Denník N

Kurátorka Nina Vrbanová: Bol to dlhotrvajúci konflikt

Nina Vrbanová - kurátorka a kritička. Študovala na Ústave literárnej a umeleckej komunikácie na UKF v Nitre a na Univerzite Karlovej v Prahe. V rokoch 2009 – 2013 pracovala ako projektová manažérka a kurátorka Galérie Cypriána Majerníka v Bratislave, od roku 2014 v Kunsthalle. Foto N - Tomáš Benedikovič
Nina Vrbanová – kurátorka a kritička. Študovala na Ústave literárnej a umeleckej komunikácie na UKF v Nitre a na Univerzite Karlovej v Prahe. V rokoch 2009 – 2013 pracovala ako projektová manažérka a kurátorka Galérie Cypriána Majerníka v Bratislave, od roku 2014 v Kunsthalle. Foto N – Tomáš Benedikovič

V bratislavskej Kunsthalle zostala aj po odvolaní jej riaditeľa a vysvetľuje, prečo je spolupráca so Slovenskou národnou galériou dobrým krokom.

Verí, že aj po sporoch a neistom začiatku má Kunsthalle v Bratislave stále zmysel ako galéria, čo bude prinášať progresívne súčasné umenie zo sveta a predstavovať našich umelcov vo svete. „Teraz sa nám ľahšie dýcha a dúfam, že raz bude Kunsthalle aj s pomocou Slovenskej národnej galérie samostatná. Teraz musíme získať späť našu dôveru,“ hovorí kurátorka NINA VRBANOVÁ.

Uvažovali ste nad tým, že z Kunsthalle odídete, keď vás presunuli pod správu SNG a odvolali vášho riaditeľa Juraja Čarného?

Nie, lebo na tom, že sme prešli pod správu SNG, zďaleka nevidím iba negatíva. Keď Kunsthalle vznikla pod správou Národného osvetového centra pred troma rokmi, vnímala som to ako rýchle, schodné, ale najmä dočasné riešenie, kým sa všetko nenastaví tak, aby mohla vzniknúť samostatná príspevková organizácia Kunsthalle. V tom čase to podľa ministerstva nebolo možné. My sme však naozaj v Kunsthalle donedávna žili v presvedčení, že sa nám to podarí a že k tomu smerujeme.

Bol podľa vás vôbec vznik Kunsthalle pod správou Národného osvetového centra (NOC) dobrým začiatkom?

V praxi sa veľmi rýchlo ukázalo, že tieto dve inštitúcie sú nekompatibilné. Národné osvetové centrum sa venuje úplne inej oblasti kultúry než Kunsthalle. Pravidelne dochádzalo k základnému nepochopeniu toho, čo robíme a prečo to tak robíme. Boli to dva odlišné svety. Keď sa ukázalo, že náš vzťah nie je iba čisto formálny, ale vedenie NOC sa snaží priam overovať aj náš program, spôsobovalo to konflikty.

NOC sa zaujímalo o to, aké výstavy robíte?

Generálna riaditeľka NOC sa cítila ako štatutárka za veci zodpovedná. Je samozrejmé a logické, že sa pýtala, čo pripravujeme. Výsledok bol však taký, že sme museli neustále obhajovať, zdôvodňovať a vysvetľovať aj bazálne veci. Nejaký čas sa to dá robiť, ale postupne to presiahlo hranicu únosnosti, lebo problém spočíval v základnom nepochopení toho, čo robíme a čo chceme robiť.

Čo konkrétne bolo treba zdôvodňovať?

Viac-menej všetko – výstavy, umelcov, honoráre, spôsob prípravy projektov. Bolo za tým cítiť nedôveru zo strany NOC voči bývalému vedeniu Kunsthalle. A tá nedôvera sa postupne stala obojstrannou. Ako príklad mi napadá dokladanie vytlačených fotografií z rôznych eventov, na ktorých sme museli označovať svojich hostí – umelcov či odborníkov – a potvrdzovať, že sú to skutočne oni a že daná akcia sa skutočne udiala. Bolo to občas naozaj bizarné. Ale ako vravím, bežnú prevádzku galérie a zásadnejšie kroky sťažovala najmä nedôvera.

Hovoríte, že ste žili v presvedčení, že smerujete k samostatnosti. Malo to nejaký reálny základ – formálny prísľub zo strany ministra?

