Denník N

Jeden svet predstaví slovenský dokument o vojne na Donbase (+filmové tipy)

Foto – Juraj Mravec
Foto – Juraj Mravec

Juraj Mravec prerozprával svoje cesty na vojnový Donbas do dokumentárneho filmu Mir vam. Premiéru má v nedeľu na festivale filmov o ľudských právach.

Jeden deň vám spadne bomba priamo do dvora, druhý raz autobus najde na mínu, ostreľovanie z jednej strany na druhú počuť každý deň. Práca nie je a tí, čo mohli, ušli. Kamarátov a príbuzných rozdelila vojna. A tí, čo zostali žiť pri frontovej línii na východe Ukrajiny, zatiaľ márne snívajú o mieri.

Na ten so slzami v očiach myslí aj babka z Volnovachy, keď v kostole spieva Mir vam (Mier s vami). Tak sa volá aj dokumentárny film Juraja Mravca, ktorý bude mať v nedeľu premiéru na festivale Jeden svet.

Roadmovie vzniklo počas jeho viacerých ciest na Ukrajinu po revolúcii na majdane.

Rozdelený koniec Ukrajiny

Po ruskej anexii Krymu sa o podobný scenár pokúsili proruskí separatisti s pomocou Moskvy. Projekt Novorusko sa skončil fiaskom, Donbas sa však podarilo rozdeliť na dve časti. Jeho najväčšie mestá Doneck a Luhansk získali pod kontrolu „separi“, kým západnú časť kontroluje ukrajinská vláda.

Prímerie dohodnuté v Minsku nefunguje a vojnu zatienili iné svetové krízy. Utrpenie civilistov sa však neskončilo.

„Silné momenty sme zažívali, keď sme sa stretli s babičkami, ktoré ostali žiť samy vo svojich dedinách, pretože ostatní buď zahynuli, alebo ušli – lenže ony nemali kam. Jedna babička takto žije v dedinke Kruhlik v takzvanej Doneckej ľudovej republike, druhá zase v mestečku Pesky, kde je ukrajinská armáda. Spracovať tú zúfalú situáciu bolo pre mňa ťažké, nikdy na to nezabudnem,“ hovorí Denníku N dokumentarista Mravec.

Foto - Juraj Mravec
Foto – Juraj Mravec

Filmová reportáž Mir vam je sériou výpovedí, ktoré spájajú komentáre reportéra. Mravec s úžasom sleduje, ako sa z kedysi dvoch bratských národov stali nepriatelia.

Niektoré momenty sa do filmu nedostali. Napríklad ten, ako ho spolu s jeho otcom, tiež reportérom, v roku 2015 na kontrolnom stanovišti vytiahli opití vojaci z auta a mierili na nich samopalmi. „Boli sme s dobrovoľníkmi, ktorí roznášajú dary od ľudí z Ukrajiny, na jednom blokposte, kde sme podla vojakov nemali čo robiť. Bol sviatok pascha. Našťastie, všetko dobre dopadlo,“ hovorí Mravec a rozpráva, ako veľmi naňho zapôsobili Ukrajinci.

„Na jednej strane obrovská chudoba obyčajných ľudí, na druhej túžba zabrániť tomu, aby ich vnuci znova prežívali to, čo si museli prežiť oni. Pre mňa bol obrovský zážitok zúčastniť sa euromajdanu. Vidieť tú odhodlanosť ľudí a spolupatričnosť v postapokalyptických scenériách v mínus 20 stupňoch,“ hovorí Mravec.

Jeho dokument nie je analýzou vojny, ktorá začína nápadne pripomínať iné zamrznuté postsovietske konflikty so separatistickými republikami. Skôr sa dá brať ako epizóda vojny, ktorá sa stále neskončila. Je svedectvom ľudí, ktorí trpia rovnako – bez ohľadu na to, či ide o odbojného obyvateľa Mariupolu, ktorý ubránila ukrajinská armáda, alebo babku, čo prevzala rétoriku ruských televízií a Ukrajincov vidí len ako hajlujúcich nacistov.

