Denník N

Stredoveký mrakodrap nad Zvolenom nepostavili, ale vykopali

Pustý hrad je najväčšou zrúcaninou na Slovensku. Rozlohou bol väčší ako Spišský hrad. Foto - Ján Beljak
Pustý hrad je najväčšou zrúcaninou na Slovensku. Rozlohou bol väčší ako Spišský hrad. Foto – Ján Beljak

Zrúcaniny slovenských hradov sa roky menili na hŕby kamenia. Strácali sa v hustých lesoch a pod nánosmi zeme. A nebolo to tak len za socializmu. Potom sa objavili skupinky nadšencov. Tí začali hrady zachraňovať a dnes je ich prácu vidieť.

Turisti na Pustom hrade nad Zvolenom sa Jána Beljaka často pýtajú, ako dlho trvalo, kým postavili vežu na Dolnom hrade. Archeológ im prekvapivo odpovedá, že ju nepostavili, ale vykopali. Za osem storočí sa takmer stratila pod zemou.

Ján Beljak je šéfom zvolenského pracoviska Archeologického ústavu Slovenskej akadémie vied. V zrúcaninách Pustého hradu strávil asi dvadsať rokov, teda väčšiu časť života. Sám tu začínal ako stredoškolák, dobrovoľník a z hradu už neodišiel.

Nadšenci a nezamestnaní

Zrúcaniny stredovekých hradov sú dôkazom, že za čias Uhorska sa aj tu tvorili dejiny a dnešné slovenské územie bolo súčasťou významnej mocnosti.

Po revolúcii sa postupne objavili nadšenci, ktorí si to uvedomili. So sekerkami a s čakanmi vykopávali vo svojom voľnom čase cez víkendy a prázdniny pamiatky zo zeme.

Prvotná myšlienka sa zmenila na životný štýl a ruiny hradov získali nový tvar. Z hŕb kamenia uprostred lesov vyrástli postupne brány, veže a opevnenia vo vyklčovaných a upravených areáloch hradov.

Za zlomový moment po generácii nadšencov považuje Ján Beljak uvoľnenie nezamestnaných. S myšlienkou prišiel pred piatimi rokmi vtedajší minister kultúry Daniel Krajcer. Profesionáli ako Beljak tomu veľmi neverili, zdalo sa im, že sa to nemôže podariť.

„Na Slovensku sú to najzmysluplnejšie investované eurofondy. Pomáhajú nezamestnaným, tí si to vážia, zároveň pomáhajú cestovnému ruchu a záchrane kultúrneho dedičstva,“ uvažuje o zmysle projektu archeológ v areáli hradu.

Aj teraz nad Zvolenom pracujú nezamestnaní. Pomaly sa vracajú z obeda a zdravia sa s archeológom ako starí známi.

Na slovenských gradoch už niekoľko rokov pomáhajú nezamestnaní. Foto - Daniel Vražda
Na slovenských hradoch už niekoľko rokov pomáhajú nezamestnaní. Foto – Daniel Vražda

„Odvádzajú špičkovú prácu,“ prehodí Beljak, ale vzápätí upozorňuje na meniace sa podmienky zamestnávania nezamestnaných.

Ústredie práce chce zamestnávať konkrétne skupiny ľudí. Už nestačí, aby boli uchádzači nezamestnaní. Musia byť nezamestnaní dlhodobo, časť z nich musí mať nad 50 rokov a ďalšia skupina základné vzdelanie.

„Vo Zvolene s asi deväťpercentnou nezamestnanosťou je už trochu problém zohnať vhodných nezamestnaných. Ústredie práce nerado vidí, keď máme každý rok tých istých. Chcú, aby sa trvalo zamestnali,“ rozpráva, ale hneď dodáva, že pre obnovu pamiatok sú aktivity ústredia a ministerstva kultúry veľkou finančnou pomocou.

Milióny na záchranu

Zamestnávanie nezamestnaných a „veľká finančná pomoc“ sú vágne pojmy, kým sa na ne nepozrieme cez štatistiky.

