Európske hodnoty neochránime zákazom buriek, ale tým, že nepristúpime na falšovanie dejín

V izraelskej archeológii existuje vplyvný kritický prúd, ktorý spochybňuje tradičnú predstavu o existencii honosného Šalamúnovho chrámu na dnešnej Chrámovej hore v Jeruzaleme. Presnejšie povedané tvrdí, že ak takáto svätyňa, označovaná ako Prvý chrám, existovala, vznikla až po 10. storočí p. n. l., keď mali vládnuť legendárni Dávid a Šalamún.

Archeologické dôkazy totiž nepotvrdzujú biblické rozprávanie o mocnom zjednotenom kráľovstve zakladateľa dávidovskej dynastie a jeho syna. Väčšina veľkých stavieb, ktorých zvyšky sa našli v Megide a iných mestách, a ktoré mal dať postaviť Šalamún, vznikla až za jeho nasledovníkov, keď židovské kráľovstvá Izrael (Samarsko) a Judsko nabrali na význame a bohatstve.

Šalamúnovi boli tieto stavby pripisované len argumentáciou kruhom, píše známy predstaviteľ kritického prúdu Israel Finkelstein v knihe David a Šalamoun. Počátky mesianismu ve světle moderní archeologie. Keď sa našli veľké stavby podobné tým, aké Šalamún podľa Biblie nechal postaviť, automaticky ich pripísali jemu. A keďže sa našli Šalamúnove stavby popisované Bibliou, bolo to vydávané za dôkaz toho, že Biblia má pravdu, keď hovorí, že Šalamún tieto budovy postavil.

Ani Finkelstein však nepopiera, že v 10. storočí pred naším letopočtom Jeruzalem existoval, lenže bol iba chudobným centrom malého Judského kráľovstva. I tak je však veľmi pravdepodobné a logické, že súčasťou osídlenia na dnešnej Chrámovej hore bola už vtedy nejaká svätyňa.

Je tiež pravdepodobné, že spolu s tým, ako štát bohatol, svätyňu rozširovali, až sa z nej asi skutočne stal chrám, ktorý bol v 6. storočí p. n. l. pri páde Judského kráľovstva zničený a potom čiastočne obnovený. A je isté, že na Chrámovej hore dal kráľ Herodes v 1. storočí p. n. l. postaviť nový, takzvaný Druhý chrám, ktorý zničili Rimania v roku 70. n. l.

Inak povedané, nielen na základe Biblie, ale aj z iných zdrojov a podľa čiastočných archeologických výskumov je možné dôvodne predpokladať, že na Chrámovej hore v Jeruzaleme stál nejaký židovský svätostánok viac-menej kontinuálne celé prvé tisícročie p. n. l. A je isté, že tam stál okolo prelomu letopočtu.

Falšovanie dejín v OSN

Dôkladný archeologický výskum na samotnej Chrámovej hore však nie je možný. Stoja tam moslimské svätyne, mešita ak-Aksá a Skalný dóm, oblasť je pod moslimskou správou a tá odmieta výskum povoliť. Aj zo strachu, že by potvrdil existenciu pôvodného Šalamúnovho chrámu. Paradoxne je pritom táto obava zbytočná. Ak by tam aj chrám býval, neskoršie prestavby a najmä výstavba Druhého chrámu za Herodesa akékoľvek jeho stopy skoro iste úplne zničili, pripomína Finkelstein.

V každom prípade niet seriózneho vedca, ktorý by spochybňoval, že Jeruzalem a Chrámová hora boli významným a časom najvýznamnejším centrom židovstva a jeho najposvätnejším miestom dávno pred začiatkom nášho letopočtu. A že ním boli oveľa skôr, ako sa v 7. storočí n. l. stali posvätnými pre islam. Nie každý je však, samozrejme, serióznym vedcom.

Jeruzalemský muftí, sunnitský duchovný, vykladač náboženského práva a hlava miestnej moslimskej komunity, vlani poprel, že by na Chrámovej hore niekedy stála židovská svätyňa. Podľa neho to bolo miesto pre mešitu už od stvorenia sveta.

Podobne ako muftí sa minulý týždeň zachovala Výkonná rada UNESCO, keď prijala rezolúciu popierajúcu židovské historické a náboženské väzby na Chrámovú horu a tiež na Západnú stenu, známu ako Múr nárekov (pozostatok hradby Druhého chrámu). Dokument jednostranne prevzal arabský pohľad, že Chrámová hora patrí len moslimom a nikomu inému. Celá deklarácia sa nesie vo veľmi útočnom duchu voči Izraelu a pre sporné miesta používa len arabské názvy.

Rezolúciu schválilo 24 členských krajín Výkonného výboru UNESCO. Väčšinou šlo o moslimské a rozvojové krajiny, rezolúciu však podporili i Čína a Rusko. To príliš neprekvapí, pre moslimské štáty je boj s Izraelom dlhodobý program, spochybnením židovských väzieb na Jeruzalem sa spochybňuje nielen jeho nárok na konkrétne mesto, ale i legitimita existencie celého Štátu Izrael. V Rusku a v Číne je falšovanie histórie každodenná záležitosť. Proti hlasovalo len šesť štátov, okrem USA a Veľkej Británie napríklad Nemecko.