Dokument si môžete pozrieť v nedeľu o 17:30 v Kino Film Europe a v utorok o 20:30 v Open Gallery.

Naše filmové tipy

Kto zvíťazí na ceste? Auto alebo bicykel?

Švédsky dokument Bicykle verzus autá predstavuje situáciu v najväčších mestách sveta, aby upozornil na počet áut aj bezpečnosť cyklistov. Predkladá štatistiky, argumenty, ale hlavne svedectvá oboch skupín, ktoré sa bijú o kúsok cesty do práce alebo do školy.

Je to celkom ľahká matematika. Predstavte si 10-tisíc áut. Keď každé auto meria približne desať metrov, autá spolu potrebujú milión metrov na parkovanie. To je tisíc kilometrov ciest, aby tieto autá mohli zaparkovať. Je to dobrý spôsob využívania priestoru? A prečo ignorujeme jednoduché riešenia a nevymeníme auto za bicykel alebo hromadnú dopravu? Odpovede hľadá švédsky dokument Bicykle verzus autá.

Auto je statusová záležitosť, a to sa ani nemusíte previezť po bratislavských uliciach. Je symbolom bohatstva a členstva v spoločnosti. Dnes si už auto môže kúpiť každý, v niektorých rodinách pre väčšiu pohodlnosť vlastnia aj dve. Ľudia si autá kupujú, aj keď v zápche strávia denne niekoľko hodín. Netreba ani poznať štatistiky, stačí si pred siedmou ráno pustiť dopravný servis.

Áut je na cestách stále viac, do roku 2020 ich budú dve miliardy. A aké je riešenie? Širšie cesty, viac cestných pruhov, viac parkovacích miest, viac obchvatov, viac áut. Autori dokumentu však upozorňujú, že problém sa takto nevyrieši. Pretože čím väčšiu kapacitu budú mať diaľnice a cesty, tým viac ľudí bude po nich jazdiť. Americké mesto Los Angeles je toho dôkazom. V rokoch 1982 až 2001 narástla populácia mesta o 20 percent – o koľko narástol počet áut? Logicky by z toho malo vyjsť číslo 20, avšak skutočnosť je oveľa horšia. Počet áut v LA vzrástol o 236 percent. A čo urobilo mesto? Prispôsobilo sa tomu – 70 percent územia LA dnes tvoria cesty pre autá.

Švédsky dokument však nie je iba o automobilovom priemysle a parkovacích miestach. Je o súčasnom stave v mestách, kde sa zabudlo, že boli vybudované v prvom rade pre ľudí, nie pre vodičov áut, ktorých chytá panika, keď sa zatvorí časť diaľnice, obchvatu alebo mosta.

Riešením môže byť hromadná doprava aj bicykel. Príkladom je Kodaň, kde majú cyklisti tisíc kilometrov ciest – presne tých tisíc kilometrov, ktoré potrebuje 10-tisíc áut. Bicykel v Kodani vlastnia štyri pätiny obyvateľov, čo je počtom viac ako v celých Spojených štátoch. Bicyklovanie však nie je v každom meste také bezpečné ako v Kodani. V kanadskom Toronte zrazí auto cyklistu každých sedem hodín, napriek tomu sa miestni cyklisti nevzdávajú a každé ráno sadajú na bicykel. Podobne zle je na tom aj São Paolo, kde každý týždeň zomrie na bicykli minimálne jeden človek.

Prečo sa v mestách stavajú cesty a mosty pre autá, ale problémom je zúžiť jazdné pruhy a urobiť bezpečnú cyklistickú cestu? Bicykle verzus autá nie je dokumentom len o matematike a štatistikách, ale hlavne o situácii v São Paole, Los Angeles, Kodani aj Toronte. Predkladá argumenty, čísla aj názory vodičov, cyklistov a politikov a hľadá riešenia tam, kde to mnohé mestá už vzdali. Je to poučný dokument, ktorý by si mali pozrieť vodiči aj cyklisti na Slovensku. A, samozrejme, hlavne politici.