Od začiatku projektu do uplynulého roku zachraňovalo pamiatky 1763 nezamestnaných a v tomto ďalších 602. Keď dosadíme čísla do reálneho života, tak takmer 2400 ľudí minimálne polovicu roka pracovalo a zarábalo mesačne maximálne 500 až skoro 700 eur (odborníci).

Okolo 800 dlhodobo nezamestnaných si do šiestich mesiacov po účasti na projekte našlo prácu.

Ministerstvo práce podporilo zamestnávanie doteraz viac ako desiatimi miliónmi a ministerstvo kultúry dalo do záchranných projektov takmer 3,4 milióna eur.

Eurofondy nie sú večné a nevyčerpateľné, otvára otázku budúcnosti obnovených pamiatok Beljak.

Cieľom podľa neho nie je len záchrana, ale aj trvalá udržateľnosť. Vykopávať treba len to, o čo sa dokážeme postarať aj o desať či päťdesiat rokov. Zvyšok je vraj lepšie nechať v zemi.

„Treba mať dokonalý plán do budúcnosti. Tým, že hrad vykopeme zo zeme, urýchľujeme rozpad. Pamiatky nestačí zrekonštruovať a obnoviť, ale treba sa o ne potom ďalšie desaťročia starať.

Terajšie opravy nejakých sto rokov vydržia, ale čo potom? Keď sa majitelia prestanú o ne starať, degradácia bude rýchla. Treba niečo nechať aj pre ďalšie generácie. Azda prídu lepšie časy aj pre pamiatky,“ konštatuje zo skúsenosti.

Pozreli sme sa na osem hradov a jeden kláštor a kostol, kde sa nadšencom najlepšie podarilo zmeniť stav a vzhľad zrúcanín.

Pustý hrad

Foto – Ján Beljak
Foto – Ján Beljak

O Pustom, alebo inak Zvolenskom hrade na kopci nad Zvolenom, ešte pred štvrťstoročím vedeli takmer výhradne miestni, aj to nie všetci. Dnes sú ruiny Pustého hradu navštevovanejšie ako Zvolenský zámok priamo v centre mesta.

„Nový príbeh Pustého hradu sa začína obnovou a archeologickým výskumom v roku 1992, keď prvé ponovembrové vedenie mesta pochopilo, že ruina je turisticky cenný priestor,“ hovorí archeológ Ján Beljak.

Už výsledky prvého výskumu z rokov 1889 – 1890, zachované v budapeštianskom archíve, prekvapivo veľmi triezvo datovali vznik hradu do trinásteho storočia. Zameranie, ktoré urobili ešte počas Rakúsko-Uhorska, bez dnešnej GPS techniky, je mimoriadne presné aj v porovnaní s dnešnými meraniami.

Sto rokov sa výskum takmer neposunul a až od roku 1992 archeológovia a nadšenci Pustý hrad postupne vykopali zo zeme.

Beljak prvý raz pre seba objavil Pustý hrad, keď mal pätnásť rokov. Vtedy študent drevárskej priemyslovky sa od roku 1995 dostal na výskum archeológa Václava Hanuliaka a o štrnásť rokov neskôr výskum na hrade už viedol.

„Hlavná vstupná brána bola vtedy už zakonzervovaná a pamätám si hustý les všade okolo nej. Z Dolného hradu trčal iba špic z nárožia veže a bolo vidno kúsok z hradnej cisterny. Všetko v havarijnom stave,“ opisuje svoj prvý zážitok z hradného kopca.

Za štvrťstoročie sa areál zmenil. Vnímavému pozorovateľovi určite dáva dostatočný priestor na predstavu o veľkosti a významnosti Pustého hradu. Čo sa stalo?

