Ospravedlňuje blaho väčšiny utrpenie menšiny? Rozhodnú diváci filmu, v ktorom pilot zostrelil lietadlo
Akú mieru nerovnosti sme schopní akceptovať? Kde je čiara, kedy je to ešte akceptovateľné a kedy nie? Kto ju stanoví? Možno s človekom zaobchádzať ako s objektom, určeným iba na to, aby sa väčšina mala dobre? Pýta sa nový film.
Priatelia filozofie a psychológie pri filme Verdikt krochkajú blahom.
Autori neboli zbytočne ambiciózni a nechceli povedať o živote všetko. Namiesto toho sa sympaticky sústredili na jednu morálnu dilemu a na minimálnom priestore jedného súdneho pojednávania a jednej súdnej siene (vo filme ju nikdy neopustíme) rozoberú peripetie obžalovaného do poslednej skrutky.
Čo sa stalo? Terorista uniesol lietadlo a hrozí, že s ním narazí do futbalového štadióna, kde je 70-tisíc ľudí. Nemecký vojenský pilot (obžalovaný) ho zostrelí, hoci na manéver nemal povolenie.
Bráni sa, že smrť 164 pasažierov, ktorí na palube zahynuli, je menším zlom ako možná smrť desaťtisícov ľudí na štadióne.
Svedkovia uvádzali, že cestujúci sa snažili dostať do kokpitu. Ak by vojak čakal a lietadlo by nezostrelil, všetci by sa možno zachránili. Obžalovaný však konal a vybral si blaho desaťtisícov pred utrpením desiatok. Je jeho správanie morálne akceptovateľné?
Problém dreziny
Dilema, pred ktorou stojíme, je obdobou toho, čo sa vo filozofii volá problém dreziny. S filmovou zápletkou ju spája otázka, či blaho mnohých možno vykúpiť utrpením zopár jednotlivcov.
Predstavte si, že na trati je uväznených päť robotníkov. Zachrániť ich môžete tým, že drezinu presmerujete na vedľajšiu koľaj. Stačí prehodiť výhybku, pri ktorej stojíte. Lenže taký čin si vyžiada smrť nevinného človeka, ktorý je na vedľajšej koľaji. Čo by ste urobili?
Výskumy ukazujú, že drvivá väčšina ľudí by výhybku prehodila. V takom prípade uvažujú ako konzekvencionalisti, lebo zvažujú konzekvencie (dôsledky) svojho správania a opúšťajú (deontologické) pravidlo, že „vraždiť je vždy zlé“.
Ľudia, ktorí sa takto rozhodnú, si chladne spočítajú, že päť zachránených životov je viac ako jeden, ktorý obetovali. Summa summarum, svet bude bohatší o štyroch ľudí, takže z danej situácie vyťažili najviac a maximalizovali blaho vo svete.
Podobne sa rozhodol aj obvinený pilot. Obetoval 164 ľudí, aby desaťtisíce žili. Ponechajme teraz stranou, že pasažieri by asi zomreli aj tak (ak by sa lietadla nezmocnili).
Problém dreziny. Zdroj – Youtube
Dilema lávky
Ak vám intuícia napovedá, že pilot sa rozhodol správne, počkajte si na malú zmenu v dileme. Aj teraz sa na nešťastných robotníkov rúti drezina, ale zachrániť ich môžete tým, že na trať zhodíte z lávky človeka, ktorý je dostatočne veľký, aby ju svojím telom zabrzdil. Čo urobíte?
V tomto prípade sa drvivá väčšina ľudí rozhodne nespraviť nič a radšej obetujú piatich, ako by mali vlastnými rukami obetovať jedného. Hoci sa tento príklad, čo sa týka čísiel, nijako nelíši od prvého variantu dilemy, ľudia sa v ňom rozhodujú celkom inak. Ako je to možné?
Emócie a rozum
Morálny psychológ a neurovedec Joshua Greene z Harvardovej univerzity napísal o dileme v roku 2014 celú knihu. Minulý rok sme s ním spravili rozhovor. Zistil, že u ľudí, ktorí obetujú či neobetujú jedného, aby piati žili, sa vždy aktivujú oblasti zodpovedné za spracovanie emócií.
Ale u ľudí, ktorí sa správajú ako konzekvencionalisti a obetujú jedného, sa aktivujú aj oblasti zodpovedné za vedomé rozvažovanie. Jednoducho dokážu vzdorovať emócii strachu či úzkosti a chladne si spočítajú, že päť je viac ako jeden. A podľa toho aj konajú.