Dokument si môžete pozrieť v sobotu o 17:00 v KC Dunaj a v nedeľu o 20:30 v sále VŠMÚ.

Už nechce sladkosti ani limonádu, začína sa škola

Dokument Nie som z cukru je hlavne o chudnutí, sebavedomí dieťaťa aj podpore v rodine.

Michelle nie je ešte ani v puberte a už rieši, ako vyzerá. Môžu za to spolužiaci, ktorí sa jej pre váhu posmievajú. Namiesto toho, aby s nezdravou stravou skoncovala, začala pre šikovanie jesť ešte viac. Okrem toho stratila sebadôveru a je presvedčená, že nič poriadne v živote nedokáže. Počas školských prázdnin, možno zo strachu pred blížiacou sa školou, si však povedala, že chce zmeniť svoju postavu – možno tak nájde nových priateľov. S pomocou odborníčky na detskú obezitu si upraví jedálny lístok: prestane jesť všetky sladkosti a piť limonády a začne viac športovať.

Holandský dokument Nie som z cukru nerieši len obezitu detí, ale hlavne ich sebavedomie a podporu v rodine. Michelle najviac pomáha jej sestra Nicole, ktorá sa jej zastáva pred krutými spolužiakmi. Samozrejme, aj najlepšia kamarátka Noe, ktorá s Michelle pravidelne bicykluje. Nie som z cukru je aj dokumentom o sebavedomí, ubližovaní si medzi deťmi a hlavne o chudnutí, ktoré je obzvlášť náročné tam, kde sa na večeru podávajú hranolky.

Nehovor mi, kto zomrel

Nemecký dokument Amal sleduje situáciu sýrskej rodiny po príchode do Nemecka. Poukazuje hlavne na spor medzi mladšou a staršou generáciu ľudí, ktorí museli zo svojej krajiny utiecť.

„V Sýrii sme žili v tradičnom arabskom dome. Všade samá zeleň, kvetiny. Je to veľmi príjemné bývanie. Doobeda poleješ dvor vodou a zapáliš si vodnú fajku vedľa fontány. Môže byť niečo krajšie? A aký život mám tu?“ pýta sa v nemeckom dokumente Ghadír, ktorá so svojou rodinou prišla do Nemecka. Už neplače; len keď myslí na svoju mŕtvu dcéru Amal, trasú sa jej ruky a podlamuje sa jej hlas. Amal zomrela v roku 2012 pri bombovom útoku v Sýrii. Vážne sa zranili aj jej dvaja bratia. Rodina preto utiekla do Libanonu, kde o rok neskôr získala azyl v Nemecku. Dokument Amal sleduje ich situáciu po príchode do krajiny, ktorej jazykom nehovorí ani jeden člen. Ich mená sú nepodstatné, podstatnejšie je ich úsilie vyrovnať sa s novou situáciou.

Deti začnú chodiť do školy, pomaly si zvykajú na nový systém, na učenie aj nemecký jazyk. Pomáhajú im učitelia aj spolužiaci. Otec rodiny zas chodí s chlapcami po lekároch. Chce, aby boli obaja zdraví. Modlí sa v parku nemocnice, keď jeho mladšiemu synovi operujú ruku poškodenú pri výbuchu. Spomína tiež na Sýriu a svoju dcéru Amal, ktorú po útoku hľadal v tme a prachu v jej detskej posteli.

