Denník N

Chcel byť kňazom, pred komunistami utiekol až do Južnej Ameriky

Jozef Hrdý. Foto – Post Bellum
Jozef Hrdý. Foto – Post Bellum

Cez rieku Moravu a Taliansko až do Ohňovej zeme sa dostal kňaz Jozef Hrdý.

Jozef Hrdý sa narodil 10. apríla 1923 vo Veľkých Ostraticiach v rodine roľníka. Už vo veku piatich rokov stratil matku. Napriek tomu, že sa otec druhý raz oženil, svoju macochu považuje za „svätú ženu“. Aj vďaka jej láskavosti prežil pekné detstvo v kruhu rodiny a priateľov.

K myšlienke stať sa kňazom sa dostal netradičným spôsobom – veľkú úlohu v jeho rozhodnutí zohrala jeho vášeň pre šport a hlavne pre futbal. Gymnaziálne štúdium preto absolvoval na saleziánskom gymnáziu v Šaštíne, kde mohol túto záľubu rozvíjať.

Nasledovalo štúdium pedagogiky v Trnave, kde mal na starosti miništrantov a rozvoj mládeže, no nezanedbával ani svoj milovaný futbal. Medzitým strávil rok noviciátu vo Svätom Beňadiku. V Trnave ho zastihol koniec vojny a príchod Červenej armády. Ako sám tvrdí, vojnu dovtedy veľmi nevnímal.

Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

Ruskí osloboditelia sa k nim správali slušne, museli im však uvoľniť priestory ich ústavu. „Ale keď sme sa už potom vrátili, to bola katastrofa. Trvalo týždeň, aby sme po nich očistili všetko, a zvlášť tie záchody a chodby, to bolo všetko špinavé, dočarbané.“

Prvý pokus o útek

Z Trnavy smeroval do Bratislavy na Trnávku, neskôr do saleziánskeho domu na Miletičovej ulici. Venoval sa apoštolátu, organizoval miništrantov, učil náboženstvo v ľudovej škole a popritom mal na starosti šport v Ružinove. Tu sa venoval viac ako sto hráčom, z ktorých viacerí nakoniec putovali do bratislavských klubov. „Dostali sme za nich peniaze, z ktorých sme udržiavali naše oratórium.“

Prišiel však rok 1948 a situácia sa pre kňazov a rehoľníkov stávala čoraz vážnejšou: „Komunisti videli, že je to sila. Tak prvé, čo obsadili v Bratislave, tak nás… Videl som, že všetko pôjde dolu vodou, ale predstavení nechceli tomu veriť.“

Onedlho ho vyhľadal Ľudovít Macák, ktorý sa mu zdôveril s plánom zorganizovať útek za hranice. „Títo bohoslovci, čo budú teraz študovať, neskončia. Vedeli sme, že to všetko bude ako v Rusku. Tak lepšie bude, keď ten prvý ročník teológie pôjde študovať do Talianska.“

Prvý pokus chceli podniknúť už v auguste 1949. „Všetko sme mali pripravené, ale nikto nevedel o ničom, ani predstavení. Lenže potom sa zistilo, že muža, čo nás má previesť cez rieku Moravu, cez Moravský Svätý Ján, toho už sledovala polícia. Nie polícia, ale vojaci. Aj našli loď, v ktorej sa mali preplaviť na druhú stranu, tak sme nešli. Keď videli, ako to všetko skončilo, tak som v septembri išiel študovať do Svätého Kríža, teraz je to Žiar nad Hronom, kde sme mali teologickú fakultu. Ale vedeli sme, že príde čas, keď pôjdeme.“

Pred útekom ešte kúpil ryby a poslal do školy

Medzitým pokračoval v štúdiu filozofie a teológie, ďalší pokus o útek sa však rýchlo blížil. Pred vianočnými sviatkami v roku 1949 dostal s kamarátom falošné telegramy, v ktorých im oznamovali vážne zdravotné problémy ich rodičov. Cieľ bol jasný – získať povolenie na odchod zo školy.

„(Kamarát) dostal telegram o pol desiatej a ja o pol jedenástej. ,Tvoj otec je so zlomeninami v Bratislave nemocnici. Príď ho ihneď navštíviť.‘ Všetko sme si už dohovorili, ako to bude. Ten druhý nemal nijaký problém, lenže mňa poznali z Bratislavy, prefíkaného, mazaného. ,No, ty nepôjdeš nikam! Pretože my vieme, že ty chceš Vianoce prežiť medzi kamarátmi, nepôjdeš nikam!‘“

Foto - Post Bellum
Foto – Post Bellum

Nakoniec predstaveného „obmäkčil“, ten mu však stále úplne nedôveroval: „Valábek sa volal a hovorí: ,Rozmýšľali sme, pôjdeš do Bratislavy. Tu je Horniak, ekonóm, dá ti peniaze. A v Bratislave kúpiš ryby a tie potom prinesieš.‘ Tak chceli vedieť, že ich neoklamem. Poznali ma už veľmi dobre.“

Vzal si peniaze a odišiel na vlak. V Bratislave nechal kúpiť ryby známemu a poslal ich do kláštora: „Ryby prišli, ja som neprišiel.  Predstaveného išiel šľak trafiť.“

Svoj zámer utiecť neprezradil ani najbližším. Aby bola kamufláž dokonalá, poslal priateľovi do Prahy podpísané pohľadnice, ktoré rodičia dostávali v domnienke, že tam Jozef žije.

22. decembra 1949 odišiel vlakom do Moravského Svätého Jána. Skupinka utečencov prišla po niekoľkohodinovom pochode okolo polnoci k rieke Morava: „Bahno, pršalo, ale začalo aj mrznúť. Oni mali člnok, ale už nie z dreva spravený, ale bol nafúkaný. Tak sme tam čakali, o pol jednej a o pol druhej už sme boli v Rakúsku, na druhej strane.“

Ocitli sa v sovietskej okupačnej zóne Rakúska, no šťastlivo sa dostali až do Viedne, kde od medzinárodnej organizácie pre utečencov získali preukazy. Pomoc im na istý čas poskytol aj saleziánsky dom v americkej zóne vo Viedni, boli však úplne bez prostriedkov. Podarilo sa im dokonca zadovážiť si rakúske občianstvo, no ich cieľom bolo čo najskôr prejsť do Talianska.

Na druhýkrát to vyšlo

V januári 1950 preto Jozef s kamarátom Jankom nastúpili do vlaku smerujúcemu do Linzu. „Stalo sa to, že vlak zastal, rieka Inn a zastal. A hneď vojsko, vlak obsadili ruskí vojaci. A to najhoršie bolo, že my sme sedeli v prvom vozni. A čo to znamenalo? To znamenalo, že oni začali kontrolovať odzadu toho vlaku. A vlak bol preplnený, pretože v tom čase nebola druhá možnosť, tie vlaky chodili z jednej zóny do druhej… dve hodiny sme tam čakali, kým prišli Rusi. Viete si predstaviť tie nervy?“

Našťastie u ruskej hliadky nevzbudili žiadne podozrenie a mohli opustiť sovietske pásmo. „A môj kamarát, keď sme prišli na stanicu, sadol si, a ani nevedel, kde je. Sedeli sme tam, v zime, mráz. Skoro dve hodiny na stanici sme sedeli a necítili sme zimu, ani nič. Len sme boli šťastní, akoby nám niekto povedal, že po smrti pôjdeme do neba.“

Vďaka pomoci rehoľníkov sa dostali ďalej cez Salzburg do Innsbrucku. „Bola zima, sneh padal a my sme boli hladní. Prišli sme do Innsbrucku, no nevedeli sme, kam sme mali ísť.“

Opäť im však poskytli prístrešie rehoľníci, podarilo sa im dokonca získať pas Červeného kríža, čo im umožnilo dostať sa až do Turína, kde ihneď zasadli do univerzitných lavíc.

„Neskôr som sa dozvedel, že tu na Slovensku ma hľadali eštebáci. Chceli ma chytiť, ale nevedeli, kde som. Lenže ja som nikdy nevystupoval pod mojím menom.“

V Taliansku používal totiž meno po matke, doma rodičia navyše stále tvrdili, že študuje v Prahe. V Turíne Jozefa Hrdého v júli 1953 vysvätili za kňaza, svoju prvú svätú omšu celebroval slovenským emigrantom v Paríži.

