Denník N

Je TOSKA až taký exot medzi stranami a prečo politici nechcú klasické názvy?

Richard Rybníček a TOSKA. Foto – TASR
Richard Rybníček a TOSKA. Foto – TASR

Názov strany zaujme či vzbudí posmech na pár dní, o jej osude však rozhodne líder a obsah. Dokazuje to Smer, Sieť, Nádej aj 99 percent.

Keď Richard Rybníček v nedeľu oznámil názov svojej novej strany, ktorý sa mu mal podľa vlastných slov aj prisniť, Trenčania si ho viac ako s politikou spojili s priemyslom. TOSKA im neevokovala tradíciu, odbornosť, službu, komunikáciu ani ambicióznosť, ale zaniknutú továreň obrábacích strojov.

Znalci opery si zasa ihneď spomenuli na dielo Tosca skladateľa Giacoma Pucciniho a Rybníčkovi pripomenuli nešťastnú symboliku, ktorú vo svojom názve nesie. Tosca je jedna z mála svetoznámych opier, v ktorej žiadna z hlavných postáv neprežije do konca.

Rybníčkova strana nie je prvá, ktorej názov sa stal ihneď výživnou témou debát na Facebooku, či ktorá inšpirovala generátory náhodných názvov strán alebo zoznamy generických pomenovaní.

V tieni TOSKA ohlásili vznik inej strany – Nezávislosti a jednoty, teda pojmov, ktoré sú v istom význame tak trochu protipólmi. No je názov pre stranu nakoniec až taký podstatný? A prečo sa slovenskí politici už roky tak okázalo vyhýbajú tradičným pomenovaniam strán, ako je konzervatívna, liberálna či socialistická?

Smerom k marketingu

Keď sa dnes pozriete do parlamentu, zo všetkých strán majú klasické názvy možno len dve. Slovenská národná strana a Kotlebova Ľudová strana Naše Slovensko, ktorá si však tiež meno svojho lídra radšej vložila aj do loga. Potom už je to rad radom len Smer, Sieť, Most, Sme rodina, Obyčajní ľudia či Sloboda a solidarita.

Odklon od občiansko-demokratických, liberálno-sociálnych či kresťansko-ľudových prívlastkov v politickom názvosloví predznamenal v roku 1999 vznik jednoslovného Smeru Roberta Fica. Hoci treba povedať, že aj názov Strany občianskeho porozumenia, ktorej skratka zľudovela do tvaru „SOP-ka“, už bolo isté nóvum.

Smer ešte so starým logom na sneme v roku 2001. Foto - TASR
Smer ešte so starým logom na sneme v roku 2001. Foto – TASR

Ficovi straníci zvažovali aj iné mená, ako si nedávno zaspomínal exminister školstva Dušan Čaplovič. „Nebola to ľahká cesta, názory sa trieštili, a to nielen na názov. Jeden z návrhov na názov bol Zvon, že to už na Slovensku zazvoní a príde zmena, ale názov Smer nám bol bližší,“ rozprával Čaplovič.

Fico zakrátko inšpiroval ďalších. Bývalý člen HZDS Ivan Mjartan premenoval svoju Stranu demokratického stredu na Stred, odídenci od Pavla Ruska založili Nádej, Béla Bugár prišiel s Mostom a trend marketingových názvov strán pokračoval Úsvitom, subjektom Vpred, Šancou, až vyvrcholil hnutím Sme rodina či Sieťou Radoslava Procházku.

Potenciál svojej strany názvom neodhadol ani Daniel Lipšic, ktorý musel Novú väčšinu radšej premenovať na Novu. SEN vysokoškolského učiteľa Eduarda Chmelára, skratku slov solidarita – ekológia – nenásilie, sa pre nedostatok podpisov dokonca ani nepodarilo zaregistrovať.

Mimochodom, pri zakladaní Procházkovej Siete sa uvažovalo napríklad aj nad názvom Strana regiónov Slovenska a Procházka na jej poslednom sneme sám navrhol premenovanie na Európsku demokratickú pravicu. Epizódnu úlohu v slovenskej politike však strana nakoniec odohrala pod názvom s mriežkou, na ktorom trval predseda na začiatku.

Procházkovi pri zakladaní Siete pomáhal Martin Dubéci, v súčasnosti člen združenia Progresívne Slovensko Ivana Štefunka. Dnes verí, že marketingové jednoslovné názvy strán sú pomaly za zenitom. „Marketingové názvy sú väčšinou spôsob, ako sa vymedziť voči starej tradičnej politike a ukázať, že nie ste klasický politik či strana,“ hovorí.