Najhoršie novú situáciu zvládla mama. Myslí na svoju rodinu, ktorá zostala v Sýrii – na svojich rodičov a súrodencov, ktorých od začiatku vojny nevidela. Keď im zo Sýrie zavolajú známi, aby im povedali niečo dôležité, manželovi, ktorý s nimi hovorí priamo, povie: „Nehovor mi, kto zomrel.“ Izolovaná v byte, bez priateľov a známych, sníva o návrate do milovanej krajiny. Jej dcéry však plánujú svoju budúcnosť v Európe a mamy sa len pýtajú: „A čo potom, keď sa vrátime do Sýrie? Nemáme tam kde bývať.“

Dokument Amal je výpoveďou sýrskej rodiny, ktorá pre nebezpečenstvo vo vlastnej krajine začína život v Nemecku. Je svedectvom každého člena rodiny o novej krajine, kde si každý musí nájsť miesto po svojom.

Dokument si môžete pozrieť v pondelok o 18:45 vo VŠMÚ Barco a v utorok o 17:30 v Open Gallery. 

 Ako sa skončila Arabská jar v Egypte?

Dokument Po Arabskej jari predstavuje situáciu v Egypte po januári 2011, keď ľudia v uliciach Káhiry zvrhli dlhoročnú diktatúru Mubaraka. Netušili však, že koniec je vlastne len začiatkom.

Keď sa začiatkom roka 2011 začali v Egypte protesty proti režimu Husního Mubaraka, do Káhiry prišla demonštrovať aj Hind Náfiová. Spolu s desaťtisícami Egypťanov žiadala na námestí Tahrír bežné veci – chlieb, slobodu a sociálnu spravodlivosť. Keď po 18 dňoch protestov egyptský diktátor odstúpil, Egypťania verili, že sa pre nich začali nové, lepšie časy. Spolu protestovali, spolu aj oslavovali víťazstvo – muži a ženy, deti aj starci. Radosť zo zmeny a nádejí však trvala len dva mesiace. V marci oslavovali ženy na rovnakom mieste Medzinárodný deň žien. Pokojná demonštrácia sa však skončila útokmi. Agresívni muži a vojaci strhávali ženám šatky z vlasov, trhali im oblečenie, bili ich a sexuálne na ne útočili. A potom ich nútili podstúpiť testy panenstva. Taký mal byť výsledok revolúcie, ktorá niesla názov Arabská jar?

Dokument Po Arabskej jari predstavuje situáciu v Egypte po januári 2011, keď si Egypťania vybojovali koniec dlhoročnej diktatúry. Nebol to však koniec, ale začiatok. Nasledovali ďalšie demonštrácie, protesty, zatýkania, bitky, znásilnenia žien na uliciach. „Rukami sa mi dostali dole pod blúzku. Títo muži, čo citujú Proroka a Korán, sú tí istí, čo nás sexuálne obťažujú,“ hovorí v dokumente jedna z demonštrantiek.

Armáda, ktorá bola na začiatku roka 2011 na strane Egypťanov a mala ich chrániť, na svojich ľudí útočila, strieľala a zabíjala ich. Egypťania, ktorí bojovali za koniec diktatúry, začali bojovať za koniec vojenského režimu. Ten sa však neskončil ani víťazstvom islamistu Muhamada Mursího v prvých slobodných prezidentských voľbách. Pokoj nenastal, pokračovalo sa v protestoch aj v obťažovaní žien.

Práve ženy sú hlavnými hrdinami dokumentu. Z ich pohľadu sú rozpovedané moderné dejiny krajiny, ktorej ľudia chceli slobodu a menej chudoby. Dokument zaznamenáva boj žien so spoločenskými predsudkami, násilím na uliciach aj ich vytrvalý zápas s nespravodlivou justíciou v tých najdramatickejších rokoch, aké krajina doteraz zažila.

Dokument si môžete pozrieť v sobotu o 20:00 vo VŠMÚ Barco a v nedeľu o 14:30 v KC Dunaj. 

Konflikt na Ukrajine

Kultúra, Slovensko, Svet

Teraz najčítanejšie