Denník N

Rady škôl sa môžu stať pascou pre aktívnych učiteľov

Aj na základe vlastných skúseností sa už vôbec nečudujem, keď sa učitelia zdráhajú angažovať v rade školy. Riziko, že sa prejavenými názormi zapíšu na čiernu listinu a budú prví v poradovníku kandidátov na prepustenie, je až príliš vysoké.

Autor je poslancom NR SR za OĽaNO

Rada školy by mala byť demokratickým inštitútom, akýmsi chrámom, v ktorom by práva učiteľa boli posvätné a nedotknuteľné. Žiaľ, realita na Slovensku je často opačná. Ak sa demokraticky zmýšľajúci učiteľ rozhodne zabojovať za svojich kolegov a v povestnom ringu na pôde rady školy si to expresívne povedané rozdať s riaditeľom školy, v mnohých prípadoch sa ocitne na čiernej listine a je medzi prvými, ktorí sú pri účelovo pripravených organizačných zmenách prepustení z práce.

Slovenská demokracia ešte nedorástla na to, aby sa slovo učiteľa, zvlášť, keď reprezentuje názory aj svojich kolegov, mohlo brať vážne a s rešpektom. Tým však nechcem povedať, že by to platilo vo všeobecnosti všade. Určite sa aj medzi riaditeľmi škôl nájdu jedinci, ktorí nezabudli na to, že aj oni sami vzišli z učiteľského kolektívu, a úcta k slobode prejavu, rešpektovanie názoru podriadených sú pre nich na prvom mieste.

Počas svojej temer sedemnásťročnej praxe a aktívnej účasti v rade školy som sa najskôr ako jej radový člen a neskôr ako predseda snažil do jej života vniesť pluralitu názorov, konštruktívnu diskusiu, neraz spojenú s kritikou nedostatkov v činnosti školy či jej čelných predstaviteľov.

Do rady školy som bol zvolený legitímne, v tajnom hlasovaní, drvivou väčšinou svojich kolegov. Na objektívnosť treba povedať, že funkcia člena rady školy nie je nijako zvlášť atraktívna a učitelia sa do nej veľmi nehrnú. Často je ľahšie preniesť zodpovednosť na svojho kolegu a nechať ho nastavovať chrbát za ostatných. Ideálnym vzorom fungovania rady školy je model založený na vzájomnej komunikácii, slobodnej výmene názorov. Zástupcovia pedagógov či rodičov v nej otvorene diskutujú aj o chúlostivých témach, otvorene pomenúvajú problémy a nedostatky, riaditeľ sa nebráni ich kritike a je prístupný novým riešeniam.

Problém nastáva vtedy, ak v škole prevláda autokratické postavenie riaditeľa. Ten iba informuje členov rady (často únavným spôsobom) o štatistikách vo vzdelávaní, dochádzke, víziách školy a podobne. Navonok všetko funguje tak, ako má. Len s tým rozdielom, že učitelia mlčia, lebo sa neodvážia nahlas hovoriť o interných problémoch, rodičia sa nepýtajú, lebo sa boja, aby sa ich deťom niekto nepomstil cez známky.

Tento model fungovania rady školy nikomu neublíži a nič nepokazí. Po hodinke či dvoch strávených pri kávičke a príjemnom rozhovore sa jej členovia rozídu domov a v duchu možno preklínajú samých seba, na čo sa vôbec nechali prehovoriť, aby kandidovali do rady školy.

Mal som možnosť vyskúšať si na vlastnej koži oba modely fungovania rady školy. Za éry prvého riaditeľa (zakladateľa školy) sa počas zasadnutia odohrávali dramatické strety odlišných názorov a možno aj generačných skúseností. Náhodný divák by si pomyslel, že tam vo vnútri prebieha prudká hádka. No v skutočnosti to bola diskusia. Aj keď niekedy s vibrujúcimi emóciami, ale v každom prípade ako prejav demokracie.

Možno som mal len šťastie, že prvý riaditeľ v škole vnímal moje kritické názory s vysokou dávkou tolerancie. Aj keď sme sa na zasadnutí rady školy vedeli pohádať, na druhý deň sme boli schopní podať si ruku a život išiel ďalej. Obaja sme si totiž uvedomovali, že je to na prospech celej školy, ak sa snažíme hľadať nové spôsoby jej fungovania a zlepšiť pracovnú atmosféru, čo v konečnom dôsledku pomôže celému kolektívu. O toto ide v demokracii a konštruktívnej diskusii.

Po neočakávanej výmene riaditeľa a celého vedenia školy som mal možnosť poznať odlišný prístup k podriadeným, ktorí si dovolili na pôde rady školy povedať svoj názor. Akákoľvek kritika sa u nového riaditeľa stretávala s nepochopením a odporom. Po našej výmene názorov na druhý deň neprichádzalo podanie si rúk, ale ďalšie vyostrovanie vzťahov.