Greene si myslí, že z toho plynie nadradenosť konzekvencionalizmu nad deontológiou (rozhodovanie nemenne podľa stanoveného pravidla), lebo je spojený aj s rozvažovaním, ktoré je evolučne mladšie a vhodnejšie na riešenie súčasných morálnych dilem. Navyše je spojené s maximalizáciou blaha vo svete.
Je človek iba objekt?
Lenže dodatočné výskumy ukázali, že ľudia, ktorí sa rozhodujú ako pilot vo filme, zároveň vykazujú vo zvýšenej miere znaky psychopatie či machiavelizmu (cynizmus, emocionálny chlad).
Skutočne by sme chceli žiť vo svete, ktorý je zbavený citu a ohľadu pre tých menej šťastných? Akú mieru nerovnosti sme schopní akceptovať? Skutočne platí, že blaho väčšiny môže ospravedlniť utrpenie menšiny?
Kde je čiara, kedy je to ešte akceptovateľné a kedy nie? Je to pomer 1:2, 1:5, 1:100 alebo viac? Kto to stanoví? Možno s človekom zaobchádzať ako s objektom či bábkou, určenou iba na to, aby sa väčšina mala dobre?
Toto sú otázky, ktoré adresuje prokurátorka obžalovanému. Zastáva deontológiu, že vraždu nič neospravedlňuje, a odvoláva sa na ústavu ako základný pilier či nemenné pravidlo, ktoré treba dodržiavať za každých okolností.
Zabiť pre orgány?
Predstavte si tento myšlienkový experiment. Do nemocnice príde človek na pravidelnú kontrolu, zatiaľ čo na oddelení je päť umierajúcich ľudí, ktorí úpenlivo čakajú na transplantáciu rôznych orgánov.
Ak majú konzekvencionalisti pravdu, mali by sme vziať človeku orgány, aby sme zachránili päť zúfalých ľudí. Veď by sme maximalizovali šťastie vo svete.
Mimochodom, tvorcovia filmu si robili domácu úlohu, tento myšlienkový experiment, o ktorom v záverečnej reči hovorí prokurátorka, pochádza od filozofky Judith Jarvis Thompson zo 70. rokov.
Prezradiť úkryt obete
Obhajoba to vidí inak a hlási sa ku konzekvencionalizmu. Aj deontológia podľa obhajcu vedie k značne protiintuitívnym záverom. Predstavte si, že nejaký človek zaklope na vaše dvere a požiada vás o úkryt, lebo sa bojí, že ho niekto prenasleduje a zabije. Následne sa ozve potenciálny vrah.
Ak majú deontológovia pravdu a mali by sme sa vždy riadiť nemennými pravidlami, napríklad „klamať je vždy zlé“, potom by sme mu mali vyzradiť úkryt obete. Konzekvencionalista by vrahovi, naopak, zaklamal, lebo by zvážil konzekvencie svojho rozhodnutia („klamstvom zachránim obeť“). Aj tu platí, že tvorcovia boli poctivci, ide o klasickú námietku voči deontológovi Immanuelovi Kantovi.
Ako sa teda rozhodnúť? Odsúdiť alebo neodsúdiť pilota? Odpoveď nie je vôbec jednoduchá, lebo reč je tu o morálke, o tom, ako sa máme správať, a také návody v prírode napísané nie sú.
Humov zákon
Veda skúma to, aký svet je, nie to, aký by mal byť. Film tak rozvíja ďalší moment v etike, je ním Humov zákon (z toho, aký svet je, nevyplýva, aký by svet mal byť).
Z obsiahleho výskumu vieme, že ľudia sa v morálke rozhodujú podľa morálnych emócií a intuícií, ktoré pred sebou a druhými následne rozumovo obhajujú. Pretože sú naše morálne emócie odlišné, naše morálne presvedčenia sa značne líšia.
Keď budete na konci filmu hlasovať, či chcete pilota odsúdiť, alebo nie, bude to prieskum o prevažujúcich morálnych presvedčeniach v spoločnosti. Sme viac utilitaristi alebo deontológovia?
Kedy: v pondelok 17. októbra na Dvojke o 20.00 h
Ako sa bude hlasovať:
1. cez SMSky: kto považuje pilota za vinného, pošle na štvorčíslie 6677 správu v tvare V, v prípade neviny musí esemeska obsahovať písmeno N
2. On-line hlasovanie na webe www.rtvs.sk/verdikt – diváci vo formulári zakliknú vinný alebo nevinný.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