„Je to dvadsaťpäť sezón postupného odkrývania a konzervovania architektúry Pustého hradu. Tento hrad je vyslovene vykopaný zo zeme pre ľudí,“ dodáva archeológ a ilustruje to informáciou, že Dolný hrad zaniká v čase, keď veľká časť hradov u nás ešte len vzniká.

Pustý hrad obnovovali stovky študentov a dobrovoľníkov od 17 do 78 rokov v rámci úspešného projektu Letnej školy archeológie. Beljak prízvukuje synergický efekt obnovy pamiatky a výchovy mládeže.

„Verím, že nikto z mojich 17– 18-ročných chlapcov nikdy nepostrieka historický múr, lebo vie, koľko je za tým roboty. Nejde tu len o záchranu pamiatky, ale aj o vychovávanie mládeže vo vzťahu k histórii, ku kultúre, k prírode, človeku.“

Pustý hrad patrí medzi najrozsiahlejšie hradné ruiny na Slovensku. S rozlohou 4,7 hektára je väčší ako Spišský hrad.

„Uhorskí králi milovali Zvolen. Bolo to administratívne a vojenské centrum, banské mestá v okolí boli pokladnicou Uhorska a bol aj obrovský poľovnícky revír. Zvolen nikdy nebol banským mestom, ale chránil okolité banské mestá. Pustý hrad bol v 13. storočí podľa písomných prameňov najnavštevovanejší hrad na Slovensku,“ zdôrazňuje jeho význam.

Beljak stojí na vyvýšenine niekdajšieho Horného hradu a ukazuje na zvyšky kamennej stavby pod ním.

Dolná veža je vlastne stredoveký mrakodrap, ktorý na Pustom hrade vykopali zo zeme. Foto - Daniel Vražda
Dolná veža je vlastne stredoveký mrakodrap, ktorý na Pustom hrade vykopali zo zeme. Foto – Daniel Vražda

„Dolná veža je stredoveký päťpodlažný mrakodrap. Dvadsať krát dvadsať metrov vonkajšie základy a výška dvadsať až dvadsaťpäť metrov. V stredoveku, keď táto veža stála, neboli široko-ďaleko žiadne kamenné stavby, okrem niekoľkých veľmi malých kostolíkov. Rozmermi nemá veľa analógií v strednej Európe a pravdepodobne ju staval pre kráľa architekt zo západných krajín.“

Kolekcia nálezov z desať metrov hlbokej hradnej cisterny v severnej časti Horného hradu získala ocenenie za objav roka 2015. Najväčšia hradná cisterna na Slovensku je unikátna aj v rámci Európy.

„Vykopali sme aj hlinené a kamenné potrubia, ktoré plnili vodou cisternu vytesanú do kameňa a obloženú tehlami s nepriepustnou omietkou. Zmestilo sa do nej takmer 500 kubických metrov vody, ktorá stekala zo striech a filtrovali ju pravdepodobne cez uhlie. Voda v nej zakonzervovala vyše sedemstoročné drevené cvičné meče, vedrá na vodu a ďalšie konštrukcie z jedľového dreva.“

Tento rok našli 113 mincí na Hornom hrade, ktoré dokazujú falšovanie peňazí v prvej dekáde 14. storočia. Len jedna z nich bola pravá. Peňazokazci už vtedy znehodnocovali oficiálnu menu, hoci im za to hrozili hrdelné tresty.

Pustý hrad na vysokom kopci počas dvoch storočí niekoľkokrát dobyli, ale na záver doplatil najmä na svoje niekdajšie pozitíva – nedostupnosť a veľkosť. Nekomfortnosť neskôr viedla k postaveniu Zvolenského zámku priamo v meste, a to bol koniec pre opustenie Pustého hradu. Definitívne končí v 15. storočí.

Revište

Foto - Ratibor Mazúr
Foto – Ratibor Mazúr

Zrúcaniny hradu Revište vidno pri Žarnovici už z rýchlostnej cesty z Banskej Bystrice smerom na Bratislavu. Kedysi to tak vôbec nebolo. Stanislav Kasan, ktorý manažuje záchranné práce, hovorí, že hrad bol niekedy taký zarastený, že rok len pílili stromy a budovali prístupovú cestu.

