmom, hrou na vodcu, ktorej cieľovou skupinou boli babky-demokratky. Na ne neplatili nijaké argumenty, iba pochybná „charizma“ mafiánskeho bosa Mečiara zo smutne slávnych Pasienkov. Podporovali ho divokí privatizátori, rôzni tí húskovia, hofbaueri, gašparoviči, slobodníci, poradkyne pre všetko e tutti quanti. Svoju polievočku proti prezidentovi si prihrievali aj reklamní mágovia flašíkovského typu.

V tomto skoro beznádejnom vzdore proti zdrvujúcej presile získaval prezident Kováč podporu slovenských liberálnych demokratov. V boji proti mečiarovskej bezuzdnosti, valcu zo Zlatej Idky, sa pre nás stal symbolom viery v možnosť víťazstva krehkej, liberálnej demokracie. V situácii, keď bolo treba štát stavať na vlastné nohy, pričom sa otriasal v divokých privatizáciách, narastajúcej moci výpalníkov, popravách bielych koní, spektakulárnom únose prezidentovho syna štátnymi orgánmi, obhájil prezident Kováč svoju vec, aj keď sa to sprvu navonok javilo ako jeho porážka.

Nebol štátnikom ani politickým mysliteľom svetového formátu. Bol len prvým občanom rozorvanej krajiny, ktorá si vtedy začala hľadať svoje miesto pod slnkom. A že sa jej to napokon podarilo, je aj jeho zásluha.