Denník N

Skokan Adam Malysz: Čakal som aj dve hodiny v skrini, kým to novinár vzdá a odíde

Adam Małysz vyhral štyrikrát Svetový pohár a štyrikrát bol zlatý na majstrovstvách sveta. Foto – TASR/AP
Adam Małysz vyhral štyrikrát Svetový pohár a štyrikrát bol zlatý na majstrovstvách sveta. Foto – TASR/AP

Pre Poliakov je stále tým Orlom z Wisly, ktorý pobláznil celý národ a strhol ho k „malyszománii“.

Pred takmer šiestimi rokmi Adam Malysz skočil naposledy z mostíka a ukončil tak definitívne kariéru jedného z najlepších skokanov na lyžiach v histórii. Potom sa venoval automobilovým pretekom a trikrát štartoval na Rallye Dakar. Teraz sa Adam Malysz k lyžiam vracia. Už nie ako profesionálny pretekár, ale v úlohe koordinátora poľskej reprezentácie skokanov a združenárov. 

Ako si spomínate na tie časy, keď stáli pred vaším domom davy ľudí?

Rozhodne mi nechýbajú. Nie je to nič príjemné, keď k vám chodí toľko ľudí, stoja pred domom a neustále od vás niečo chcú. Lekár má tú výhodu, že si odoperuje v nemocnici, príde domov a má súkromie. Ja som však po tréningu, pretekoch prišiel domov, chcel som si oddýchnuť a nešlo to.

Bolo tých ľudí naozaj veľa?

Najnáročnejšie boli roky 2000-2002. To som býval u svokrovcov a oni si zapisovali, koľko autobusov k nám prišlo. Bolo ich až tridsať, štyridsať denne.

Čo od vás fanúšikovia chceli?

Fotili sa pred domom, v ktorom žije Adam Malysz. Odvážnejší zazvonili a chceli, aby som otvoril, vyfotil sa s nimi, podpísal fotku.

Ako ste na to reagovali?

Väčšinou som nebol doma, čomu však oni neverili. Na začiatku som bol z toho záujmu o mňa vystrašený a tak som sa skôr schovával. A keď už som našiel odvahu a vyšiel z domu k ľuďom, tak som sa skoro dve hodiny fotil, podpisoval.

Mali ste v tom čase poradcu, ako sa správať k verejnosti?

Nemal. Nikto totiž nebol na taký veľký záujem verejnosti pripravený. Až neskôr sa stal súčasťou nášho tímu športový psychológ.

Foto - tasr/ap
Foto – tasr/ap

Ako vám pomohol?

Trpel som tým, čím väčšina športovcov. Na tréningu som skákal skvele, ale prišli preteky a skončil som tridsiaty. Mal som rešpekt pred tými najlepšími. Podceňoval som sa. Myslel som si, že neviem skákať tak dobre, aby som im konkuroval. Psychológ vás však úplne neupokojí, nezbaví stresu. Ukáže vám len metódy, ako na ten stres zabudnúť, nemyslieť naň.

Napríklad?

Mal som ich niekoľko. Napríklad som si vo vzduchu robil také osmičky. Z jogy som zase používal hneď niekoľko cvičení typu Vítanie slnka a rôzne dychové cvičenia. A neustále som si v hlave opakoval, čo mám počas skoku urobiť. Často som si totiž pred skokom vsugeroval, že sa nesmiem oneskoriť a zakaždým som sa s odrazom oneskoril. Psychológ mi naopak radil, že na to musím ísť pozitívne a hovoriť si, že sa mám odraziť skôr. A ono to pomáhalo.

Na tie zástupy fanúšikov nič nevymyslel?

Aj pre neho to bolo ťažké. S niečím takým sa totiž aj on stretol prvýkrát v živote a učil sa rovnako ako ja. Samozrejme mi hovoril, že si musím vždy aspoň trochu času na fanúšikov vyčleniť. Že sa k nim mám zakaždým za všetkých okolností správať slušne. Nedať im možnosť, aby si o mne mysleli niečo zlé. Možno aj preto, že som sa tejto rady držal, ma mali tak radi.

Bolo ťažké sa k nim zakaždým správať ohľaduplne?

Väčšina fanúšikov bola skvelá, ale našli sa aj jedinci, ktorí mi chceli ublížiť, boli hrubí. Držal som sa a správal sa milo aj k nim. Akonáhle som však prišiel domov a zavrel dvere, vzal som si boxovacie vrece a musel zo seba dostať negatívnu energiu. Alebo mi pomáhalo, že som sadol do auta a išiel sa previezť. Nie rýchlo, ale len tak. Jazda v aute ma upokojovala.

So ženou ste o tom nemohli hovoriť?

Mohol, ale ona mala podobné starosti ako ja. Aj ona musela čeliť tomu, že nás stále kontaktujú davy ľudí a nemáme žiadne súkromie. Trebárs sme išli spolu nakupovať do obchodného centra. Žena dve hodiny nakupovala a ja som sa musel dve hodiny podpisovať ľuďom.