Ratibor Mazúr, jeden z iniciátorov záchrany hradu, jazdil roky okolo ruiny do Štiavnice. Spomína, že si všimol chátrajúci hrad, ktorému sa nikto nevenuje, tak sa do toho pred asi piatimi rokmi pustil s priateľmi.

„Keby sme nezačali, už by sa nebolo na čo pozerať. Bola by tam už len hŕba kamenia,“ naznačil budúcnosť Revišťa, ale aj ďalších hradných zrúcanín na Slovensku. Dokazuje to aj masívny zosuv časti hradného múru pred piatimi rokmi.

Úzky lesný chodník vedúci k hradu lemujú informačné tabule, ktoré mapujú stáročnú históriu hradu a panovníkov. Ondrej II., začiatok 13. storočia; Ľudovít I., prvá polovica 14. storočia; Žigmund, Ján Jiskra a Majej Korvín v 15. storočí… Na prvej tabuli je nápis, že ju dal vyrobiť Daniel Krajcer.

Krajcera na Revišti nepripomína len tabuľa, ale aj robotníci, ktorí aj koncom septembra pracovali na záchrane torza hradu.

Ladislav Antal dochádza denne do Revišťa z viac ako dvadsať kilometrov vzdialeného Ostrého Grúňa spolu s rodákom Štefanom Risom. Obidvaja boli nezamestnaní. Teraz rozprávajú na nádvorí hradu o tom, aké ťažké je v ich veku získať prácu, a o rekonštrukcii.

Toto je veža, tamto južný palác, nádrž na dažďovú vodu… Murujú, dopĺňajú skaly a odhadujú optimisticky, že to vydrží dvesto rokov.

„Na samom vrchu,“ ukazuje Antal niekde do vzduchu na posledný rad kameňov na veži,“ je izolačná textília, na nej ílovitá zmes, vrecia s hlinou a na tom sadenice kvôli izolácii,“ zdôrazňuje dôležitosť aj trvácnosť ich práce.

Na Revišti sa vystriedalo za roky viac ako sedemdesiat nezamestnaných. Stanislav Kasan tvrdí, že nie všetkým sa chcelo robiť, napriek tomu, že si zarobia niečo medzi 400 a 500 eur mesačne v čistom. Vymenil ich približne pätnásť.

„Rómovia robia ako draci, dá sa na nich spoľahnúť,“ prízvukuje.

Dvaja z nich vyťahujú kamene na lešení a evidentne ich potešilo uznanie od Kasala. Sú radi, že majú prácu, ale aj tak sa nevedia vyhrabať z dlhov. Sedem mesiacov robia na splátky a päť mesiacov, keď sú doma, im na úrokoch znovu dlh rastie.

Na Revišti vidno niekoľkoročnú prácu odborníkov, nezamestnaných, stoviek dobrovoľníkov z Bratislavy, Modry či zo Žarnovice, aj investované peniaze. Len v uplynulom roku sa im podarilo získať viac ako 125-tisíc od štátu, samospráv, nadácií a donorov.

„Revište bola riadne zničená ruina. Teraz sa už rysuje kultúrne a citlivo zrekonštruovaný hrad, ktorý plánujeme v budúcnosti čiastočne zastrešiť, urobiť vyhliadku aj malý bufet. Spolu s mestom Žarnovica by sme chceli urobiť v areáli aj malý amfiteáter na kultúrne akcie,“ kreslí budúcnosť hradu Ratibor Mazúr.

Čabraď

Foto – Ján Beljak
Foto – Ján Beljak

Územie hradu bolo súčasťou panstva rodu Huntovcov už v desiatom storočí. Raritou je, že približne sto rokov existovali vedľa seba dva hrady. Čabraď a niekoľko kilometrov proti prúdu riečky Litava aj jeho predchodca, hrad Litava.

