Denník N

Európska únia potrebuje spoločnú armádu

Briti opakujú stále rovnakú chybu, preto nechápu, že spoločná európska armáda má zmysel.

Autor je poslancom Európskeho parlamentu

Niekde na Enku som zachytil článok britského autora, dôvodiaci, že Európska únia nepotrebuje vlastnú armádu. Rád by som v polemike s ním predstavil iný názor. Predovšetkým sa v článku prejavuje typicky britské chápanie, či nepochopenie Únie: autor kladie Úniu a NATO na jednu úroveň, sú to pre neho organizácie. A tak je zbytočné zdvojovať ich obranné úlohy.

Ibaže realita je iná: Európska únia nie je medzinárodná organizácia, ale súštátie, riadiace sa spoločnými zákonmi ukotvenými v Lisabonskej zmluve a denne prijímanými Európskou komisiou a Európskym parlamentom. Sme občanmi Európskej únie, ale občanmi NATO nie sme – to je najjednoduchšie vyjadrenie rozdielu; toho rozdielu, ktorý si veľmi málo Britov uvedomuje…

Tak prečo potrebujeme spoločnú armádu? Dôvodov je viac. Ten prvý je zásadný, ostatné sú pragmatické. Načo potrebuje spoločný štát, so spoločnou suverenitou v oblasti zahraničnej, obrannej a bezpečnostnej politiky 27 armád (ak teda tú britskú nerátam)? Každá vybavená kompletnou výbavou, ktorá k štátnej armáde patrí…

Mať teda spoločnú zahraničnú, bezpečnostnú a obrannú politiku, ktorá nie je podporená spoločnou vojenskou silou, áno, to je práve tá slabosť Únie v medzinárodných vzťahoch. To odsunutie Únie hrať iba brokera, aj keď občas úspešného, ako v prípade denuklearizácie Iránu či národnej jednoty v Líbyi… Ale ukazuje to jej slabosť v riešeniach všetkých medzinárodných kríz, a to kríz, ktoré ohrozujú záujmy práve demokratickej Európy: od Sýrie cez africké vojny, či už medzištátne, alebo občianske, izraelsko-palestínsky konflikt, iránsku regionálnu destabilizáciu, konflikt okolo Náhorného Karabachu až po ruské agresie v Gruzínsku a na Ukrajine, ak nespomeniem iné časti sveta. To je tá Európa z Venuše.

Lenže USA už prestali byť tí z bojovného Marsu; a nemyslime si, že to je len Obamovo vybočenie z americkej túžby hrať rolu svetového stabilizátora alebo, ak chcete, žandára. Svet Pax Americana sa skončil. Formujú sa nové regionálne zoskupenia a nové vektory geopolitiky. Bez spoločnej armády bude Únia hrať nie druhé husle, ale postupne žiadne.

A tie pragmatické dôvody (ktoré sa postupne ukážu ako strategické): Nič nie je efektívnejšie ako európska deľba práce pri budovaní vojenského priemyslu a aj ozbrojených síl. Krajiny sa musia špecializovať tak vo výrobe, ako aj vo výcviku, schopnostiach a oblastiach nasadenia. A práve len špecializácia vo vojenskej výrobe, obsluhujúca nie malé štáty, ale celoeurópske potreby a projekty, je schopná nastaviť aj potrebné parametre technologických inovácií.

Povedané priamo: bez spoločného vojenského priemyslu je nemožné držať krok s technologickým pokrokom USA alebo dnes už aj Číny a v niektorých oblastiach aj s Ruskom či Indiou. Väčšina zásadných technologických inovácií je vedľajším produktom vojenského výskumu.

A napokon vzťah s NATO. Severoatlantická aliancia je len obrannou zmluvou. Dáva nám garancie, že v prípade napadnutia nezostaneme sami. A za tieto garancie platíme dvoma spôsobmi: že v prípade ohrozenia niektorej krajiny Aliancie aj my vystúpime na jej obranu; a aby sme toho boli schopní, musíme udržiavať vlastné ozbrojené sily na potrebnej technickej a logistickej úrovni. Nič nebráni, aby sme si tieto povinnosti delili rozumne a hospodárne v rámci Únie. A nič nebráni tomu, aby sa v nejakom čase Únia stala zmluvným partnerom v rámci Severoatlantickej aliancie.

Navyše by sa tým vyriešili dva strategické problémy: Neutrálne štáty ako Švédsko, Fínsko, Rakúsko, ktoré dnes z obáv o svoju bezpečnosť, predovšetkým zo strany Ruska, znova uvažujú o členstve v NATO – tak tieto štáty by sa podieľali na spoločnej obrane sprostredkovane cez Úniu. A NATO by sa stalo prinajmenšom dvojpilierové, po vystúpení Británie z Únie aj trojpilierové.

Neviem si predstaviť lepší príspevok k tak veľmi žiaducemu multilateralizmu. A viem si predstaviť následný krok, po vystúpení Británie ešte jednoduchší: reformu Bezpečnostnej rady OSN, v ktorej Únia zaujme miesto stáleho člena. (Len tak mimochodom, iste by fungoval rotačný princíp, a tak ako dnes Slovensko predsedá Európskej únii, by raz bolo aj stálym členom Bezpečnostnej rady OSN, aspoň na polrok).

 

Teraz najčítanejšie