Európska únia potrebuje spoločnú armádu

Autor je poslancom Európskeho parlamentu

Niekde na Enku som zachytil článok britského autora, dôvodiaci, že Európska únia nepotrebuje vlastnú armádu. Rád by som v polemike s ním predstavil iný názor. Predovšetkým sa v článku prejavuje typicky britské chápanie, či nepochopenie Únie: autor kladie Úniu a NATO na jednu úroveň, sú to pre neho organizácie. A tak je zbytočné zdvojovať ich obranné úlohy.

Ibaže realita je iná: Európska únia nie je medzinárodná organizácia, ale súštátie, riadiace sa spoločnými zákonmi ukotvenými v Lisabonskej zmluve a denne prijímanými Európskou komisiou a Európskym parlamentom. Sme občanmi Európskej únie, ale občanmi NATO nie sme – to je najjednoduchšie vyjadrenie rozdielu; toho rozdielu, ktorý si veľmi málo Britov uvedomuje…

Tak prečo potrebujeme spoločnú armádu? Dôvodov je viac. Ten prvý je zásadný, ostatné sú pragmatické. Načo potrebuje spoločný štát, so spoločnou suverenitou v oblasti zahraničnej, obrannej a bezpečnostnej politiky 27 armád (ak teda tú britskú nerátam)? Každá vybavená kompletnou výbavou, ktorá k štátnej armáde patrí…

Mať teda spoločnú zahraničnú, bezpečnostnú a obrannú politiku, ktorá nie je podporená spoločnou vojenskou silou, áno, to je práve tá slabosť Únie v medzinárodných vzťahoch. To odsunutie Únie hrať iba brokera, aj keď občas úspešného, ako v prípade denuklearizácie Iránu či národnej jednoty v Líbyi… Ale ukazuje to jej slabosť v riešeniach všetkých medzinárodných kríz, a to kríz, ktoré ohrozujú záujmy práve demokratickej Európy: od Sýrie cez africké vojny, či už medzištátne, alebo občianske, izraelsko-palestínsky konflikt, iránsku regionálnu destabilizáciu, konflikt okolo Náhorného Karabachu až po ruské agresie v Gruzínsku a na Ukrajine, ak nespomeniem iné časti sveta. To je tá Európa z Venuše.

Lenže USA už prestali byť tí z bojovného Marsu; a nemyslime si, že to je len Obamovo vybočenie z americkej túžby hrať rolu svetového stabilizátora alebo, ak chcete, žandára. Svet Pax Americana sa skončil. Formujú sa nové regionálne zoskupenia a nové vektory geopolitiky. Bez spoločnej armády bude Únia hrať nie druhé husle, ale postupne žiadne.

A tie pragmatické dôvody (ktoré sa postupne ukážu ako strategické): Nič nie je efektívnejšie ako európska deľba práce pri budovaní vojenského priemyslu a aj ozbrojených síl. Krajiny sa musia špecializovať tak vo výrobe, ako aj vo výcviku, schopnostiach a oblastiach nasadenia. A práve len špecializácia vo vojenskej výrobe, obsluhujúca nie malé štáty, ale celoeurópske potreby a projekty, je schopná nastaviť aj potrebné parametre technologických inovácií.

Povedané priamo: bez spoločného vojenského priemyslu je nemožné držať krok s technologickým pokrokom USA alebo dnes už aj Číny a v niektorých oblastiach aj s Ruskom či Indiou. Väčšina zásadných technologických inovácií je vedľajším produktom vojenského výskumu.

A napokon vzťah s NATO. Severoatlantická aliancia je len obrannou zmluvou. Dáva nám garancie, že v prípade napadnutia nezostaneme sami. A za tieto garancie platíme dvoma spôsobmi: že v prípade ohrozenia niektorej krajiny Aliancie aj my vystúpime na jej obranu; a aby sme toho boli schopní, musíme udržiavať vlastné ozbrojené sily na potrebnej technickej a logistickej úrovni. Nič nebráni, aby sme si tieto povinnosti delili rozumne a hospodárne v rámci Únie. A nič nebráni tomu, aby sa v nejakom čase Únia stala zmluvným partnerom v rámci Severoatlantickej aliancie.

Navyše by sa tým vyriešili dva strategické problémy: Neutrálne štáty ako Švédsko, Fínsko, Rakúsko, ktoré dnes z obáv o svoju bezpečnosť, predovšetkým zo strany Ruska, znova uvažujú o členstve v NATO – tak tieto štáty by sa podieľali na spoločnej obrane sprostredkovane cez Úniu. A NATO by sa stalo prinajmenšom dvojpilierové, po vystúpení Británie z Únie aj trojpilierové.

Neviem si predstaviť lepší príspevok k tak veľmi žiaducemu multilateralizmu. A viem si predstaviť následný krok, po vystúpení Británie ešte jednoduchší: reformu Bezpečnostnej rady OSN, v ktorej Únia zaujme miesto stáleho člena. (Len tak mimochodom, iste by fungoval rotačný princíp, a tak ako dnes Slovensko predsedá Európskej únii, by raz bolo aj stálym členom Bezpečnostnej rady OSN, aspoň na polrok).