Najstaršie zachované zmienky o hrade Čabraď pochádzajú z roku 1342. Často menil majiteľov. Koncom 16. storočia prešiel rozsiahlou prestavbou pod vedením talianskeho staviteľa Giulia Ferrariho, preto neskôr odolal tureckým útokom.

V roku 1622 dostal hrad Peter Kohári a v majetku jeho rodu zostal až do konca, keď ho v roku 1812 podpálil posledný mužský potomok rodu.

Aktivisti sa v roku 1997 rozhodli zarastený a neprístupný hrad zachrániť.

O tri roky neskôr vzniklo Občianske združenie Rondel s cieľom zachrániť unikátnu pamiatku pre budúce generácie.

„Úzko spolupracujeme s obcou Čabradský Vrbovok. Aktivít na hrade sa počas roka zúčastňuje 60 až 80 ľudí. Prichádzajú aj dobrovoľníci z celého sveta, od Austrálie, Taiwanu až po Česko,“ hovorí Albert Loydl zo združenia.

Za sedemnásť rokov na Čabradi zrekonštruovali druhú vstupnú bránu, priľahlé úseky hradieb, baštu, strieľne na bastióne, zastrešili tretiu bránu, stabilizovali severný palác a hradnú sýpku, ktorá ako jediná prežila podpálenie hradu.

Loydl hovorí, že teraz pracujú na generálnom pláne obnovy. Návštevníci uvidia obnovený južný portál tretej brány, zrekonštruovaný most, v suteréne brány vznikne hradné lapidárium.

„Pod strechu by sme radi dostali hlavnú vežu, západný a východný palác, západnú baštu, sýpku a ďalšiu baštu. Radi by sme vytvorili z hradu príjemný a bezpečný cieľ pre návštevníkov, aj domov pre plazy, pretože hrad je centrom ich prírodnej rezervácie.“

Lietava

Foto – Ľubomír Chobot
Foto – Ľubomír Chobot

Skalnatý hrebeň na východnom výbežku Súľovských vrchov si vybral za stavebnú parcelu pravdepodobne niekto z rodiny Balašovcov v poslednej štvrtine 13. storočia.

Ľubomír Chobot, riaditeľ Združenia na záchranu Lietavského hradu, hovorí, že na najvyššej časti skaly postavili štvorpodlažnú vežu, hradby a pôvodne ju dopĺňal aj menší palác.

Hrad zabral začiatkom 14. storočia Matúš Čák, ale po jeho smrti ho obsadili kráľovské vojská Karola Róberta a vrátili ho Balašovcom. Lietava striedala užívateľov, ale až v roku 1474 Pavol Kiniži pristaval palác zakončený veľkou obytnou vežou.

Renesančný ráz dal hradu František Thurzo. Po smrti jeho syna Juraja začala postupná skaza hradu. Od polovice 18. storočia bol hrad opustený a za viac ako 250 rokov sa dostal do katastrofálnej podoby, v akej ho našli dobrovoľníci.

Ľubomír Chobot spomína, ako v auguste roku 1999 niekoľko mladých ľudí založilo združenie. „Hlavný cieľ bol zachrániť pamiatku pre budúce generácie,“ hovorí.

Aktivisti však zistili hneď na začiatku, že nadšenie nestačí. Hrad Lietava v tom čase právne neexistoval, nemal list vlastníctva ani majiteľa. Problémy aj s pomocou českých priateľov zo Zlína vyriešili a začali so záchranou, ktorú vidieť na každom kroku.

„Dostavba do podoby napríklad Oravského hradu je nereálna. Združenie preto chce chrániť a nechať vyniknúť všetko pôvodné,“ konštatuje riaditeľ združenia. Za Ľubomíra Chobota hovoria šestnásťročné skúsenosti. Keď je málo peňazí, rozpad predbieha konzerváciu. Keď je veľa naraz, nie je dostatok kvalifikovanej pracovnej sily. Ideálne je dlhodobé a postupné financovanie.

