Prečo sú dôležité obyčajné veci

Francúzska spisovateľka a novinárka Anna Gavalda nie je na Slovensku neznáma. Do povedomia sa dostala už vďaka knihe Chcel by som, aby ma niekto niekde čakal. Napísala ju koncom 90. rokov a preložili ju do desiatky jazykov.

V slovenčine teraz vyšiel preklad jej ďalšej knihy, Lepší život (vyd. Slovart), ktorá je presiaknutá Francúzskom, vzťahovými problémami, ale aj humorom.

Názov môže vyznievať tak trochu budhisticky – Lepší život. Cesta, ktorá k nemu vedie, je miestami kľukatá, kopcovitá a strmá. Na jej konci je však pravda – o vzťahoch aj živote.

V Paríži a predsa oddelene

Anna Gavalda vyrozprávala vo svojej knihe dva príbehy. Oba sa odohrávajú v Paríži, no ich hlavní hrdinovia sa nikdy nestretnú. Križujú sa len v jednom bode – obaja zabudli žiť. Sú mladí, ale zároveň nešťastní. Nudia sa v tých najlepších rokoch. Práca ich nebaví, vzťahy nenapĺňajú.

„Je to tak trochu podobné situácii mladých ľudí v Európe. Je to, ako keby nemali nejakú budúcnosť, a je to o to horšie, že sú to mladí ľudia plní energie,“ povedala Gavalda v rozhovore o podobnosti súčasných ľudí s jej hrdinami.

Mathilde je mladá žena, ktorá pracuje v agentúre svojho švagra. Vo veľkom si užíva mladosť v kaviarňach, podnikoch aj bytoch svojich priateľov. Vzťahy ju však nenapĺňajú a väčšinou sa končia jednorazovými posteľnými avantúrami. „Vyzliekame Paula, aby sme obliekli Petra, a nakoniec sa ocitneme nahé v Jakubovom náručí. Hej, tak sa tomu hovorí. Mladosť.“

Inak žije neďaleko Mont­martru s dvoma sestrami, ktoré sú príliš upäté, neznášajú Paríž a cez víkendy jazdia na vidiek k rodičom. Napriek pochybnostiam jej zveria 10-tisíc eur na chystanú prestavbu bytu a opustia mesto.

Keď taška s peniazmi zmizne, začne sa boj, na ktorého konci bude čitateľ Mathilde celkom ľutovať, hoci k nej od začiatku mohol prechovávať odlišné pocity. Yann je oveľa sympatickejší. Býva so svojou partnerkou v parížskom byte a pracuje vo firme, ktorá vyrába roboty. V jeden obyčajný deň ho susedia za výpomoc pozvú na pohár vína. Za dverami ich domova sa začína cesta a dobrodružstvo.

Presne tam sa ukrýva miesto so silným príbehom a s trefnými myšlienkami.

„Šťastie spoznáme podľa toho, aký hluk narobí, keď odchádza. (…) No a s láskou je to presne naopak. Lásku spoznáme podľa rozruchu, ktorý vyvolá, keď sa zjaví.“

Yann je väčším hrdinom ako Mathilde. Jeho príbeh je prepracovanejší, postavy sú uveriteľnejšie, detaily skutočnejšie.

Zvyšok už taký zaujímavý nie je

Anna Gavalda pozná recept na to, ako rozprávať príbehy. Jej písanie má viacero odbočiek, ktoré dej ladne dotvárajú. Všetko drží pohromade svieži jazyk, dialógy, humor aj empatia spisovateľky s postavami.

Mathilde a Yann žijú dva odlišné životy, ale oboch zmenia úplne banálne situácie, v ktorých sa rozhodnú – radšej život zmeniť, ako ho nežiť nijako. Práve v týchto momentoch si uvedomia, že nie megalomanské veci sú najdôležitejšie, ale naopak, tie obyčajné, každodenné.

„To, čo sa človeka najviac dotkne, mu nikdy neudrie do očí, aj keď je to práve pohľad, ktorý všetko odhalí a zvyšok… Zvyšok už taký zaujímavý nie je.“

Gavalda vo svojej knihe opísala život presne taký, aký je – s rutinou, nudou, peklom, stratenými snami. Opísala však aj udalosti, ktoré nami dokážu zatriasť, momenty, od ktorých sa máme odraziť.

„Všetci zažívame tento druh šoku v malej alebo vo väčšej miere, buď vo vzťahu k práci, k rodičom, či deťom, nie?“ uviedla Gavalda v rozhovore. „Raz pochopíme, že tieto veci menia našu cestu. Povedala by som, že toto je to, čo nás núti byť lepšími.“

Francúzska autorka cestu hrdinov opísala priamo, surovo, bez symbolov aj metafor. Čitateľ tak nakoniec uverí, že Mathilde a Yann tam niekde vo Francúzsku sú, že si možno žijú tie svoje lepšie životy.

A do toho nás vyzýva aj Gavalda. Chce, aby sme svojím životom nemrhali, aby sme sa prebrali. V oboch príbehoch prízvukuje, že na zmenu nikdy nie je neskoro, že dôležité je pohnúť sa dopredu.

Podobne ako Mathilde aj Yann, ktorí tak urobili proti vôli sveta, v ktorom dovtedy žili. „Moje knihy hovoria, že všetko je možné, že zajtra bude lepšie!“ povedala ich autorka.