A novinári?

Všetci chceli rozhovor. Obrovské šťastie bolo, že v tom čase ešte neboli spoločenské, bulvárne weby. To by som sa už úplne zbláznil. Aj tak to niekedy bolo s novinármi naozaj náročné.

Nedali pokoj?

U nás bol vždy dom otvorený, mohol k nám ktokoľvek prísť, nemali sme ani plot. A prvá na rane bola babička, ktorá s nami žila v prízemí, kde mala kuchynku a izbu. Akonáhle k nám bez ohlásenia prišiel nejaký novinár, stihol som rýchlo skočiť do tej izby a počúval, čo hovorí babičke. Že chce rozhovor a pokojne na mňa počká. Babička vždy tvrdila, že nie som doma. V tej izbe som sa radšej schoval do skrine, keby náhodou novinár zašiel až tam. Niektorí boli totiž takí drzí, že vošli do domu aj do kúpeľne, či sa tam pred nimi neskrývam. Takže som čakal dve hodiny v skrini, kým to novinár vzdá a odíde. A on sa zatiaľ rozprával s babičkou a vypil tri kávy.

Čoho ste sa tak báli?

Neviem, bola to spontánna reakcia. Nebál som sa ani tak rozhovoru, ale už som toho mal plné zuby, bolo toho veľa. Vyhral som prvé preteky Svetového pohára a to bolo pre Poliakov niečo neuveriteľné. Urobili si zo mňa idol, národného hrdinu. Denne som musel dávať aj päť rozhovorov. Už som nechcel, ale nedokázal som novinára odmietnuť. Až neskôr mi jeden bývalý skvelý skokan poradil: Adam, budeš ešte lepší, keď sa naučíš hovoriť aj nie. Mal pravdu a pomohlo mi to.

Bolo jednoduché hovoriť nie?

Naopak. To bolo pre mňa ohromne ťažké. Aj nepodľahnúť a stáť si za svojím nie.

Vyhrali ste prvé preteky Svetového pohára, získali prvé veľké peniaze. Radil vám niekto, čo s nimi urobiť?

Nikto to hlavne nečakal. Vždy som hovoril kamarátom, že keď vyhrám Svetový pohár, tak si kúpim VW Golf. V tom čase som naň šetril a mal v pláne, že si pôjdem do Nemecka po nejaký nabúraný kus a opravím si ho. To bol taký sen skoro každého Poliaka.

A sen sa splnil?

Vyhral som preteky, desaťtisíc mariek a išiel do Nemecka po Golfa. Ale už pre typ o generáciu lepší, ako som mal pôvodne v pláne. Aj tento bol síce búraný, ale kvalitnejší. Švagor je automechanik a tak mi pomohol.

Na čo ste míňali potom?

Nikdy za zbytočnosti. Pomerne skoro som sa oženil a dcéra sa nám narodila, keď som mal 21 rokov. Vedel som, že musím pre rodinu zabezpečiť bývanie a všetky peniaze vyhrané na pretekoch som šetril na dom.

Rodinu ste plánovali zámerne tak skoro?

Áno. V Poľsku je bežné, že mladí ľudia chcú mať rodinu pomerne skoro.

Čo bolo vtedy vaším snom?

Nikdy som napríklad nechcel žiť vo veľkom meste. Od mala sú pre mňa dôležité hory a rád sa po nich túlam. Blízkosť prírody je pre mňa zásadná. Pochopil som to hlavne počas šialenstva okolo mojej osoby. Len čo som mal trochu času, musel som od ľudí utiecť do hôr. Mať svoj pokoj. Dnes si hlavne želám, aby sme ja a moja rodina boli zdraví.

Ako ťažké bolo rozhodnutie ukončiť kariéru?

Vedel som, že chcem skončiť v okamihu, keď budem patriť medzi najlepších, keď budem ešte skákať dobre. Chcel som, aby si ma ľudia pamätali z obdobia, keď sa mi darilo, keď som vyhrával. A nie ako skokana, ktorý už končí ďaleko v poli porazených. Preto som ukončil kariéru na majstrovstvách sveta po zisku bronzovej medaily. Deň po pretekoch som oznámil, že končím.

Foto - tasr/ap
Foto – tasr/ap

Snívajú sa vám dnes sny o skákaní?

Občas sa mi snívajú konkrétne skoky, vďaka ktorým som vyhral. Predtým sa mi často zdalo, že som sa odrazil, preletel mostík, dopadovú plochu, divákov na tribúnach, koľaje na železnici a pristál až na parkovisku. Boli to prorocké sny, pretože zakaždým som bol v dobrej forme.

Ten posledný skok v reálnom živote bol v Zakopanom na špeciálnej rozlúčkovej benefičnej akcii. Aký bol?

Kvôli počasiu mi nechceli dovoliť skočiť. Rozhodol som sa ale na vlastné riziko, pretože do Zakopaného sa vtedy prišli so mnou rozlúčiť desiaťtisíce fanúšikov aj poľský prezident. Musel som to pre nich urobiť. Nemyslel som na to, že sneží, fúka vietor, nie je nič vidieť. Tak som ten posledný skok na rozlúčku riskol a vyšlo to.

