Denník N

Máme sa báť ateizmu v liberálnej demokracii?

Craig Stephen Hicks - AP
Craig Stephen Hicks – AP

Ak ateista zavraždí troch veriacich, nedá sa z toho odvodiť, že by bol ateizmus pre spoločnosť nebezpečný.

V utorok 10. februára 2015 zavraždil Craig Stephen Hicks v Chapel Hill v Severnej Karolíne troch moslimov. Ide o strašnú tragédiu, pre ktorú neexistuje žiadne ospravedlnenie.

O motívoch Hicksovho správania nevieme stále skoro nič. Debatuje sa o prejavoch duševnej poruchy alebo skratovom správaní človeka, ktorý mal so svojimi obeťami dlhotrvajúce susedské spory.

Do úvahy však ešte pripadá prinajmenšom jedna možnosť. Na svojom účte na facebooku sa totiž Hicks netajil tým, že je ateista. Už na druhý deň a v dňoch, ktoré nasledovali, sa preto na internete vyrojilo množstvo správ, že šlo o zločin z nenávisti motivovaný ateizmom.

Predčasné vyjadrenia kritikov

Viacerí intelektuáli a komentátori v USA teda mali okamžite jasno. Bez toho, aby vedeli čokoľvek o vedomých pohnútkach Hicksovho správania, informovali nás, že ho motivovala jeho extrémna forma ateizmu, definovaná a priori nenávisťou voči viere a že „krv na rukách“ za tento ohavný čin majú ľudia ako Richard Dawkins (u nás známy knihou Boží blud preloženou do češtiny v roku 2009), ktorí majú v spoločnosti vytvárať ovzdušie nevraživosti k veriacim.

V New Republic dodali, že takzvaný Nový ateizmus – ktorého čelným predstaviteľom je aj Dawkins – nie je nič iné ako iná forma agresívnej viery doplnená o perzekúciu veriacich. Hicksova vražda tak má byť pre toto hnutie a jeho obdivovateľov varovným signálom.
Ide, samozrejme, o predčasné vyjadrenia, obzvlášť ak uvážime, že Hicks sa k ateizmu síce otvorene hlásil, ale jeho konto na sociálnej sieti by sme iba ťažko mohli nazvať semenišťom nenávisti.

Hicks sa napríklad vyjadril, že je proti zákazu náboženstva, pretože by šlo o obmedzenie ľudských práv, s čím nesúhlasí. Opakovane tiež napísal, že je za náboženskú slobodu a podporoval dokonca stavbu mešity v blízkosti ground zero v New Yorku.

Čisto hypoteticky však predpokladajme, že Hicksovi kritici majú predsa len pravdu. Znamená to, že ateisti sú ľudia, ktorých sa máme báť? A je ateizmus iba inou formou „viery“, ktorá má vo svojich radoch – tak ako mnohé iné náboženstvá – nebezpečných a fundamentálnych vyznavačov?

Ateizmus

Ateizmus nie je nič iné ako absencia viery v božstvá. Existujú na to veľmi dobré dôvody. Na jednej strane nulová evidencia o reálnej existencii akéhokoľvek z bohov, či už Thora, Peruna, Pallas Athény, Višnu alebo Alaha, na druhej strane početné dôkazy o nedokonalosti našej mysle, ktorá je náchylná hľadieť na svet cez okuliare magična a príbehov.

Inými slovami, konkrétne náboženstvo, napríklad kresťanstvo, nie je nič iné ako lokálna manifestácia univerzálnej tendencie v nás interpretovať svet ako obývaný nadprirodzenými bytosťami a podobne.

Ateizmus teda žiadnou „inou“ formou viery nie je, pretože je práve jej absenciou. Ateisti nemajú žiadne doktríny ani sväté knihy, na ktoré by prisahali a vedie ich – či mala by – jedine úcta k dôkazom. To je, mimochodom, dôvod, prečo je ateizmus medzi vedcami taký rozšírený.

Vedci sú totiž ľudia špeciálne trénovaní v tom zakladať svoje poznanie sveta na pomalom zbere dát, ktoré odolali viacnásobným testom, nie na zbožných prianiach, intuícii či tušeniach k omylom náchylnej mysle.

