Odmietne Bob Dylan Nobelovu cenu za literatúru? Nebol by prvý

Už to bude pomaly týždeň od správy, že najprestížnejšiu literárnu cenu dostane po prvýkrát hudobník. Odvtedy už odohral Bob Dylan dva koncerty, ale zatiaľ k tomu nič verejne nepovedal. V Las Vegas, kde hral prvý večer po oznámení nobelovskej ceny, promptne vytlačili plagát s gratuláciou, cez víkend na festivale Desert Trip to zaňho okomentovali The Rolling Stones: „Ešte nikdy sme nestáli na jednom pódiu s držiteľom nobelovky,“ vyjadril sa Mick Jagger. „Bob je náš Walt Whitman,“ dodal s narážkou na slávneho amerického básnika.

Tajomníčka nobelovskej komisie povedala médiám, že sa jej podarilo skontaktovať len s Dylanovým najbližším spolupracovníkom, ktorý poslal „veľmi vľúdne odpovede“, a že nateraz im to stačí. Dylanov hovorca médiám povedal, že žiadne verejné vyhlásenie nemá.

Prekvapivé? Len pre tých, ktorí tohto hudobníka nepoznajú.

„Nikdy som neprijal žiadne oficiálne vyznamenanie a domnievam sa, že spisovateľ nesmie dopustiť, aby sa stal inštitúciou.“ Takto zdôvodnil odmietnutie Nobelovej ceny za literatúru v roku 1964 francúzsky spisovateľ a filozof Jean-Paul Sartre.

Nechuťou k oficialitám je povestný aj Dylan. Už roky odmieta klasické rozhovory, takmer vôbec nekomunikuje ani s publikom na koncertoch. Tvrdí, že všetko podstatné vložil do svojich spomienok (zatiaľ vyšiel iba jeden diel) a do piesní, ktorých napísal vyše 500.

Ak by sme sa toho držali, jedno vyjadrenie k nobelovke už vlastne urobil – na festivale Desert Trip, keď do playlistu pridal skladbu Why Try to Change Me Now? (Prečo by som sa mal teraz zmeniť?) z vlaňajšieho albumu Shadows in the Night (Tiene v noci). Tá síce nie je jeho, ale v posledných rokoch spieva iných autorov a tvrdí, že mnohé veci povedali tak, že sa s nimi vie stotožniť.

Na rozdiel od Sartra sa Dylan cenám nevyhýba úplne. Napríklad v roku 2001 si prišiel prevziať Zlatý glóbus za najlepšiu pieseň (Things Have Changed z filmu Wonder Boys), no vzápätí za rovných 15 sekúnd poďakoval rodine, kapele a nahrávacej spoločnosti Columbia, u ktorej vydáva albumy už vyše 50 rokov.

Keď mu vlani na Grammy dali charitatívne ocenenie MusiCares, vyriešil to stretnutím s ľuďmi z hudobnej brandže a novinármi, ktorých na polhodinu pustil do svojho sveta. Svoje pesničky prirovnal k tajomným hrám na spôsob tých, aké vídaval Shakespeare. Veľa hovoril o hudobných osobnostiach, ktoré ho ovplyvnili a ktoré si váži, venoval sa aj kritikom, ktorí mu vyčítajú, že nevie spievať.

Hneď na úvod však vtedy vyhlásil: „Som rád, že sa moje pesničky takto cenia.“ Uvidíme, či niečo podobné zopakuje 10. decembra v Štokholme, kde si laureáti prídu prebrať nobelovky osobne.