V ten večer ste prišli domov a povedali ste si: a je koniec …

Bol to divný pocit, že už si neoblečiem kombinézu, nenasadím lyže. Zároveň som však vedel, že už sa nevrátim, že tomu vábeniu nepodľahnem. O tom som bol presvedčený.

Čoho ste sa báli v súvislosti s novým životom?

Či to vôbec zvládnem. Videl som totiž veľa športovcov, ale aj trénerov, ktorí sa po skončení kariéry nedokázali s novým štýlom života vyrovnať. Upokojovalo ma však to, že som mal ponuku na Rallye Dakar. A tú som využil.

Prvý dojem z Dakaru?

Netušil som, že to je také náročné. Po troch dňoch som bol úplne vyčerpaný. Dostal som strašne do tela. Hovoril som si, čo ja tu robím. Mohol som v pokoji sedieť doma, pozerať sa v televízii na preteky skokanov a spomínať na svoju kariéru. A namiesto toho sedím na púšti, v aute je šesťdesiatstupňová horúčava. Leje sa zo mňa pot, musím vypiť deväť litrov vody denne. Na druhej strane som však vedel, že som športovec a zvládnem to, aj keby som mal ten piesok zjesť. Šport ma naučil, že sa nevzdávam, bojujem do konca.

Čo vás na Rallye Dakar najviac zaskočilo, čo ste nečakali?

To, že je ten pretek taký ťažký. Denne musíte prejsť niekoľko sto kilometrov, nemáte sa kedy vyspať, najesť. Teploty sú vysoké.

Ako ste bojovali s únavou, s vyčerpaním?

Najlepšie je byť čo najrýchlejší. Čím skôr dôjdete do cieľa etapy, tým viac času máte na odpočinok, na opravu auta. A na únavu za volantom nie je čas. Telo dostáva toľko adrenalínu, že ste stále v pozore.

Boli ste zvyknutý na potlesk a záujem divákov, vyhrávali ste. Zrazu ste boli jedným z mnohých pretekárov. Bola to pre vás veľká zmena?

Na skoky na lyžiach, atletiku alebo futbal prídu tisíce fanúšikov. Vy a oni ste na jednom mieste. Ten kontakt je veľmi bezprostredný. Pri automobilových pretekoch vás fanúšikovia vidia pár sekúnd. Nemáte ani čas ich vnímať. A či mi chýba potlesk? Nie. Užil som si toho počas skokov na lyžiach dosť a dosť.

V ďalšom Dakare ale štartovať nebudete. Prečo?

Nemám peniaze. Skončila mi zmluva s hlavným sponzorom, ktorý zmenil stratégiu a už nechce investovať peniaze do motošportu. Na štart na Dakare potrebujem tak osemstotisíc eur. A nenašiel som nikoho, kto by mi také peniaze dal. Niekoľko mesiacov som hľadal sponzorov, ale márne. A teraz už by som sa ani nestihol na Dakar pripraviť.

Rozhodli ste sa vrátiť ku skokom. Dlho vás prehovárali?

Intenzívne niekoľko rokov. Nakoniec som kývol na ponuku poľského zväzu a budem koordinátorom poľskej reprezentácie skokanov a združenárov. Budem veľa s tímom, budem s nimi jazdiť na preteky. Mám im čo odovzdať.

Nie je vám ľúto, že skoky na lyžiach nie sú športom pre veteránov? Že si nemôžete zaskákať len tak pre radosť?

To nie je pravda, existujú aj preteky pre veteránov. Podmienkou je, že po skončení kariéry nesmiete najmenej štyri roky skákať. Na jednom z minulých majstrovstiev sveta pre veteránov boli aj dvaja deväťdesiatroční skokani z Nórska.

Viete si predstaviť seba v úlohe veterána?

Asi by som mal problém skočiť z veľkého mostíka, ale z menšieho určite nie. V hlave mám zakódované, ako sa odraziť, ako doskočiť. To nie je problém. Horšie už je to s váhou. Pribral som sedemnásť kíl.

To nie je možné. Aj dnes ste veľmi chudý.

Naozaj. Pri odraze by sa mohlo stať, že by som sa kvôli väčšiemu bruchu a hrudníku naklonil a urobil vo vzduchu salto. Musel by som zvoliť iný druh odrazu, ale išlo by to.

Túžite po skákaní?

Nemyslím na to. Nemám takú potrebu. Dvadsaťsedem rokov som skákal na lyžiach. Nechýba mi to. Zatiaľ. Ale keď idem na zjazdovkách, tak si na muldách tak trochu vyskakujem, robím aj „véčka“. To ma baví.

A skočíte si niekedy z mostíka?

Myslím si, že áno.

Autor je bývalý spravodajca Českého rozhlasu, dnes obchodný riaditeľ skupiny mmcité plus

Teraz najčítanejšie