Slováci bojujúci na Donbase môžu byť rizikom po návrate

„Nikde nie je napísané, že sa ešte nechystám pre Slovensko urobiť niečo veľké, chystám,“ odkázal Slovák Martin Keprta bojujúci za proruských separatistov v rozhovore s blogerom Radovanom Bránikom. Čo presne to má byť, už nespresnil.

I keď je zrejmé, že Slovákov, ktorí sa zapojili do konfliktu na Ukrajine, či už na strane separatistov, alebo v rámci ukrajinských dobrovoľníckych práporov, nie je veľa, pre Slovensko môžu byť rizikom. Podľa Pavla Draxlera, ktorý sa venuje prevencii extrémizmu v rámci skupiny odborníkov pri Európskej komisii (RAN), to tak bude najmä po ich návrate.

Opäť medzi svojimi

„Problém bude, keď sa vrátia a stretnú sa opäť s ľuďmi, s ktorými tu boli v kontakte predtým,“ hovorí. Keprta svoje vojenské schopnosti trénoval v organizácii Slovenskí branci. Odišiel z nej pred rokom, branci sa dnes od neho dištancujú.

„Na Slovensku nie je malá skupina zraniteľných mladých ľudí, ktorí môžu byť náchylní radikalizovať sa. Nechýba im motivácia, no zatiaľ im chýba líder, ktorého môžu v bojovníkovi na Donbase nájsť.“

Draxler si myslí, že človek, ktorý zažil skutočnú vojnu, môže mladým ľuďom ukázať, ako sa dá prejsť hranica, ktorú on prešiel práve pri bojoch vonku.

Radikalizácii mládeže by sa dalo prechádzať, ak by sa štát pri extrémizme nezameral len na represiu. „To nie je cesta, často ide o šestnásť- až devätnásťročných chalanov, ktorých nemá význam stíhať a dávať do väzenia,“ hovorí Draxler. „Fakt, že polovojenské skupinky u nás môžu otvorene verbovať nových členov, je ukazovateľ efektivity štátu voči tejto problematike.“

Britský príklad

„Všetky západné krajiny sa tomuto problému zodpovedne a dlhodobo venujú,“ pokračuje. Ako príklad uvádza projekt britského ministerstva vnútra s názvom Channel.

V projekte sú zapojení ľudia, ktorí sa môžu dostať do kontaktu s radikalizujúcou sa mládežou, či už sociálni pracovníci, predstavitelia samosprávy, učitelia, ale aj policajti či dokonca lekári. Týchto ľudí pravidelne školia, aby vedeli rozoznať riziko v prípade konkrétnych mladých ľudí.

Ak teda napríklad učiteľ v škole spozoruje, že jeho žiak môže sympatizovať s extrémistickými skupinami, povie to ostatným orgánom zapojeným v projekte. Tie jeho správanie vyhodnotia, pokúsia sa zistiť príčiny jeho problémov a nadviažu s ním kontakt.

„Doslova mu niekto zaklope na dvere. Môžu to byť ľudia zo samosprávy, sociálni pracovníci alebo policajti.“ Za posunom k rizikovému správaniu bývajú často bežné rodinné problémy alebo vylúčenie z komunity rovesníkov.

Projekt Channel v Británii v poslednom čase pracuje napríklad s mladými moslimami, ktorí začnú sympatizovať s Islamským štátom. Na Slovensku by podľa Draxlera podobná sieť akéhosi skorého varovania mohla pomáhať nielen mladým, ktorí by mohli uvažovať o boji v zahraničí. „To je skôr extrémny prípad,“ myslí si.

Pôsobiť by mohol na tých, ktorí by mohli mať blízko k futbalovým chuligánom, neonacistickým skupinkám alebo sa u nich jednoducho môže prejaviť riziko uchýliť sa k násiliu z nenávisti.