Denník N

Tri tváre 14. dalajlámu, ktorého v Tibete nevideli už 57 rokov

Ilustrácia – Vizár
Ilustrácia – Vizár

Peking čaká na jeho smrť s predstavou, že si sám vyberie budúceho dalajlámu, ktorý síce bude etnickým Tibeťanom, ale bude vzdelávaný a vychovávaný k láske k čínskej vlasti a vládnucej politickej strane.

Na Slovensko po tretí raz zavíta 14. dalajláma Tändzin Gjamccho. Štrnásty dalajláma je významným predstaviteľom tibetského buddhizmu, pre čínskych politikov je separatistom podkopávajúcim územnú integritu a pre svetovú verejnosť mediálnou celebritou, v ktorej blízkosti sa pohybovali Richard Gere či členovia Beastie Boys.

Fyzická podoba božstva

Tändzin Gjamccho je podľa tibetských buddhistických predstáv štrnástym znovuzrodením línie dalajlámov, ktorej korene siahajú do 15. storočia. Podľa nich sa každá cítiaca bytosť v závislosti od karmy po smrti znovuzrodí a jednou z pozitívnych možností je znovuzrodenie v ľudskej podobe. V Tibete vznikla už v 13. storočí tradícia identifikovať znovuzrodenie najvyššieho predstaviteľa buddhistickej školy. Náboženskú prax si osvojila aj buddhistická škola Gelugpa, ktorá vznikla v 15. storočí.

Celý proces výberu nového fyzického tela, do ktorého sa dalajláma znovuzrodí, sa môže nebuddhistom zdať nezrozumiteľný, ale v dejinách Tibetu sa mníchom povereným hľadaním dieťaťa, do ktorého sa znovuzrodil (a existujú tam desiatky línií znovuzrodencov, ktorých názvy sú mimo Tibetu takmer neznáme), zväčša podarilo nájsť kandidátov dôstojne sa zhostiacich svojej náboženskej a niekedy aj politickej roly. Za života 5. dalajlámu v 17. storočí sa Gelugpa dostala k politickej moci, zjednotila Centrálny Tibet a on sa stal najvyšším politickým predstaviteľom vlády v Lhase. V Tibete bola nastolená teokracia a krajinu spravovala úzka vrstva buddhistických hodnostárov.

Súčasný dalajláma sa narodil v lete roku 1935 v dedinke Tagccher na severovýchode Tibetskej náhornej plošiny. Tu ho našla skupina lámov hľadajúcich nové znovuzrodenie a vo februári 1940 ho v Lhase intronizovali ako 14. dalajlámu. Detstvo a mladosť, počas ktorej politické záležitosti Tibetu spravoval regent, strávil Tändzin Gjamccho najmä štúdiom buddhizmu. Z memorovania kánonických textov ho vytrhli dramatické politické udalosti – v októbri 1950 vstúpila do Tibetu čínska armáda, 14. dalajláma sa v novembri predčasne ujal svojej politickej funkcie a napokon vyslovil súhlas s dohodou podpísanou v máji 1951, na základe ktorej sa Tibet stal súčasťou Čínskej ľudovej republiky.

Stretli ste ho?

Jeho status a tradičná tibetská vláda zostali ešte niekoľko rokov zachované, ale tlak čínskych úradov na uskutočňovanie socialistických reforiem napokon viedol v marci 1959 k rozsiahlym protičínskym protestom v Lhase a okolí. Dalajláma sa rozhodol pre exil v Indii, kam ho nasledovalo asi stotisíc Tibeťanov. India im umožnila usadiť sa a vytvoriť si samosprávne orgány. Exilovým sídlom dalajlámu sa stala severoindická Dharamsala.

Po roku 1959 sa 14. dalajláma a exilová politická reprezentácia sústredili najmä na zabezpečenie existencie Tibeťanov v Indii: vytvorili administratívne orgány, budovali školy, zakladali kláštory a usilovali sa integrovať do indickej spoločnosti. V samotnom Tibete nastalo obdobie protináboženskej kampane a asimilačnej politiky, ktoré trvalo až do konca 70. rokov. Obeťami čínskej politiky sa stali desaťtisíce Tibeťanov.

Tibeťania uctievajú znovuzrodenie dalajlámu ako emanáciu bódhisattvu Avalókitéšvaru, jedného z najvýznamnejších božstiev tibetského buddhistického panteónu. Bódhisattvovia sú podľa nich dokonalé bytosti, ktoré by už mohli dosiahnuť nirvánu, ale zaviazali sa, že budú pomáhať všetkým cítiacim bytostiam na ich ceste za vyslobodením z cyklu znovuzrodení.

Napriek tomu, že 14. dalajláma nežije v Tibete už 57 rokov, k prvým otázkam, ktoré Tibeťania zahraničnému návštevníkovi kladú, patrí, či sa stretol s dalajlámom a či nemá jeho fotografiu. V Tibete dnes žijú tri generácie, ktoré nemali nikdy možnosť vidieť ho na vlastné oči, ale napriek tomu požíva ich najvyššiu úctu.

Spája v sebe náboženskú autoritu najvyššieho predstaviteľa jednej z buddhistických škôl, fyzickej podoby bódhisattvu Avalókitéšvaru so svojou tradičnou politickou funkciou bývalého vládcu Tibetu. Aj preto je pre mníchov a mníšky neprijateľné verejne ho kritizovať, ako to od nich počas kampaní v kláštoroch od konca 90. rokov žiadajú čínske úrady, a radšej volia nedobrovoľný odchod z kláštorov.

V slepej uličke

Útek 14. dalajlámu a veľkej časti vládnucej elity čínskej vláde rozviazal ruky. Radikálne socialistické reformy vyústili počas Kultúrnej revolúcie (1966–1976) do takmer úplnej likvidácie kláštorov a všetkých prejavov náboženského života. Tibetský jazyk, kultúra a tradície boli vystavené asimilácii a na začiatku 70. rokov sa mohlo zdať, že „tibetská otázka“ je vyriešená.

Kontakt medzi Pekingom a dalajlámom sa obnovil až začiatkom 80. rokov, v počiatočnom období čínskych hospodárskych reforiem a normalizácie vnútornej politiky (vrátane náboženskej a národnostnej) po tragických excesoch maoizmu. Teng Siao-pching vyzval dalajlámu na návrat do Číny, ale z rokovaní zástupcov oboch strán bolo zrejmé, že Čína dalajlámovi ponúka iba symbolické funkcie (napríklad stať sa jedným z podpredsedov parlamentu, ten však nehrá nijakú reálnu rolu) a možnosť žiť v Pekingu, zatiaľ čo vyslanci dalajlámu mali záujem hovoriť aj o zlepšovaní ochrany ľudských práv a náboženských slobôd či reálnej autonómii Tibetu.

Koncom 80. rokov v Lhase v dôsledku čiastočného politického uvoľnenia (aj čoraz úspešnejšej aktivity 14. dalajlámu a exilovej vlády zameranej na svetovú verejnosť a zahraničných štátnikov) prepukli demonštrácie požadujúce návrat dalajlámu a nezávislosť Tibetu. Napriek pokusom obnoviť neformálne rokovania sa opakovane ukázalo, že Čína nie je pripravená na nijaké kompromisy či korekcie svojej politiky v Tibete a po roku 2009 sa dialóg ocitol v slepej uličke.

Démon s ľudskou tvárou

V 90. rokoch čínske úrady spustili v Tibete prvú vlnu rozsiahlej kampane zameranej proti 14. dalajlámovi. Podľa čínskej interpretácie mal byť jediným zdrojom nestability a akékoľvek prejavy odporu (napríklad masové protesty na jar roku 2008 alebo takmer 140 samoupálení v nasledujúcich rokoch) boli zosnované „dalajlámovou klikou“ a bližšie nekonkretizovanými „nepriateľskými zahraničnými silami“. V rétorike čínskych predstaviteľov je dalajláma častovaný nálepkami od „separatistu“ až po „vlka v mníšskom rúchu, démona s ľudskou tvárou a zvieracím srdcom“. Tento nenávistný slovník Čang Čching-liho, tajomníka KS Číny v Tibetskej autonómnej oblasti, z jari 2008 vyvoláva zlých duchov 50. rokov a Kultúrnej revolúcie. Pred dvoma týždňami súčasný stranícky šéf v Tibete Wu Jing-ťie v prejave zdôraznil ako jednu z hlavných úloh čínskej politiky „prehĺbenie boja proti dalajlámovej klike“ a potrebu „odhaliť jeho reakcionársku povahu“.

Napriek tomu, že Tändzin Gjamccho od konca 80. rokov zdôrazňuje, že jeho cieľom nie je nezávislosť Tibetu, ale presadzuje model skutočnej autonómie Tibetu v hraniciach Číny a odmieta akékoľvek násilie, pre Peking zostáva „separatistom“, s ktorým už nemá záujem na dialógu či kompromise.

