Denník N

Šelma Blue, ktorá sedí vysoko v sedle a strieľa od pásu

Je to drsná a ťaživá správa o mechanike pohrôm v ľudskej duši, má v sebe však i semienko nádeje. Každá pohroma môže byť aj pozitívna, pokiaľ je na jej konci pravda.

Prvý román americkej autorky Marishe Pesslovej má nezvyčajný, ale veľmi výstižný názov – Vybrané okruhy z mechaniky pohrôm (Vydavateľstvo Slovart). Ide totiž o učebnicu pohrôm. Pohrôm ako opustenosť, zrada, klamstvo, straty či prázdnota.

Spôsob, ktorým uchopuje pohromy, je veľmi originálny. Knihu drží pokope jej akademický názov i formát, odkazy vo forme odborných prác, názvy kapitol vždy podľa nejakej knihy alebo filmu, dôsledné citácie i nadľahčujúci humor, prirovnania hodné Toma Robbinsa.

Vďaka tomu všetkému sa dajú pohromy vydržať. A obstáť i v teste na konci – po každej lekcii predsa nasleduje test. Marisha Pessl doviedla svoju prácu do dokonalosti. Aj takto sa dá písať dobrá beletria.

Jazyk v knihe je kvetnatý, autorka je neustále v plnom nasadení, pohotová prirovnávať, porovnávať, prepájať a citovať. Vysokú jazykovú aj myšlienkovú latku vydržala i prekladateľka Ildikó Drugová, preklad je svieži, uvoľnený, ale poctivý. A nič iné, ako držať s Marishou Pesslovou krok, neostáva ani čitateľovi.

Knihy ako referenčný rámec na porozumenie svetu

A neoľutuje – autorka krásne zaobchádza s napätím, so záhadami, do hĺbky sa venuje vzťahom a jednotlivým postavám, ktorých je v knihe neúrekom, ale na svoje si prídu i milovníci napätia a záhad doslova uprostred lesa.

Hlavná hrdinka, šestnásťročná Blue van Meerová, je ako kniha o nej – múdra, vtipná, sčítaná. Prvá pohroma sa jej stala už v útlom veku. Jej mama sa zabila na aute, ktoré jej otec nazýval istá smrť. Zostalo po nej trocha smutné meno a zbierka motýľov, ktoré dotvárajú atmosféru knihy – pripomínajú krehkosť a zraniteľnosť matky, ale i samotnej Blue.

Gareth van Meer je významný univerzitný profesor, veľký vzor svojej dcéry, boh. Neustále sa s ňou sťahuje po Štátoch podľa svojej akademickej pôsobnosti. Jeho cynizmus, sebavedomie a povýšenectvo sa na prvý pohľad zdajú adekvátne jeho úspechom a skúsenostiam. Ani skúsený čitateľ chvíľami neodolá šarmu a humoru pána profesora.

Preto spočiatku nemusí byť jasné, že v skutočnosti nie je schopný vstúpiť do blízkeho a autentického vzťahu so svojou dcérou. Namiesto seba jej podsúva knihy. Blue preto rozumie svetu cez knihy – postavy, ktoré stretáva, pripodobňuje k postavám z kníh, zložité situácie vníma cez veľké filmy. Knihy jej slúžia ako referenčný rámec, cez ktorý rozumie svetu.

Výlučnosť skupiny modrokrvníkov

Literárne postavy a situácie sa mihajú priam v každom riadku. Klobúk dole pred autorkou (nenadarmo študovala anglickú literatúru). Je to veľmi osviežujúce, zvlášť zábavné, pre knihomoľov až provokačné. Môžu však človeka vychovať knihy?

Dej sa odohráva počas posledného ročníka Blueinej strednej školy. Tam spoznáva Hannu Schneiderovú – miestnu učiteľku. Je to záhadná postava hneď od začiatku. Hanna si Blue z nejakého dôvodu vyberá do svojho neoficiálneho, zato však elitného spolku tzv. modrokrvníkov.

Výlučnosť skupiny od samého začiatku smrdí – nezrelosťou jej členov, ale hlavne samotnou Hannou, ktorá je pre Blue na jednej strane vytúženým dospelým, ktorý objavil jej výnimočnosť, na druhej strane však nemôže nevnímať jej klamstvá, úskoky, zahmlievania. Neskôr Hanna rozohráva medzi členmi spolku hry, ktoré situáciu stále viac zamotávajú.

Ďalšou kapitolou sú samotní modrokrvníci, ktorí od začiatku Blue odmietajú. Pekný chlapec, „zlatý Charles“, hviezda školskej pretekárskej dráhy, miestna kráska Jade – typ dievčaťa, s ktorým sa spolužiačky kamarátia len zo strachu, a boja sa jej aj chlapci. Nevýrazný Nigel, charizmatický Milton, do ktorého sa Blue zamiluje, a jemná, záhadná Leula.