Aj na základe vlastných skúseností sa už vôbec nečudujem, keď sa učitelia zdráhajú angažovať v rade školy. Riziko, že sa prejavenými názormi zapíšu na čiernu listinu a budú prví v poradovníku kandidátov na prepustenie, je až príliš vysoké.

Tí odvážlivci, ktorí sa dobrovoľne rozhodli na seba prevziať zodpovednosť a zastupovať svojich kolegov v rade školy, často možno ani netušili, do čoho idú. Niektorí sa možno po čase radšej vzdajú členstva, lebo pochopia, že bojovať proti despotickej moci riaditeľa, navyše chráneného zriaďovateľom, je dobrovoľná samovražda, iní sa nepoddávajú a pokračujú ďalej, riskujúc vlastnú prácu, zdravie alebo odplatu v podobe rôznych sankcií zo strany vedenia školy. O tom, koľkí z nich boli napokon prepustení z práce, neexistujú žiadne štatistiky, iba ak súdne, v prípade, keď sa domáhali zrušenia výpovede.

Ich kolegovia ich síce podporujú, ale často len tak poloilegálne, v bezpečných zónach svojich kabinetov či zborovní. Keď príde na lámanie chleba a majú sa ich otvorene zastať na poradách, mlčia. Hlavy majú sklonené. Očakávajú, že ich zástupcovia si poradia sami, veď ich predsa zvolili, musia za nich zabojovať a znášať všetky dôsledky…

Tak tragicky veľakrát vyzerá obraz toho, čo sa deje v mnohých zborovniach na Slovensku. A často mlčia aj zástupcovia odborovej organizácie, ktorí pritom nič neriskujú, lebo ich postavenie im zaručuje, že nemôžu byť prepustení zo zamestnania.

Otvorenou otázkou zostáva, ako pomôcť zástupcom pedagogických i nepedagogických zamestnancov v rade školy, ktorí aj keď vedia o spupnosti svojich nadriadených, riskujú a  otvorene sa púšťajú do často prehratých vojen. Lebo práve oni sú ľudia, ktorým nie sú ľahostajné veci okolo nich, ktorí sa snažia meniť veci k lepšiemu, ktorí sú ochotní vzdať sa časti svojho voľného času pre dobro celku, ktorí sa vystavujú možným postihom pre kritické názory na vedenie školy.

Títo ľudia si zaslúžia minimálne takú právnu ochranu ako zamestnanci angažujúci sa v odborových organizáciách či zamestnaneckých radách, ktorých chráni Zákonník práce v čase funkčného obdobia i počas šiestich mesiacov po jeho skončení proti opatreniam, ktoré by ich mohli poškodzovať – vrátane skončenia pracovného pomeru – a ktoré by boli motivované ich postavením alebo činnosťou v odboroch.

Do úvahy prichádzajú aj iné možnosti. Napríklad by mohli mať skrátený úväzok, čím by sa znížila pravdepodobnosť ich prepustenia z organizačných dôvodov. V iných prípadoch, napríklad pri závažnom porušení pracovnej disciplíny, by, samozrejme, pred prepustením neboli chránení.

Iste, mnohí budú namietať, prečo práve len učitelia v rade školy by mali byť takto chránení. Veď v rade školy môžu sedieť aj učitelia, ktorí sú lojálni voči vedeniu, nezastupujú záujmy kolektívu, nanominovali sa tam za zvláštnych okolností…, takíto ľudia si nezaslúžia mať žiadne výsady. A čo s učiteľmi, ktorí nie sú členmi rady školy, ale rovnako otvorene a kriticky pomenúvajú nedostatky, dostávajú sa do konfliktu s vedením školy. Áno, i to sú učitelia, ktorých treba chrániť. Ale hlavne je potrebné niekde začať konať. A dobrým miestom by mohli byť práve rady školy a ich členovia.

Zrejme sme ešte za tých 26 rokov od Nežnej revolúcie nedošli do štádia, keď by sme si s istotou mohli povedať, že demokracia v našich školách a sloboda vyjadrovania názorov našich pedagógov sú na vysokom stupni v rámci európskeho kontextu. Ak chceme, aby sa demokracia a sloboda prejavu stali piliermi školstva, musíme pre to aj niečo urobiť.

Iba tak sa budú môcť učitelia stať vzorom pre mladú generáciu. Pretože nielen vedomosti, odborné skúsenosti či pedagogický prístup určujú, aký pohľad a názor si mladý človek na svojho učiteľa vytvorí. Dôležitý je aj ľudský rozmer, charakter človeka, odvaha učiteľa vyjadriť vlastný názor, bez ohľadu na okolnosti a dôsledky z toho plynúce.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Komentáre

Teraz najčítanejšie