Organizácia OSN pre vzdelanie vedu a kultúru svojou rezolúciou v podstate odobrila a podporila falšovanie dejín, ignorovanie vedeckých poznatkov a prekrucovanie histórie tak, aby mohla byť účelovo používaná v politickom boji.

Dlhá tradícia

Nejde pritom len o boj o územie typu „kto tu bol prvý“. Podobné argumenty sú pri riešení dnešných sporov často nezmyselné a nepoužiteľné. V prípade Jeruzalema však majú účelový výklad a prekrúcanie histórie a náboženstva veľmi dlhú tradíciu. Nerobili a nerobia to zďaleka len moslimovia, ale z ich strany je to v tomto konkrétnom prípade a najmä v 20. storočí zďaleka najsilnejšie.

Pre židov je Jeruzalem jednoznačne uholným kameňom ich viery. A pre kresťanov tiež, je to miesto, kde bol ukrižovaný a kde vstal z mŕtvych Ježiš. Vzťah islamu k mestu je oveľa zložitejší. Jeruzalem sa označuje za jeho tretie najposvätnejšie mesto po Mekke a Medine. Táto predstava sa však v islame presadzovala postupne, po väčšinu existencie tohoto náboženstva hrala skôr okrajovú úlohu a dnešný význam Jeruzalema pre moslimov má viac politický ako teologický základ.

Chrámová hora má byť miesto, z ktorého prorok Mohamed na svojom koňovi vystúpil do nebies. Táto viera sa však opiera o sporný výklad jediného verša Koránu. Podľa neho sa udalosť mala odohrať v „najvzdialenejšej mešite“, a tá zase mala stáť v Jeruzaleme na Chrámovej hore. Takýto výklad však spochybnili i mnohí moslimskí učenci. Sporný je už len preto, lebo Jeruzalem v čase Mohamedovej smrti patril k Byzantskej ríši a žiadna mešita tam nebola.

Moslimskí vládcovia stredoveku väčšinou o Jeruzalem nejavili záujem, dôležitým pre nich bol iba vtedy, ak ho mohli politicky využiť. Saladín, ktorý v 12. storočí zjednotil moslimov proti križiakom, urobil z oslobodenia Jeruzalema spod nadvlády neveriacich symbol svojho boja. Za jeho nástupcov však mesto opäť upadalo. V čase, keď patrilo do Osmanskej ríše, od 16. storočia až do prvej svetovej vojny, bol Jeruzalem skoro bezvýznamným a moslimami zabudnutým provinčným mestom.

„Jeruzalem sa nikdy nestal hlavným mestom moslimského štátu,“ píše odborník na islam Zdeněk Müller v knihe Jeruzalém mezi minulostí a budúcností. Ako keby mesto moslimov zaujímalo len vtedy, ak ho má v rukých niekto iný. V 20. storočí však dovtedy väčšinou vlažný moslimský záujem o Jeruzalem prudko vzrástol, k tradičnému náboženskému cíteniu sa totiž pridal aj nacionalizmus. Dnes je boj o mesto z oboch strán skôr politickou a nacionálnou záležitosťou, pre ktorú náboženstvo obvykle funguje iba ako zásterka.

To nič nezmení na tom, že je židovský nárok na Jeruzalem z historického a náboženského hľadiska oveľa silnejší než nárok moslimský a palestínsky. V praktickej rovine je to však dnes skoro jedno. Spor sa dá vyriešiť len tak, že budú uznané nároky všetkých strán, všetky budú môcť mesto a posvätné miesta využívať a žiadna z nich si ich nebude môcť vyhradiť len pre seba. Práve to však Palestínčania s podporou UNESCO symbolicky urobili.

Zlyhanie

Najviac, až 26 členských štátov Výkonnej rady UNESCO sa pri hlasovaní o rezolúcii zdržalo. Zarazí najmä to, že medzi nimi boli európske demokratické štáty, ktoré veľmi dobre vedeli, aký nezmysel a podvod deklarácia je.

Niektorým to možno len nestálo za konflikt s moslimským svetom. Iné však asi takto reagovali aj z vypočítavosti a pre vnútropolitické ohľady. V roku 2001 vyvolal vo Francúzsku menší škandál odborník na Blízky východ vládnucej Socialistickej strany, keď v texte určenom pre vnútrostranícke účely navrhoval, aby sa strana viac orientovala na kritiku Izraela a takto získala voličov medzi francúzskymi moslimami. Silnejúca a jednostranná podpora Palestínčanov zo strany švédskej vlády sa tiež vysvetľuje tým, že sa ľavicová vládna strana snaží zapáčiť svojim čoraz početnejším moslimským voličom.

Je to veľmi pokrytecké najmä preto, ako dnes európske vlády chcú chrániť domáce hodnoty a tradície pred militantným islamom a prisťahovalcami. Pre západné hodnoty však nie sú nebezpečné ženy v burkách na uliciach francúzskych miest. Skutočným ohrozením demokratických hodnôt je, ak zo strachu či z vypočítavosti pristúpite na nacionalizmus, náboženský fanatizmus a falšovanie histórie časti moslimov. A to práve Francúzsko pri rezolúcii UNESCO urobilo.