Hoci je Blueino vnímanie spolužiakov veľmi presné a dôvtipné, nedokáže sa riadiť svojimi pozorovaniami, zastať sa samej seba, chrániť sa. Knihy od otca jej dali rámec na to, aby mohla každého človeka, ktorého stretne, prirovnať k množstvu literárnych postáv, dali jej možnosť dramatické situácie zo svojho života bystro prepájať so známymi filmovými scénami. Nedali jej však to, čo človeku môže dať iba druhý človek – dôveru v seba samého.

Smutná pravda, na ktorú už nestačia ani knihy

Keď sa Blue obáva, či náhodou nie je sociopat, siahne po knihe o sociopatoch a s úľavou zistí, že – nie je. Sú však pravdy, ktoré môže človek získať len cez vlastné zážitky a jedinečnú skúsenosť svojho života.

„Málokto vie, že človek musí prežiť smútok a zradu. Inak nemá výdrž. Nevydrží päť dejstiev v hlavnej úlohe. Neodohrá dve predstavenia za deň. Nevymodeluje charakterový oblúk od bodu A po bod G. Nedostane sa k rozuzleniu, nevytvorí presvedčivú súvislú líniu – všetky tie veci. Človek musí byť nešťastný, zničený, mať za sebou nejaký život. Aby to mohol použiť. Bolí to ako šľak.“

Blueina pravda, hoci sviežo zabalená do neutíchajúcich filmových a literárnych scén, je veľmi smutná, no napriek tomu za ňou húževnato ide. Proces, ktorým si Blue prejde počas dezilúzie s Hannou, je ničím oproti tomu, čo ju čaká s otcom – pôvodne nedotknuteľným a dokonalým hrdinom, na ktorého originálne myšlienky sa odvoláva v celej knihe. Na svet sa pozerá z výšky a svoju dcéru vychováva tak, aby si zabezpečil jej neskonalý obdiv – čo iné nakoniec dieťaťu ostáva, keď nikoho iného nemá.

Blue sa ešte chvíľu snaží držať ilúzie, ešte stále sa pohroma zdá neškodnou. Ale nakoniec sa vzdáva aj posledných sebaklamov: „Popieranie je ako Versaillská zmluva, nie je jednoduché dodržiavať ho. Vyžaduje si to úžasnú mieru odhodlania, energie, bezočivosti, ktoré mne chýbali…“

Čelí pravde, ktorá je na svojom dne taká smutná, že jej už nestačia ani knihy. Napokon, tie nahádže v jednej z najkrajších scén do svojho otca uprostred jednej z pohrôm.

Blue, zbavená všetkých popieraní, skreslení a idealizácií, ale zároveň vyzbrojená tisíckami strán kníh a prirodzenou múdrosťou, podáva správu o mechanike pohrôm vo svojej duši. Je to správa drsná a ťaživá, má v sebe však aj semienko nádeje. Nádeje, že každá pohroma môže byť aj pozitívna, pokiaľ je na jej konci pravda.

„Vedomostný test“ na konci tejto nezvyčajnej učebnice je krásnou rozlúčkou – čitateľovi nenápadne dodá niektoré vysvetlenia, ale hlavne mu s hravosťou kladie otázky. Otázky intelektuálne – treba spomenúť, že v knihe ide o vraždu, a nie jednu, o pátranie po vrahoch, podozrivých, spriaznených, i obetiach, o tajný spolok, o prekvapenia, nečakané zvraty a rozuzlenia. Ale i otázky emocionálne – týkajúce sa motívov jednotlivých postáv, pochopenia mechaniky ich vzťahov, ich pohrôm.

Zázračná metamorfóza

Blue si tie svoje prejde naboso jednu po druhej, má v sebe krehkosť motýľa z obálky knihy, má však i silu zvládať svoje pohromy poctivo, na dno, ale bez toho, aby ju zničili. Je schopná zázračnej metamorfózy, ako hlása i názov príslušnej kapitoly – Blue sa mení na „šelmu Blue zrodenú pre západ, šťastnú Texasanku, dámu z Louisiany, ktorá strieľa od pása, sedí vysoko v sedle a prechádza po pustom chodníku“.

Pustý chodník už Blue ostane, jej smútok a prázdnota sa od nej nebudú dať odlúpnuť úplne, sú prítomné na začiatku knihy, i v jej závere. Patria k Blue, ale i k životu.

Aj tak môže byť inšpiráciou a nádejou pre čitateľa, ktorý prežíva svoje vlastné pohromy – že na ich konci môže prísť niečo pozitívne a niekto pozitívny, a popritom ho zvládne aj skvelo zabaviť.

V máloktorej knihe sa ľahkosť a hĺbka snúbia takýmto čarovným spôsobom.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie