Kde sú noví Miklošovia?

Autor je publicista

Vzostup protestných politikov je evidentný – a nielen na Slovensku. Rastúci počet voličov má podľa všetkého silnejúci pocit, že politici, teda tí klasickí, tradiční, v programových stranách ukotvení politici, akosi prehliadajú ich každodenné problémy a potreby. Môže to byť pravda, aj keď vzostup protestných politikov to celkom nevysvetľuje – tí totiž na každodenné problémy a potreby neponúkajú nijaké skutočné riešenia. Ak teda náhodou nie je odpoveďou potreba masy protestných voličov byť na niekoho permanentne naštvaný a nachádzať stále nových vinníkov za vlastné neúspechy.

Súčasné Slovensko však má ešte vážnejší problém, než je politika protestu. Ten vážnejší problém by sme mohli zjednodušene nazvať – vyprázdnená politika. A osobitne to platí pre našu ekonomickú politiku.

Na jednej ruke

Počet poslancov, ktorí sú momentálne vstave kompetentne a dôveryhodne sa vyjadriť k vývoju verejných financií, dôchodkového systému, podnikateľského prostredia, efektívnosti verejného sektora, ku kvalite verejných služieb či k politikám Európskej únie: spočítateľní na prstoch jednej ruky.

Aby sme boli spravodliví, rozumných a bystrých ľudí je v politike (aj v parlamente) určite viac, ale koľkí z nich sa venujú ekonomickému vývoju krajiny a robia to, čo by politik robiť mal, teda predstavujú svoje názory, vyjadrujú sa, sledujú problematiku, sú verejne rozpoznateľnými nositeľmi témy?

Opozícia zaostrila dôraz na boj proti korupcii, čo je síce potrebné, ale celkom isto nedostačujúce. A áno, predkladá v parlamente aj iné návrhy (z ktorých mnohé sú rozumné, napríklad na zlepšenie podnikateľského prostredia), ale nemá dôveryhodných nositeľov týchto tém, a teda ju v tejto veci nikto neberie veľmi vážne.

Sú aj výnimky: poslanci Miroslav Beblavý a Eugen Jurzyca sa dokážu zaujímavo a kompetentne vyjadriť k verejným financiám či k verejným službám, poslanec Jozef Mihál sa dokáže kompetentne a zaujímavo vyjadriť k problematike daní a odvodov, možno ešte poslanec Jozef Rajtár dokáže zaujímavo hovoriť o problémoch podnikateľského prostredia. Tým však môžeme počítanie výnimiek v parlamente hádam aj ukončiť. Neznamená to, že by v parlamente mali sedieť iba múdri ekonómovia, ale problém je, že my čelíme opačnému extrému.

Vo vládnej koalícii to nie je o nič lepšie – jej povesť v tejto oblasti zachraňujú aspoň ekonómovia z Inštitútu finančnej politiky pri ministerstve financií a zopár roztrúsených šikovných analytikov alebo poradcov na zopár ďalších ministerstvách.

Bez nápadov, plánov a vízií

Lenže od vlády ani od opozície, a vôbec z verejného priestoru nepočuť ani náznak rozumnej a kompetentnej debaty o zásadných ekonomických témach našej súčasnosti a budúcnosti. Ako udržíme a zvýšime konkurenčnú schopnosť slovenských firiem? Ako zjednodušíme a zatraktívnime podnikanie a vytváranie pracovných miest? Ako zvýšime kapacitu verejných inštitúcií a zabezpečíme, aby namiesto pustého papierovania a alibizmu dostali jasnú misiu a uskutočňovali ju? Ako budeme čeliť starnutiu populácie, čo už v horizonte jednej generácie bude podľa dostupných prognóz veľmi vážna téma (a veľmi vážny problém pre dôchodkový systém, zdravotníctvo a verejné financie)?

Pred zhruba 15 rokmi to v politike, v parlamente aj mimo neho, v mimovládnom sektore a aj v médiách žilo rôznymi nápadmi, plánmi, víziami. A vynárali sa rôzni viac alebo menej nádejní nositelia týchto tém. Aj veľké, neskôr realizované reformy sa často začínali v malých kanceláriách či kaviarňach. Najprv museli zapustiť korienky, obrúsiť sa a potom, keď sa otvorilo okno príležitosti, mohli byť uskutočnené.

Daňovú či dôchodkovú reformu dokázali nakoniec presadiť a uviesť do života malé skupiny odhodlaných, pripravených ľudí. Dnes síce čelíme potrebe uskutočniť aj zmeny, ktorých úspech už zavisí od konania a motivácií oveľa väčšieho počtu ľudí (napríklad v školstve, zdravotníctve, pri budovaní kvalitnejších verejných inštitúcií), ale tak, ako sa vytratili tie nevyhnutné odhodlané malé skupinky pripravených, takisto nevidno a nepočuť ani nositeľov nejakej vízie pre zložitejšie témy.

Kyvadlo politických dejín, aj našich malých dejín, sa neustále hýbe sem a tam. No teraz to na našu škodu vyzerá tak, že kyvadlo zostalo zaseknuté na samom vrchole svojej cesty k vyprázdnenosti. A prvýkrát po dlhých rokoch nám hrozí, že keď sa najbližšie zasa na chvíľku otvorí okno príležitosti, nebude v šuflíku nič dôležité a rozumné a/alebo budú chýbať kompetentní a odhodlaní ľudia, ktorí by žiaduce zmeny dokázali uskutočniť.