Bývalý riaditeľ nám viackrát tlmočil prísľub ministra, že budeme samostatní. Posledná správa prišla pred voľbami a znela tak, že sa to bude riešiť po voľbách. V programovom vyhlásení vlády však stálo, že žiadne nové príspevkové organizácie vytvorené nebudú. Potom sme už len dostali oznámenie, že budeme presunutí pod správu SNG.

Naznačovalo niečo, že k tomu dôjde?

V januári sme nezískali od ministerstva prioritný projekt, teda peniaze, ktoré sme žiadali na výstavu Between Democracies. Vtedy sme hneď riešili, kde na ňu zoženieme financie, aby sme projekt dokázali realizovať. Ale spätne sa mi zdá, že toto bol prvý signál, ktorý naznačoval, že ministerstvo už s nami malo iné plány.

Aký dôvod na presun bol podľa vás pre ministerstvo rozhodujúci?

Neviem to celkom vyhodnotiť, ale na ministerstvo doliehal tlak z viacerých strán. My sme sa chceli osamostatniť a Národné osvetové centrum s nami nebolo spokojné. Nebolo preň komfortné spravovať oddelenie, ktoré sa mu neustále prieči. A ak nebolo možné vytvoriť samostatnú inštitúciu, tak presun pod SNG bolo opäť záchytné, dočasné riešenie v zmysle „dajme Kunsthalle niekam, kde jej budú aspoň viac rozumieť“.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Od prvého júla patrí Kunsthalle pod Slovenskú národnú galériu. Juraj Čarný, riaditeľ Kunsthalle, dostal od nového vedenia výpoveď. V konkurze však dostal post na päť rokov. Historička umenia Zuzana Bartošová nedávno na tlačovke načrtla poznámku, či by nebolo správne, keby svoj čas mohol využiť. Aký je váš názor?

Z rozhovoru s ňou viem, že touto otázkou smerovala ku konkrétnej veci, a to, že pred pár mesiacmi si NOC zvolalo poradnú komisiu zloženú z odborníkov, ktorá mala zhodnotiť programové aj finančné fungovanie Kunsthalle. To sa aj stalo, zo zasadnutia vyplývali konkrétne výhrady a Juraja Čarného mali nasmerovať k riešeniam. Z jeho strany bola celá táto vec vnímaná veľmi negatívne a k vyriešeniu, respektíve odstráneniu problémov vlastne nedošlo.

A dostal na riešenia dosť času?

Pár mesiacov dostal, ale ide skôr o to, že niektoré z výhrad, najmä praktického, formálneho a administratívneho charakteru fungovania Kunsthalle, trvali zo strany NOC tri roky. Bol to teda dlhotrvajúci konflikt, ktorý sa nevyriešil ani za tri roky. Myslím, že ak by mal vôľu s NOC reálne viac kooperovať, času mal dosť.

Boli výhrady zo strany NOC opodstatnené?

Po odbornej, programovej stránke ani nemohli byť opodstatnené, lebo NOC sa zaoberá celkom iným segmentom kultúry a umenia ako Kunsthalle, a práve toto sme sa neustále snažili vysvetľovať. Ak však ide o oblasť administratívneho a právneho fungovania, viaceré ich výhrady boli namieste. Ak raz fungujete ako súčasť štátnej inštitúcie, ktorá sa riadi konkrétnym zákonom, musíte ho rešpektovať a skrátka sa ním riadiť. Juraj Čarný mal dlhoročnú úspešnú skúsenosť s fungovaním v súkromnom sektore a s podmienkami štátnej správy sa akosi nedokázal stotožniť. Akokoľvek by bola Kunsthalle plná mladých kreatívnych ľudí, nedokázala by byť pružná a flexibilná ako súkromná galéria, na akú bol predtým zvyknutý.

Toto diváci zvonka nevidia, ale to, čo vidia, sú výstavy a jednou z najčastejších výhrad voči Kunsthalle bol nízky počet výstav v hlavnom výstavnom priestore. Myslíte, že dve výstavy za rok boli dosť?

Bolo to dosť na podmienky, v akých sme fungovali. Najvyšší stav zamestnancov bol trinásť ľudí od odborných pracovníkov až po administratívu. A to je naozaj zúfalo málo. Myslím, že na naše možnosti boli dve veľké výstavy a krátkodobé striedajúce sa výstavy v Kunsthalle LAB naozaj maximum. Samozrejme, viem si predstaviť, že tento priestor by mohol poňať viac výstav, ale to by sme potrebovali viac ľudí a vyšší rozpočet.