Peking čaká na jeho smrť s predstavou, že si sám vyberie budúceho 15. dalajlámu, ktorý síce bude etnickým Tibeťanom, ale bude vzdelávaný a vychovávaný k láske k čínskej vlasti a vládnucej strane. Čínska vláda už v lete 2007 schválila nariadenie, ktoré explicitne deklaruje, že jediným legitímnym budúcim dalajlámom bude ten, ktorého sama vyberie. 14. dalajláma síce opakovane vyhlasuje, že čínska vláda o tom nemá právo rozhodovať, no to Pekingu nezabráni, aby realizoval svoj plán. Politické vedenie mylne dúfa, že po smrti 14. dalajlámu sa podarí situáciu v Tibete definitívne stabilizovať a odpor Tibeťanov zlomiť.

Budúcnosť ukáže, či sa tento scenár naplní, alebo bude vláda čeliť oveľa väčším protestom Tibeťanov neochotných akceptovať čínsky výber, čo však sotva skončí úspechom a kampaň iba vyvolá ďalšie konflikty.

Svetobežník v mníšskom rúchu

Nijaký z predchádzajúcich dalajlámov nenavštívil toľko krajín a nestal sa vo svete takým známym ako Tändzin Gjamccho. Ten sa stretáva so svetovými politikmi, poskytuje rozhovory najvýznamnejším médiám západného sveta, aktívne vstupuje do medzináboženského dialógu s najvyššími predstaviteľmi svetových náboženstiev, vyjadruje sa k aktuálnym témam svetovej politiky a vystupuje na štadiónoch pred davmi poslucháčov. V našom globalizovanom svete sa stal mediálnou celebritou a vďaka jeho tvári a aktivitám sa postavenie Tibeťanov nestratilo z pozornosti svetových médií a politikov.

Nebolo to tak vždy. Až do polovice 80. rokov Tibet ani dalajláma takmer nikoho nezaujímali. Jeho prvé kroky v medzinárodnej politike boli kedysi pomerne rozpačité – napríklad cesta do ZSSR (a jeho satelitu Mongolska) v júni 1979, keď Moskva jeho návštevu využila na to, aby provokovala Peking (bolo to v období sovietsko-čínskej roztržky) a tiež propagandisticky zdôrazňovala údajnú náboženskú slobodu v brežnevovskom Sovietskom zväze. Kritici dodnes pripomínajú aj stretnutie s Asahara Šókóm, na smrť odsúdeným vodcom japonskej sekty Óm Šinrikjó v roku 1987.

Medzinárodné aktivity však dalajlámovi otvorili dvere k významným svetovým politikom a vďaka tomu sa na Tibet upriamila pozornosť svetovej verejnosti. Počnúc jeho zásadným prejavom na pôde amerického Kongresu v roku 1987 a najmä po udelení Nobelovej ceny za mier v roku 1989 za nenásilnú cestu, ktorou presadzuje dodržiavanie ľudských práv v Tibete, sa o situácii na „streche sveta“ začalo intenzívne písať.

Dôkaz sprisahania

Pozvanie prezidenta Václava Havla do Československa vo februári 1990 prispelo k tomu, že so 14. dalajlámom sa stretli aj americkí prezidenti, nemecká kancelárka aj najvyšší predstavitelia viacerých západných krajín. Zvýšilo to síce povedomie svetovej verejnosti o Tibete, ale napriek opakovaným apelom na Peking nijako neprispelo k zmene čínskej politiky. Práve naopak – pre čínskych politikov a médiá je to ďalší dôkaz toho, že je iba súčasťou svetového protičínskeho sprisahania.

Každá návšteva dalajlámu v zahraničí je sprevádzaná hlasnými diplomatickými protestmi čínskej strany (a bezpochyby to platí aj pre jeho pozvanie do Bratislavy). Navyše v posledných rokoch s rastúcim hospodárskym a politickým vplyvom Číny vo svete sa neoficiálne stretnutia s prezidentmi či premiérmi stávajú čoraz zriedkavejšími a v niekoľkých prípadoch čínsky diplomatický tlak zapríčinil, že Tändzin Gjamccho ani nedostal víza (napríklad opakovane do Južnej Afriky či Ruska).

Štrnásty dalajláma sa v máji 2011 zriekol politickej funkcie a najvyšším politickým predstaviteľom Tibeťanov v exile sa stal volený premiér Lobzang Sengge. Napriek tomu, že je už „iba“ najvyšším predstaviteľom školy Gelugpa, pre Tibeťanov jedine dalajláma stelesňuje nádej, že sa ich situácia zlepší. 81-ročný jednoduchý mních, ako o sebe Tändzin Gjamccho rád hovorí, má na pleciach naložené oveľa ťažšie bremeno ako ktorýkoľvek z jeho predchodcov, no už desaťročia ho nesie dôstojne a s typickým úsmevom.

Teraz najčítanejšie