„Môj názor je, že kyvadlo odporu voči systému sa extrémne vychýlilo. Na začiatok, ak politik tvrdí, že chce robiť vážnu robotu a nie jednorazový marketing, by na to mohol odkazovať aj názvom. Takým, ktorý sa vzťahuje k štandardnému európskemu politickému prúdu s jeho hodnotami, tradíciami a politikami.“

Nádej - strana spomínaná v Gorile a jej člen Jirko Malchárek. Foto -TASR
Nádej – strana spomínaná v Gorile a jej člen Jirko Malchárek. Foto – TASR

Názov zaujme, obsah rozhodne

Politický marketér Martin Lengyel hovorí, že z histórie českej a slovenskej politiky máme príklady, keď marketingový názov zafungoval.

Najmä keď sa ho podarilo dostať do programovej pozície, ktorú strana prezentovala na verejnosti. Príkladom je Smer, ktorý sa svoje ľavicové zameranie pokúsil dostať do sloganu „Smerom k ľuďom“. České hnutie ANO Andreja Babiša zasa so svojím názvom pracuje pri slogane „Ano, bude líp“.

„Nesmie sa však podceniť, či strana má vôbec nejaké osobnosti,“ upozorňuje Lengyel. „ Spomeňme si na hnutie 99 percent. Vo svete toto meno fungovalo, názov znel dobre a mal aj nejaký obsah, lebo zhruba viete, že odkazuje na konflikt medzi bežnými ľuďmi a elitami, teda jedným percentom. No keď nemáte osobnosti, tak vám žiadny názov nepomôže.“

Naopak, Sulíkova Sloboda a Solidarita sa podľa Lengyela nevyznačovala až tak premysleným marketingovým názvom, no pravicových voličov oslovovala jasným obsahom, ktorý im bol blízky. To je podľa neho najdôležitejšie poučenie – názov strany môže nakrátko zaujať či naopak nenadchnúť, no rozhodujú až osobnosti a obsah.

Bývalý novinár Pavol Pavlík, jeden z lídrov hnutia 99 percent. Foto - TASR
Bývalý novinár Pavol Pavlík, jeden z lídrov hnutia 99 percent. Foto – TASR

„Moje osobné želanie je, aby existovali aj klasické názvy strán, z ktorých by bolo jasné ideové rozdelenie politickej scény,“ dodáva Lengyel. „Pokojne môže existovať strana s nudným názvom odkazujúcim na hodnotovú orientáciu podľa politologických definícií, no vždy tam potrebujete mať človeka, ktorý bude osobnosť. Bez osobnosti stranu nepostavíte.“

Jabloko v Rusku, NEOS v Rakúsku

Jednoslovné a marketingové názvy strán, ktoré sa nechcú definovať klasickými prívlastkami ako liberálny, konzervatívny či socialistický, nie sú len záležitosťou Slovenska. „Svojho času bol aj názov liberálnej strany Jabloko v Rusku špecifický, množstvo zaujímavých názvov nájdete na Balkáne a v ďalších európskych krajinách,“ hovorí Anna Matušková, ktorá vyučuje politický marketing na Masarykovej univerzite v Brne.

V Holandsku už od roku 1966 funguje strana so skratkou D66 (Demokrati 66), v susednom Rakúsku zasa existuje strana NEOS, kde tiež ide o skratku odvodenú od slov „nové Rakúsko“. „Skôr ide o to, aby skratka fungovala aj ako jedno slovo. Nikto už veľmi nerieši, že ANO Andreja Babiša vzniklo ako Akcia nespokojných občanov.“

Podobný názov ako Rybníčkova TOSKA má v susednom Česku strana donedávna vedená kniežaťom Karlom Schwarzenberga. TOP 09 je skratkou slov tradícia – zodpovednosť (v češtine „odpovědnost“ – pozn. redakcie) – prosperita. Inšpirácia prichádza aj zvonka: časť českých antiislamistov prevzala názov nemeckej strany AfD (Alternatíva pre Nemecko) a založila Alternatívu pre Česko. Skrátene sa sami volajú Apači.

Podľa Matuškovej platí, že sa vo všeobecnosti názvom politických strán prikladá priveľký význam. „Pre nové politické strany je ťažké sa vymedziť, ale bez silného politického programu, správneho načasovania a hlavne výrazných osobností ani ten najlepší názov nepomôže.“

Voliča, ktorý nepozná miestne pomery, môže občas pomýliť aj tradičný názov. V Portugalsku je napríklad hlavnou pravicovou stranou napriek svojmu názvu Sociálnodemokratická strana. Ľavicovú opozíciu jej robí strana socialistická.

O tom, že politikom na názvosloví záleží všade na svete, však svedčí napríklad prax v Južnej Kórei. Miestni politici sa tradične snažia zalíškať voličom tým, že pred voľbami zmenia názov svojej strany, aby ju urobili atraktívnejšou.

A tak napríklad najväčšia stredoľavá strana, v roku 1955 založená pod názvom Demokratická strana, do dnešných dní zmenila svoje meno dvadsaťkrát. V histórii sa volala napríklad Naša strana či Mileniálna demokratická strana.

Teraz najčítanejšie