Súčasťou tejto výhrady je aj fakt, že dve zo štyroch výstav v hlavných priestoroch za dva roky boli pripravené treťou stranou – výstava poľského umenia aj výstava Jána Mančušku. Neklesá náročnosť prípravy prakticky hotovej výstavy, ktorú len priveziete, na minimum?

Náročnosť klesá, ale určite nie na minimum. Priviesť hotovú výstavu, urobenú po odbornej stránke, neznamená, že nás to stojí iba prevoz. Celý projekt treba nanovo vystavať a inštalovať v novom priestore, dochádza tam k istej adaptácii a úprave, pripravujú sa nové odborné materiály, sprievodné a vzdelávacie programy, a navyše – administrácia privezeného zahraničného projektu bola pod NOC vždy veľmi komplikovaná a zdĺhavá.

Nemyslíte, že keby tých výstav bolo viac, nevznikol by na Kunsthalle tlak a kritika – napríklad aj zo strany Václava Maceka, ktorý chcel, aby v Kunsthalle bola výstava Mesiaca fotografie, ktorý organizuje?

Moja ideálna predstava programu Kunsthalle je iste dynamickejšia než dve veľké výstavy do roka. Nešlo to však inak v podmienkach, aké sme mali. Navyše aj v podobných galériách na západ od nás je bežné, že ak sa pripraví veľká výstava na tisícpäťsto metroch štvorcových, tak potrvá dlhšie než dva mesiace, lebo inak je to veľmi neefektívne. Ak by sa rozrástol náš tím a mali by sme optimalizovaný rozpočet, ktorý dokážeme rozšíriť o financie od sponzorov, viem si predstaviť, že v hlavných sálach by boli tri, možno štyri veľké výstavy za rok.

Vy by ste sa s Václavom Macekom dohodli na výstave k Mesiacu fotografie v priestoroch Kunsthalle?

To, že Mesiac fotografie je tradičná a vysoko navštevovaná akcia, podľa mňa neznamená automatický nárok súkromného festivalu na verejný priestor Domu umenia. Pôvodne sa mi pozdávala verzia spolupráce s Mesiacom fotografie, o ktorej hovorili aj moji bývalí kolegovia. Nepochybujem, že by pán Macek dokázal priniesť titul, ktorý by bol kompatibilný aj s dramaturgiou Kunsthalle, a takúto spoluprácu by som považovala za obojstranne prínosnú. Neodmietla by som teda Mesiac fotografie z princípu, ale výstava, ktorá by bola v Kunsthalle, by musela vzísť zo vzájomnej dohody. Nie je mi príliš sympatický model, že by sa prezentovalo niekoľko menších, takpovediac roztrúsených domácich výstav, ako to poznáme z minulosti.

Myslíte si, že sa Kunshtalle za tie dva roky podarilo presvedčiť scénu o tom, že je to naozaj tá galéria, o ktorú sa toľké roky snažila?

Verím, že všetci tí, ktorí patrili k iniciátorom vzniku Kunsthalle, dokážu jej vznik a činnosť posudzovať v širšom kontexte, a teda, že si uvedomujú, aké náročné je v roku 2014 vytvoriť čosi, čo má za sebou neľahký záväzok dvadsiatich piatich rokov iniciatív, navyše v podmienkach permanentného boja o financie aj o priestor. Napokon, veď konflikt s Mesiacom fotografie bol práve zápasom o priestor, v ktorom síce dva roky sídlime, ale de facto nám nepatrí. Teraz prišla ďalšia zmena. Nám sa síce pod správou SNG dýcha omnoho lepšie, lebo je nám azda po všetkých stránkach ako inštitúcia bližšie než NOC, no vo vývoji a v kontinuite činnosti Kunsthalle je to opäť ruptúra a pomyselný krok späť. Začíname vlastne odznova.

Ako prebieha vaša komunikácia so Slovenskou národnou galériou (SNG)?

Ústretovo. Museli sme totiž čo najrýchlejšie postaviť nový výstavný program v hlavnej budove na celý ďalší rok, program v Kunsthalle LAB som už mala naplánovaný a funguje zatiaľ bez zmeny. Chceli sme hneď v úvode ukázať, že presun pod SNG nevnímame ako negatívny krok. Ideálna by, samozrejme, bola samostatnosť, ale v každodennom aj odbornom nastavení si oveľa lepšie rozumieme so SNG. A upokojuje ma, že z jej strany aj naďalej zaznieva, že budeme pracovať na osamostatnení. Ostáva v to dúfať.

