Veľmi skoro na toľkú chválu

Ministrovi školstva stačilo publikovať dvadsaťstranový dokument, aby sa v očiach svojich kritikov premenil z človeka bez vízie takmer na Komenského. Do dvadsiatich strán – ktoré nie sú ničím menším než plánom štátnej vzdelávacej politiky na najbližšie desaťročie – pomestil Plavčan mnohé z toľko omieľaných novoškolských moderných téz.

Napríklad, že dieťa je všetkým, že ku každému treba pristupovať individuálne, že učiteľ si zaslúži prestíž aj peniaze, že dôvera má prevažovať nad podozrievaním a podobne. Niektorým odborníkom na školstvo, ktorých v ankete oslovili naše noviny, to stačilo na posvätenie dokumentu s väčšou či menšou výhradou.

Jasné, v oblasti, ktorá charakterom a zvykmi ešte stále trčí niekde medzi Uhorskom a budovaním socializmu, je každý náznak pokroku vítaný. No stavať nádej na ministrových dvadsiatich stranách, chce veľkú vieru alebo naivitu.

Ak si z Plavčanovho dokumentu vyhodíme práve tie vznešené tézy – pretože na ich presadenie by v tejto vládnej konštelácii asi nestačilo ani sto rokov – zostane nám, že chce rozšíriť povinnú školskú dochádzku o dva roky, zrušiť známkovanie, zväčšiť triedy, zvýšiť platy a status učiteľov. K týmto opatreniam v dokumente chýbajú buď poriadne zdôvodnenie, alebo konkrétne termíny, postup a – zdroje peňazí.

Predbežne teda zoberme Plavčanov dokument na vedomie, napokon smeruje do Národnej rady, ale pre istotu zatiaľ deťom doma nehovorme, že už onedlho nebudú mať v žiackych knižkách žiadne známky.