„Hrad stavali aj v minulosti postupne, a tak by sme ho mali aj rekonštruovať… Menšie stavebné firmy, remeselníci, preškoľovanie a workshopy lacno a elegantne zaistia to, že záchrana hradu bude praktickou ukážkou záchrany bez závratných financií.“

Uhrovec

Foto – Peter Horanský
Foto – Peter Horanský

Uhrovec postavili v šesťdesiatych rokoch 13. storočia a pripisuje sa to trenčianskemu županovi Bášovi. V roku 1295 sa stáva majiteľom jeden z najvýznamnejších „oligarchov“ Uhorska Matúš Čák.

Význam hradu stúpa najmä v 17. storočí počas stavovských povstaní a tureckej hrozby, keď ho vlastnili Zayovci. Neskôr v ňom majitelia trvalo nesídlili a používali ho ako väznicu. V roku 1848 ho podpálili a začal pustnúť.

„Na začiatku bol sen Petra Horanského, ktorý inicioval v roku 1998 prvé výskumy a práce,“ začína rozprávanie o záchrane hradu Uhrovec Martin Varga z Občianskeho združenia Hrad Uhrovec.

Martin Varga sa pridal o štyri roky neskôr. Študent reštaurovania chcel stráviť pôvodne niekoľko dní mimo Bratislavy. Namiesto pár dní zostal mesiac a potom každé leto.

Záchrany Uhrovského hradu sa chytili ľudia s pamiatkarskými skúsenosťami a dnes základ združenia tvorí archeológ, metodici pamiatkovej obnovy, architekt, tesár aj baník v dôchodku. Len cesta na hrad trvá pešo trištvrte hodiny.

Od roku 2012 sa k záchrancom pridali aj nezamestnaní. Tridsaťpäť z nich spolu s ostatnými vybudovali aj gigantický pilier pre prístupový most. Len pilier murovali dva roky.

„V pamiatkovej ochrane existuje prúd, ktorý preferuje „dôstojnú degradáciu zrúcanín“. Z tohto pohľadu sa dopúšťame prehrešku. My, naopak, veríme, že oddialime degradáciu a umožníme ďalšej generácii spoznať Uhrovský hrad,“ hovorí Varga.

Zborov (Makovica)

Foto – hradzborov.sk
Foto – hradzborov.sk

Kráľovský správny hrad mohli založiť niekedy po roku 1317 a prvý raz sa spomína pod menom Makovica o tridsať rokov neskôr. Králi Ľudovít I. a neskôr Matej Korvín a Ferdinand I. Habsburský hrad darovali. Spočiatku bol veľmi malý, neskôr ho majitelia postupne rozširovali prstencami opevnenia.

Zrúcaniny Zborovského hradu na kopci nad obcou Zborov len desať kilometrov od Bardejova by ste pred siedmimi rokmi obišli, dnes prichádzajú do zrekonštruovaného a upraveného areálu stovky turistov.

Vladimír Kaminský, predseda Združenia na záchranu Zborovského hradu, považoval to, čo je dnes na hradnom vŕšku, za takmer nemožné. S niekoľkými priateľmi začínali v roku 2009 so sekerkami v podstate v lese ohradenom zvyškami múrov. Odvtedy sa na hrade vystriedali desiatky dobrovoľníkov.

Na rekonštrukciu používajú prevažne pôvodné technológie, vodu, piesok, hasené vápno a v rekonštrukcii pokračujú.

Kapušany

Foto – kamnavylet.sk
Foto – kamnavylet.sk

Kapušiansky kráľovský hrad alebo Maglovec stál na kopci nad obcou zrejme už v 13. storočí. O niekoľko desiatok rokov ho asi zničili, pretože v roku 1347 sa spomína už len miesto zbúraného hradu. O približne šesťdesiat rokov ho kráľ Žigmund povolil obnoviť.

