Čo o nás hovorí Gašparovič na Kováčovom pohrebe

Demokratická Slovenská republika začala svoju existenciu veľmi nešťastne a nikdy sa so zlým štartom nevyrovnala. Prejavilo sa to aj na rozlúčke s jej prvým prezidentom.

Michal Kováč síce za života uzavrel s Ivanom Gašparovičom studený mier, ale aj tak bola účasť druhého z nich na pohrebe bizarná. Ako poskok Vladimíra Mečiara totiž svojmu predchodcovi a celej krajine narobil veľa zla, za ktoré sa nikdy verejne neospravedlnil. Ak by to dokázal, pachuť by nebola taká intenzívna, pretože zmierenie je skvelá vec a pohreb vhodný čas na jeho dosiahnutie.

Takto však treba napísať, že keby na Slovensku existovalo niečo ako pocit hanby za naše spoločné zlyhania, Ivan Gašparovič by vo štvrtok Kováčovej rodine s plechovou tvárou nekondoloval. Nikdy by sa totiž nestal hlavou štátu.

To, že sa ňou stať mohol, je výsledkom viacerých zlyhaní. Časť viny nesie pomečiarovská pravica, ktorá nedokázala nájsť spôsob, aby za sebou Slovensko nemuselo ťahať ťarchu nepotrestaných výčinov HZDS, pričom únos prezidentovho syna či vražda Róberta Remiáša sú len niektorými z nich.

Bez podpory ľavice to však bolo objektívne ťažké až nemožné. Zločiny Mečiarovej éry, ktorým prinajmenšom verbálne kryl chrbát aj Ivan Gašparovič, tak zostali nepotrestané.

Svoj veľký podiel viny potom pridal Robert Fico. Nielenže odmietal prispieť k zrušeniu Mečiarových amnestií, ale jeho Smer si Gašparoviča v roku 2004 osvojil ako prezidentského kandidáta. Bez tejto podpory by sa ním tiež takmer určite nikdy nestal. Fico tak zločiny HZDS amnestoval druhýkrát. V tomto prípade morálne a politicky.

Je preto správne, že toto všetko Andrej Kiska v smútočnej reči pripomenul. Zároveň je veľmi smutné, že to bolo nevyhnutné povedať práve na pohrebe prezidenta Kováča, ktorý sa nápravy, žiaľ, nedožil. Možno sa jej nedožijeme ani my.