Veda pracuje s predpokladom, že existuje iba tento, prirodzený svet a Boha či bohov nepotrebuje. Preto tak masívne napreduje, na rozdiel od teológie, vďaka ktorej vieme o Bohu presne to, čo sme vedeli pred sto alebo 500 rokmi, čiže nič. Zrejme preto, že študuje neexistujúci objekt a odohráva sa v režime, keď si teológovia navzájom komentujú svoje „dojmologické“ predstavy, že Boh je buď taký, alebo onaký.

Hnutie nového ateizmu

Nový ateizmus je „nový“ v tom, že náboženstvá otvorene a nebojácne kritizuje. Prečo vôbec by malo byť náboženstvo vyňaté z kritiky? Ak môžeme kritizovať rozhodnutia prezidentov, poslancov, ministrov, policajtov, učiteľov alebo novinárov, prečo nie aj nezmyselné názory, že svet bol stvorený za šesť dní (aj neskonale dokonalý Boh musel na siedmy deň oddychovať?), že dievčatá nemôžu chodiť do školy alebo že kondómy či pohlavný styk medzi homosexuálmi sú amorálne? Prečo je výsmech antivakcinačného hnutia alebo homeopatie v poriadku, ale posmešky z náboženskej predstavy, že Zem má šesťtisíc rokov, sú už „za čiarou“?

Na symbolickom počiatku tohto hnutia stála kniha neurovedca Sama Harrisa The End of Faith (Koniec viery) z roku 2004. Išlo o reakciu na udalosti z 11. septembra 2001. Publikáciu nasledoval celý rad ďalších kníh, z ktorých je u nás najznámenší práve Boží blud od zmieneného Dawkinsa, v minulosti evolučného biológa na Oxforde.

Čo sa týka Hicksovho besnenia, všetci významní „noví ateisti“ – okrem zmienených HarrisaDawkinsa, aj fyzik Lawrence Krauss či biológ Jerry Coyne –, sa od neho výrazne dištancovali a vyjadrili ľútosť nad takým ohavným činom.

Je to pochopiteľné, pretože cieľ, o ktorý sa usilujú, je svet, v ktorom je utrpenie minimalizované a šťastie pre čo najviac ľudí maximalizované.

Ich jedinou „zbraňou“ je slovo a adresátom kritiky tie z náboženských predstáv, ktoré prispievajú k utrpeniu nevinných ľudí, či už inovercov, žien, detí, homosexuálov atď. Na rozdiel od viacerých posvätných textov, neútočia ani na celé národy či skupiny obyvateľov, ale iba na názory. A to je veru podstatný rozdiel.

Pôvod morálneho správania

Ako som už napísal, o Hicksovej motivácii dnes ťažko hovoriť, ale možno bol jeho ateizmus naozaj katalyzátorom na spáchanie hrozného činu, ktorého sa dopustil. A ak to tak nebolo tentoraz, raz sa to určite stane. Pretože ateizmus nie je žiadnym návodom na dobrý život ani morálku. Nejde totiž o nič iné ako o absenciu viery v bohov. Bodka. Takáto neviera nie je žiadnou garanciou morálky a nikoho z nás nerobí lepším človekom, tak ako z nás nerobí lepším človekom neviera v existenciu škriatkov na Mesiaci alebo Avatarov na nejakej tajomnej planéte.

Odkiaľ sa teda morálka berie? Ide o vynález náboženstva? Ťažko. Jednak, mnohé náboženské texty boli a sú prekážkou morálneho pokroku – od prenasledovania či ponižovania celých skupín obyvateľstva až po obludné šírenie ignorancie – a potom, základné stavebné kamene morálky nachádzame aj u iných živočíchov, predovšetkým ľudoopov.

U mnohých živočíšnych druhov pozorujeme prejavy sympatie, empatie, vzájomnej starostlivosti, reciprocity, spoločenského poriadku, záujmu o blaho celej skupiny a mnohé iné. Aj taká obyčajná opička, ako je malpa kapucínska, má obrovský zmysel pre spravodlivosť.

