Marika Gombitová v knihe otvorene hovorí o svojich trápeniach aj láskach

Na obálke je okrem jej mena ešte český publicista a novinár Miroslav Graclík, ktorý už jednu knihu urobil. Vyšla v roku 2008 a hoci obsahovala aj veľký rozhovor so speváčkou, mala označenie „neautorizovaný životný príbeh legendy československej popmusic.“

Novinka, ktorá práve vychádza, je niečo úplne iného. Ide o autobiografiu v prvej osobe, prepísané rozprávanie a spomínanie Mariky Gombitovej. „Nepredkladám curriculum vi­tae, ale ponúkam tie udalosti zo svojho života, ktoré som si v mysli uchovala a o ktoré sa chcem s vami podeliť. Dúfam, vážení čitatelia, že vás táto kniha nesklame,“ píše v úvode.

Nesklame. Kniha má re­tro­­dizajn, no zaujímavý obsah pre každého, ko­ho zaujíma, ako fungovala popová hudba a vzťahy (nie­len) v komunistickom režime.

Otázku, prečo práve ja si nekladiem

Marika Gombitová upozorňuje, že aj jej pamäť je selektívna a preto si zvolila názov Úlomky spomienok, ale nájdete tu všetko podstatné. Základný príbeh dievčaťa z ma­lej dediny na severovýchode Slovenska, ktoré miluje hudbu, urobí rýchlu kariéru a ťažká havária ju pripúta na invalidný vozík, je známy. Menej, respektíve takmer vôbec, nie sú známe detaily a teraz sa ich dozviete z prvej ruky. Je to silné čítanie, veľmi otvorená spoveď.

„Moje ochrnutie je vyššie než u iných vozičkárov, zasiahlo mi aj bránicu a brušné svaly, a preto potrebujem asistenciu. Veľmi ma bolí, keď ľudia nepoznajú moje možnosti a súdia ma, že nerobím viac, že častejšie nevystupujem alebo sa neobjavujem v spoločnosti. Ja však jednoducho niektoré veci nemôžem zvládnuť,“ vysvetľuje speváčka.

Autonehoda v novembri 1980, jej následky, opis vnútorných pocitov pri putovaní špitálmi v troch krajinách pochopiteľne zaberajú veľa strán. Mrazivo sa čítajú najmä pasáže, kde 24-ročná speváčka trpí na nemocničnom lôžku a vníma lekárov a sestričky ako jej dávajú minimálne šance na prežitie. Keď opisuje, ako vedľa nej zomrie iný pacient alebo keď sa dozvie, že už pravdepodobne nikdy nebude chodiť.

Až po rokoch dokázala nájsť silu zmieriť sa s tým. „Som šťastná, že napriek všetkému môžem robiť prácu, ktorú milujem, že som sa dokázala prijať a zasa sa začala mať rada. Akceptovať samého seba je najdôležitejšie. Jednou z najsilnejších vecí je viera. Nezáleží na tom, v čo človek verí, ale musí v niečo veriť. Dodnes mi nie je jedno, že som skončila na vozíku, ale otázku, prečo práve ja, si nekladiem. Odpoveď aj tak ne­existuje. Skrátka sa to stalo.“

Lenže toto nie je len kniha o zdravotných problémoch a o vnútornej sile, ale aj o hudbe. Začína sa detstvom vo veľmi veriacej a zároveň veľmi muzikálnej rodine. Otec hrával pri všetkých významných udalostiach v dedine na harmóniu, brával dcéru už od piatich rokov so sebou a čoskoro začala hrávať aj sama. Spomína, ako ju zaviedol do ľudovej školy umenia v Stropkove a dovolil jej spievať v kapele Matador, ktorú založili jej bratia pre svadby, plesy a iné akcie. Nie každý vie, že na konzervatórium v Košiciach ju však neprijali a začala študovať strojársku priemyslovku.

Popritom bola stále v hudbe, dokonca vyhrala gitarovú súťaž a čoskoro začala spievať v ďalších kapelách. Prichádza zoznámenie sa s Jankom Lehotským, ktorý práve hľadal nové tváre do Modusu a mladú speváčku zobral rovno aj s jej spoluhráčmi. Prvú profesionálnu zmluvu podpísala 1. júla 1976 a tu sa všetko zrýchľuje. Z hráčky na bongá a sprievodnej speváčky sa stáva sólistka, je tu víťazstvo na Bratislavskej lýre, pribúdajúce koncerty doma a v zahraničí, aj opis rozbiehajúcej sa sólovej kariéry.

Komunisti a štyria muži

Ešte pred autonehodou prichádzajú zrážky hudby a osobného života s režimom. Keď sa v Nemecku zoznámila s prvým vážnym partnerom a priviedla ho predstaviť domov, sestru, ktorá robila na polícii, to stálo miesto. Najskôr plánovala, že s ním zostane za železnou oponou, no Modus a rodina znamenali viac, a tak sa vrátila. Zažehliť jej to u štátnych orgánov pomohol český kapelník František Janeček (a zároveň ju skúšal zlanáriť k sebe).

Príde aj na neoficiálny zákaz vydania debutového albumu, ktorý dostal Modus po článku v Rudom práve, kde bol obvinený z kozmopolitných vplyvov, aj na ešte neuveriteľnejšie scény prekladania pacientky medzi sanitkami na československo-nemeckých hraniciach.

Objavujú sa ďalší dôležití muži. Bubeník skupiny Katapult, ktorý napriek vyznaniam lásky emigruje s inou ženou a taliansky obchodník, ktorého lásku zastaví tlak rodiny.

„Bolo to bolestné, aj dnes po rokoch sa mi na to ťažko spomína. Vraciam sa tým do okamihov veľkej duševnej bolesti a beznádeje. V ten večer som definitívne dosnívala svoj krásny sen o veľkej láske, ktorá prekoná všetky prekážky. Dosnívala som sen o mužovi, ktorý nepovažuje môj vozík za problém, vynesie ma na rukách až do neba, a prestala som si veriť“.

Dozvedáte sa niečo, čo sa nedá vymyslieť, hollywoodský príbeh. Taliansky obchodník má rád motorky, pri pretekoch havaruje a sám skončí na vozíčku. Speváčka, ktorá ho nazýva poslednou veľkou láskou svojho života, mu praje veľa šťastia.

U niekoho iného by to vyznelo melodramaticky a neprirodzene, Marike Gombitovej to veríte. Vždy zostáva dámou, konflikty, ktoré boli súčasťou jej života len naznačuje, či už išlo o trápenie s ošetrovateľkou, ktorá ju dlho trápila, alebo s podrazom, ktorý zažila s odfláknutou pesničkou do filmu Sedem zhavranelých bratov.

Samostatnú kapitolu dostal Kamil Peteraj. Nie je iba dvorný textár, ale aj priateľ a motivátor spoluorganizujúci návraty na scénu. Prečo až po niekoľkých dekádach prvýkrát vyšiel album s pesničkami z muzikálu Neberte nám princeznú, sa tu nedozviete, ale fanúšikov speváčky, ktorá práve oslávila jubileum veľkým koncertom, zaujímajú iné veci. Či budú aj ďalšie vystúpenia a nové pesničky.