Neďaleko Ohňovej zeme

Keď sa v Taliansku dozvedeli, že Jozefa hľadá Štátna bezpečnosť, predstavení sa rozhodli poslať ho ešte v roku 1953 do Južnej Ameriky. „Hneď po vylodení som stretol jedného misionára, ktorý bol na ceste do Chile. Určili ho na juh do Punta Arenas a presvedčil ma, že je s predstavenými zadobre, a že pokojne môžeme ísť na juh obidvaja.“

Jozef tak skončil neďaleko od Ohňovej zeme. „Prišli sme do Punta Arenas. Bolo to v máji, fúkal silný vietor, nemal som ani chuť vyjsť z lietadla von. Úžasný vietor, neviem koľko kilometrov, ale neskôr som vedel, že tie vetry idú medzi osemdesiat až stopäťdesiat kilometrov za hodinu. Videl som, že tam nie je jediná budova, ktorá by mala škridlu alebo čo.“

Napriek tomu, že nevedel po španielsky ani slovo, získal si veľmi rýchlo priazeň svojho okolia a predovšetkým mládeže. „Venoval som sa športu. Žiaci namiesto toho, aby išli do školy, prišli mi pomáhať, hrali futbal, aj ráno a poobede, tak sme sa skamarátili. Tak som mal za mesiac už také oratórium, luxusné po všetkých stránkach.“

Aj tu ho poznali pod inými menami – Don José alebo Padre Colo Colo podľa známeho futbalového klubu.

V 60. rokoch prežil síce dva roky v Bolívii, no vrátil sa späť do Chile. Tu pôsobil v hlavnom meste Santiagu: „V Ústredí mládeže sv. Dominika Sávia som sa staral o päťsto mladých od 16 rokov. Medzi mladými som bol vždy šťastný. Bol som direktorom oratória, kde sme organizovali športové skupiny, divadelné skupiny a inú kultúrnu činnosť. V Santiagu sme začali robiť prvú mládežnícku omšu pomocou elektronických inštrumentov.“

V Santiagu však nezostal a niekoľko nasledujúcich rokov strávil vedením poľnohospodárskej školy v Linares, kde naňho doteraz spomínajú.

V roku 1968 sa dokonca na niekoľko dní vrátil navštíviť Slovensko, pricestoval však ako chilský občan: „Prišiel som ako Slovák. Musel som zameniť (peniaze) na hraniciach. Koľko tu budem dní, toľko dolárov.“

Foto - Post Bellum
Foto – Post Bellum

Prvú omšu odslúžil v rodných Ostraticiach 15. augusta. „Potom prišli Rusi.“ Stretol sa s nimi na Sliači a hneď prišiel na spôsob, ako predísť problémom. „Kúpil som si komunistický odznak a zapol som si ho. Rusi sa dívali… Išiel som vlakom domov, sadol som si vedľa okna a vedľa mňa si nikto nechcel sadnúť. Ani v autobuse nikto… Všetci boli na mňa zúriví.“

Po vstupe vojsk Varšavskej zmluvy do Československa ostal ešte niekoľko dní na Slovensku, ale bol pod kontrolou policajtov.„Každé ráno prišli, či sa mi niečo nestalo. Kontrolovali ma ako cudzinca.“

Vrátil sa do Chile, no tu ho po rokoch dostihli následky rôznych „obchodov“, ktoré, ako tvrdí, robil na podnet iných osôb, pričom údajne ani nevedel, čo podpisoval. Jedného dňa sa na jeho prahu objavili policajti, ktorých osobne poznal. „Teraz sme neprišli piť víno, prišli sme vás zatknúť. Interpol vás hľadá už sedem rokov.“

Podvod sa stal v Santiagu, vyšetrovanie a proces sa ťahali niekoľko rokov. Konštatuje: „Musel som z Chile utiecť.“

Začiatkom 90. rokov sa preto vrátil na Slovensko. Pracoval ako ekonóm, predovšetkým však pokračoval v práci s mládežou. V súčasnosti trávi jeseň svojho života v Šaštíne.

 

Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte aj vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet 2935299756/0200.

Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.

Aj s vašou pomocou môžeme kontaktovať pamätníkov!

Príbehy 20. storočia je projekt neziskovej organizácie Post Bellum (www.postbellum.sk). Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa (www.memoryofnations.eu).

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk. Podporte nás svojimi nákupmi cez e-shop prostredníctvom portálu www.podporte.sk. Nestojí vás to ani cent navyše a je to úplne jednoduché. Iba nakupujete ako obyčajne a súčasne konáte dobrý skutok.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Príbehy 20. storočia

Slovensko

Teraz najčítanejšie