V jednom z experimentov, ktorý to dokazuje, bola každá z dvoch opíc odmenená uhorkou za splnenie ľubovoľnej úlohy. Keď však opička uvidela, že v ďalšom kole dostala iba uhorku, zatiaľ čo iná opička dostala chutné a sladké hrozno, nahnevala sa tak, že ju hodila po výskumníkovi a začala celou klietkou rozzúrene triasť.

U šimpanzov bol dokonca pozorovaný zmysel pre spravodlivosť druhého rádu, keď jedinec odmietol prijať sladké hrozno v prípade, že za splnenie rovnakej úlohy bol iný šimpanz odmenený iba „hnusnou“ mrkvou. O takomto zmysle pre férovosť sa mnohým z nás môže iba snívať.

Ponaučenie z tohto výskumu je veľmi jednoduché. Naša vývojová vetva sa od šimpanzov, našich najbližších príbuzných, oddelila zhruba pred šiestimi miliónmi rokov, čo znamená, že základy morálky sú oveľa staršie ako každý z monoteizmov, ktoré majú iba niekoľko stoviek či tisíc rokov.

Biologická a kultúrna evolúcia

Morálka má teda evolučný pôvod a možno ju vysvetliť pomocou troch mechanizmov na základe rôznych foriem interakcie s rôznymi ľuďmi, a to: 1. príbuzenského výberu – každý z našich pokrvných príbuzných v sebe nosí viac alebo menej našich génov. Vzájomná pomoc, láska a starostlivosť sú preto fantastickým evolučným vynálezom, ktorý nám pomáha v replikácii génov, 2. priamej reciprocity – milo a altruisticky sa správame aj k cudzím ľuďom, pretože môžeme očakávať, že nám našu vľúdnosť oplatia, 3. nepriamej reciprocity – vyžaduje vysoký stupeň kognitívnych schopností, vrátane šírenia klebiet a reputácie. V tomto prípade nepomáhame iným ľuďom preto, lebo očakávame to isté od nich, ale preto, lebo vieme, že ide o dobrých ľudí, ktorí sú čestní a sami pomáhajú iným.

Okrem biologickej evolúcie má na podobu morálky vplyv aj evolúcia kultúrna – spoločenské normy a inštitúcie, vrátane trhu alebo náboženstva.

Ateistom v liberálnej demokracii

Na samotnej neviere v bohov teda nie je nič, čo by morálke odporovalo. Ak na politickej úrovni existuje nejaká deliaca línia morálky, potom nevedie medzi ateizmom a teizmom, ale medzi utopickými a dogmatickými ideológiami – nacizmus, komunizmus, náboženský fundamentalizmus – na jednej strane a liberálnou demokraciou, ktorá si ctí ľudské práva, na strane druhej. Aj keď sa rôzni náboženskí dogmatici a extrémisti snažia dištancovať napríklad od ateistického komunizmu, majú s ním spoločné oveľa viac, ako si myslia. Predovšetkým zavedenie súboru nedotknuteľných dogiem, ktorých porušenie sa (tvrdo) trestá.

Ako tvrdí psychológ Joshua Greene, morálka nie je nič iné ako obyčajný produkt „kognitívnych schopností formovaných biologickou a kultúrnou evolúciou určených na podporu kooperácie“.

Preto, ak niekto druhým ubližuje, ako napríklad Hicks, bude to zrejme preto, lebo prehral v „genetickej lotérii“ a je z neho povedzme psychopat, osvojil si súbor hlúpych kultúrnych noriem, ktoré ubližovanie druhým ospravedlňujú alebo to robí z nejakého iného, neznámeho dôvodu.

Nič z toho však z ateizmu v liberálnej demokracii a priori neplynie.

[Objednajte si bestseller z knižnej edície Denníka N Ľudskosť. Optimistická história človeka, ktorá ponúka nový pohľad na uplynulých 200 000 rokov ľudských dejín.]

Človek

Kognitívna religionistika

Morálka

Komentáre, Veda

Teraz najčítanejšie