Čo si myslíte o nápade rozdeliť váš priestor na dve samostatné poschodia s rozlične formovaným programom pre Kunsthalle a pre Dom umenia?

Je to strategické rozhodnutie. Rozdelenie na jednej strane uspokojí nároky výtvarnej obce, ktorá mala v minulosti priestory Domu umenia k dispozícii, na druhej strane tým Kunsthalle, paradoxne, získa viac voľnosti a energie na vlastnú činnosť, lebo pri aktuálnom počte zamestnancov a rozpočte je naozaj nereálne robiť pravidelné výstavy v LAB-e a ešte aj veľké výstavy na dve poschodia. V krátkom čase vznikne komisia, ktorá bude posudzovať projekty pre Dom umenia, uvidíme, ako to bude fungovať.

Keď hovoríte, že spor s Mesiacom fotografie bol bojom o priestor, nie je toto teraz pre Kunsthalle definitívna prehra?

Je to skôr pragmatický ústupok, ktorý vychádza z aktuálnej situácie a možností. Nejde iba o nárok Mesiaca fotografie, ale aj množstva výtvarníkov, ktorí Dom umenia vznikom Kunsthalle vlastne stratili, hoci dodnes predstavuje najväčšie výstavné priestory v centre mesta. Nikoho asi neprekvapuje, že scéna má o ne záujem. Navyše, ak by Kunsthalle mala viac peňazí a viac ľudí, nebol by problém produkovať obe poschodia, ale v súčasnej situácii je to naozaj najmä racionálne rozhodnutie.

Veríte, že správa SNG bude dočasným riešením a nebude smerovať k tomu, že SNG sa vlastne „rozrastie“ a zanikne medzi ňou a Kunsthalle rozdiel?

Nemám z doterajšej spolupráce so SNG dojem, že by to chcelo byť o monopole národnej galérie. Začíname spoločným projektom, ktorý otvoríme na začiatku novembra a ktorý bude niesť tému Slovenského štátu vo vizuálnom umení. Kým SNG vo svojich priestoroch ukáže historickú kapitolu dejín umenia a vydá určite výpravný katalóg, Kunsthalle sa zameria na aktuálnu scénu s prevahou mladých autorov a ponúkne skôr kurátorský než klasický umelecko-historický pohľad. Nasledujúce výstavy, ktoré plánujeme, sú už nezávislé a niektoré z nich plánovalo už bývalé vedenie. Ak by však správa SNG nezostala iba dočasnou, áno, dá sa predpokladať, že poetika a záber oboch inštitúcií sa časom prepoja. A to by mohlo viesť k zníženiu rozmanitosti prostredia. Rozdiel by mal jednoznačne ostať najmä v medzinárodnom zábere Kunsthalle a v jej orientácii výsostne na súčasné umenie.

Ako si vysvetľujete postoj ministerstva – dvadsaťpäť rokov počúva o potrebe samostatnej Kunsthalle, prečo ju skrátka nezriadi a nevyrieši tým problém raz a navždy, a namiesto toho ju presúva a stále necháva v akomsi provizóriu?

Zriadiť a prevádzkovať novú príspevkovú organizáciu nejde len tak lusknutím prsta. Chce to hlavne oveľa vyšší rozpočet, viac ľudí a zvýšila by sa aj administratívna agenda, akú na to vynaložili doteraz. Je to pre nich asi pohodlné. Navyše, takáto organizácia by mala právnu subjektivitu, čiže je to opäť ďalšia zodpovednosť. Ak má ministerstvo do niečoho takéhoto ísť, musí tam byť vzájomná dôvera a presvedčenie, že to bude naozaj dobre a spoľahlivo fungovať. Po tom všetkom cítim, že my sme o túto dôveru skrátka prišli, preto sme nezískali samostatnosť, ale nového zriaďovateľa v podobe SNG. Bez dôvery ministerstva, ale aj podpory výtvarnej obce nebude Kunsthalle samostatná asi nikdy. Bola by to obrovská škoda, priam fiasko, po tých rokoch od revolúcie, keď už tú Kunsthalle konečne máme, nechať ju naďalej takto vajatať.

Teraz najčítanejšie