Denník N

Pírko vraví o nútenej prostitúcii ľudí z detských domovov

Česko-slovenská novinka nemá príliš dobrú kampaň, ale inak je to užitočný film.

Viete, že až šokujúcich 73 percent bývalých chovankýň detských domov skončí pri prostitúcii? Šťastnejšie z nich sa dostanú do klubov pre striptérky, menej šťastné pred tridsiatkou na ulici zložia drogy a pohlavné choroby.

Systém ich na život mimo stien ústavu nijako nepripravuje. Človeku bez domova a zamestnania jednorazový príspevok štátu pri cenách za ubytovne nikdy dlho nevydrží, a tak skôr či neskôr skončí v sieti priekupníkov s bielym mäsom, ktorí sa na bezbranných ľudí z detských domovov špecializujú.

Spomenuté čísla padli v diskusii na piešťanskom festivale Cinematik po premiére snímky Pírko, ktorá krutú štatistiku adaptuje na filmový príbeh.

Upozornenie: trailer obsahuje násilné scény

https://www.youtube.com/watch?v=x2eWQ6NE0i4

Horšie ako Čistý deň

Novinka je v kinách v čase, keď Slovenskom hýbe kauza Čistý deň, čo by malo ľudí lákať do kina. Kampaň ich však od toho skôr odrádza.

Nemá príliš podarený plagát ani trailer, nehovoriac o nálepke sociálnej drámy, čo je u nás stále nadávka. Keď ani po hodine a pol príbehu netušíte, prečo by sa snímka mala volať Pírko (hrdinku Martinu volajú Shakira), niekde bude chyba. Škoda, lebo sám výsledný film je o dosť lepší ako jeho trailer.

Stojí pritom mimo trendov a všetkého, čo sa v našom filme v posledných rokoch deje. Nútenú prostitúciu mali za hlavnú či aspoň okrajovú tému snímok Cigán (2011), Až do mesta Aš (2012), Zázrak (2013) či Stanko (2015), úplne nový nie je ani motív s detským domovom. Manželia Peter a Lucia Klein Svobodovci hovoria, že žiadnu zo snímok nepoznali, čo znie ako veľmi zvláštne ignorantstvo; ich filmu však, paradoxne, mohlo celkom pomôcť.

V príbehu Shakiry (Dominika Zelníková), ktorá odchádza za svojím chlapcom do Prahy, dostáva sa do partie narkomanských bezdomovcov a postupne padá na úplné dno, tvorcovia vychádzajú z vlastného prieskumu prostredia. Trvalo to dvanásť rokov a príbehu preto môžete uveriť.

Používa verný jazyk ulice, obsahuje drsné scény, aj keď sa najväčšia brutalita šalamúnsky často deje mimo záberu. Nejde len o celkom verne zobrazené lacné krčmy, ubytovne a správanie pasákov k svojim obetiam. Ukazuje systémové príčiny ich osudu. Rozumieme, prečo je to typický, nie výnimočný príbeh.

Pankáči a bezdomovci

Ak si ešte odmyslíte stereotyp o pankáčoch s dredmi, ktorí žijú na ulici ako feťáci, v konečnom dôsledku dostanete možno autentickejšiu sociálnu drámu než príbehy, na ktoré má na Slovensku monopol scenárista Marek Leščák.

Aj tým síce predchádza vždy dôkladný zber materiálu, niekedy však máte pocit konštruktu pre stredné vrstvy, ktoré treba ohurovať sociálnym dnom a „skutočným, špinavým životom ulice“. Výsledkom je film ako Zázrak, ktorý to síce dotiahol na karlovarský festival, ale aj tak sa zdráhate uveriť Robertovi Rothovi ako socke v mikine.

Na rozdiel od tejto vlny sociálnych drám nemá Pírko dôslednú a premyslenú umeleckú koncepciu a ani nebuduje z nehercov a statických záberov nejaký štýl dokumentárneho realizmu. Nechce byť ani artfilmom na vývoz pre festivaly. Nemá také ambície, čo môže byť sympatické, pretože nám neprekáža, že ich nevie naplniť.

Remeselne a vizuálne je pritom až prekvapivo zvládnutý, hrá sa s hĺbkou obrazu a pôsobí filmovo, nie televízne. Len v jednom má smolu, a to v tom, že prichádza dosť neskoro.

Drsnosti a pravdivosti tohto typu sme mohli tlieskať v roku 2008, ale ťažko v súčasnosti, keď je náš film obsahom aj estetikou dávno inde. Najužitočnejší by bol Pírko v detských domovoch. Premietať by ho tam mali povinne.

Kauza Čistý deň

Teraz najčítanejšie