Denník N

Skokan Adam Malysz: Čakal som aj dve hodiny v skrini, kým to novinár vzdá a odíde

Adam Małysz vyhral štyrikrát Svetový pohár a štyrikrát bol zlatý na majstrovstvách sveta. Foto – TASR/AP
Adam Małysz vyhral štyrikrát Svetový pohár a štyrikrát bol zlatý na majstrovstvách sveta. Foto – TASR/AP

Pre Poliakov je stále tým Orlom z Wisly, ktorý pobláznil celý národ a strhol ho k „malyszománii“.

Pred takmer šiestimi rokmi Adam Malysz skočil naposledy z mostíka a ukončil tak definitívne kariéru jedného z najlepších skokanov na lyžiach v histórii. Potom sa venoval automobilovým pretekom a trikrát štartoval na Rallye Dakar. Teraz sa Adam Malysz k lyžiam vracia. Už nie ako profesionálny pretekár, ale v úlohe koordinátora poľskej reprezentácie skokanov a združenárov. 

Ako si spomínate na tie časy, keď stáli pred vaším domom davy ľudí?

Rozhodne mi nechýbajú. Nie je to nič príjemné, keď k vám chodí toľko ľudí, stoja pred domom a neustále od vás niečo chcú. Lekár má tú výhodu, že si odoperuje v nemocnici, príde domov a má súkromie. Ja som však po tréningu, pretekoch prišiel domov, chcel som si oddýchnuť a nešlo to.

Bolo tých ľudí naozaj veľa?

Najnáročnejšie boli roky 2000-2002. To som býval u svokrovcov a oni si zapisovali, koľko autobusov k nám prišlo. Bolo ich až tridsať, štyridsať denne.

Čo od vás fanúšikovia chceli?

Fotili sa pred domom, v ktorom žije Adam Malysz. Odvážnejší zazvonili a chceli, aby som otvoril, vyfotil sa s nimi, podpísal fotku.

Ako ste na to reagovali?

Väčšinou som nebol doma, čomu však oni neverili. Na začiatku som bol z toho záujmu o mňa vystrašený a tak som sa skôr schovával. A keď už som našiel odvahu a vyšiel z domu k ľuďom, tak som sa skoro dve hodiny fotil, podpisoval.

Mali ste v tom čase poradcu, ako sa správať k verejnosti?

Nemal. Nikto totiž nebol na taký veľký záujem verejnosti pripravený. Až neskôr sa stal súčasťou nášho tímu športový psychológ.

Foto - tasr/ap
Foto – tasr/ap

Ako vám pomohol?

Trpel som tým, čím väčšina športovcov. Na tréningu som skákal skvele, ale prišli preteky a skončil som tridsiaty. Mal som rešpekt pred tými najlepšími. Podceňoval som sa. Myslel som si, že neviem skákať tak dobre, aby som im konkuroval. Psychológ vás však úplne neupokojí, nezbaví stresu. Ukáže vám len metódy, ako na ten stres zabudnúť, nemyslieť naň.

Napríklad?

Mal som ich niekoľko. Napríklad som si vo vzduchu robil také osmičky. Z jogy som zase používal hneď niekoľko cvičení typu Vítanie slnka a rôzne dychové cvičenia. A neustále som si v hlave opakoval, čo mám počas skoku urobiť. Často som si totiž pred skokom vsugeroval, že sa nesmiem oneskoriť a zakaždým som sa s odrazom oneskoril. Psychológ mi naopak radil, že na to musím ísť pozitívne a hovoriť si, že sa mám odraziť skôr. A ono to pomáhalo.

Na tie zástupy fanúšikov nič nevymyslel?

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Teraz najčítanejšie