V roku 1709 hrad vypálili rákociovské vojská. O tri roky neskôr ho obnovili a o ďalšie tri znova vypálili na základe rozhodnutia krajinského snemu.

Kapušiansky hrad postupne rekonštruujú dobrovoľníci a nezamestnaní z úradu práce. Sprístupnenú vyhliadku z hradnej veže navštívilo len za mesiac okolo dvetisíc ľudí. Obec Kapušany plánuje zrúcaninu osvetliť.

Slanec

Foto – Jozef Stas
Foto – Jozef Stas

Hrad postavili pravdepodobne v 70. rokoch 13. storočia a desiatky rokov patril slaneckej vetve rodu Abovcov. Hrad menil majiteľov, až ho koncom 17. storočia podpálili kuruci. Chátral viac ako 130 rokov, kým Jozef Forgáč zrekonštruoval centrálnu hradnú vežu. Vyhorela definitívne počas druhej svetovej vojny.

Eduard Gajdoš zo Združenia zachráňme hrad Slanec hovorí o náhode. Nápad vznikol pri návšteve jedného hradu, kde už podobné združenie pôsobilo. Traja zakladajúci členovia majú dnes okolo seba desiatky aktívnych členov.

Hrad patrí obci Slanec a združenie garantuje odbornosť pri opravách a koordinuje rekonštrukciu.

Keď začínali s rekonštrukciou v roku 2011, museli vybaviť množstvo formalít, povolení a vypracovať zámer obnovy hradu. Kým odborníci spracúvali dokumentáciu pre archeologický a architektonicko-historický výskum, aktivisti sa pustili do opráv prístupovej cesty a najkritickejších miest hradu pod odborným dohľadom.

„Ukázalo sa, že úzka prístupová cesta v zložitom teréne nestačí logisticky na dopravu materiálu.“

S pomocou sponzorov a grantu zabezpečili alternatívny spôsob dopravy – lanovú dráhu. Prioritou bola záchrana okrúhlej hradnej veže, stabilizácia steny paláca, neskôr parkanového múru a murovanie rozsiahleho výpadku na západnej bašte, ktorý pokračoval aj v tomto roku.

Na záchrane hradu pracujú každoročne aj nezamestnaní, ročne približne šestnásť ľudí.

Katarínka

Foto – OZ Katarínka
Foto – OZ Katarínka

História kostola Katarínka siaha do 15. storočia. Mladému pustovníkovi Jánovi Aponimu sa údajne na tomto mieste zjavila v roku 1617 Svätá Katarína. Rok na to gróf Krištrof Erdődy vydal zakladaciu listinu pre kláštor františkánov.

Jozef II. zrušil františkánsky kláštor v roku 1786. Odvtedy kláštor a kostol svätej Kataríny stál opustený v lesoch Malých Karpát a stávala sa z neho ruina.

„Začiatky projektu sa začali písať v roku 1994, keď mladý študent informatiky Peter Herceg s priateľmi navštívili toto miesto a začali ho opravovať,“ hovorí dobrovoľníčka Kristína.

Z pôvodných dvoch letných turnusov sa stalo šesť a do tohto roku sa na Katarínke vystriedalo okolo 1600 dobrovoľníkov. Väčšina z nich sa stále vracia.

Cieľom projektu Katarínka nie je opraviť kláštor s kostolom do takej miery, aby sa mohol napríklad zastrešiť alebo aby sa doň mohli vrátiť františkáni, rozpráva Kristína.

Cieľom je zachovanie ruín, ochrana pred ďalším chátraním a dôkladný archeologický prieskum.

Na budúci rok otvoria vyhliadku vo veži kostola, v ktorej ešte pred dvadsiatimi rokmi nebolo ani stopy po schodoch či podlažiach.

Katarínka je aj duchovný projekt. Dobrovoľníci odrezaní od civilizácie, bez telefónov, hodiniek a počítačov si uvedomujú skutočne podstatné hodnoty pre život.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Slovensko

Teraz najčítanejšie