Denník N

Bratislavská Kunsthalle, jej minulosť a budúcnosť

Monopolizácia výstavného života Slovenskou národnou galériou je kontraproduktívna pre domáce dianie i naše zahraničné kontakty, o ktoré sa mohli usilovať dve inštitúcie namiesto jednej.

Autorka je samostatná vedecká pracovníčka Ústavu dejín umenia SAV

Tlačová konferencia o budúcnosti bratislavskej Kunsthalle (27. septembra) oživila kauzu, ktorá médiami zaznievala začiatkom leta. Ministerstvo kultúry, ako zriaďovateľ Slovenského centra vizuálnych umení (SCVU), ktorého je Kunsthalle súčasťou, ho pričlenila k Slovenskej národnej galérii. Vzápätí dostal (bývalý) riaditeľ od galérie výpoveď. Nezasvätený čitateľ sa len ťažko orientuje v aktuálnej situácii. „Matrioškový“ systém zakrýva, že Kunsthalle, o ktorú sa výtvarná obec usilovala dve desaťročia, bola súčasťou SCVU a toto podliehalo Národnému osvetovému centru.

Tlačová beseda avizovala rozdelenie Kunsthalle na dve časti. Jedna bude mať pôvodný charakter (1. poschodie budovy) a druhá (2. poschodie) bude slúžiť výtvarnej obci: na žiadosť (a po jej schválení odbornou porotou) je pripravená organizovať výstavy našim žijúcim umelcom pod hlavičkou Domu umenia. „Matrioškový“ systém sa ešte viac komplikuje.

O Slovenskom centre vizuálnych umení a jeho budúcnosti sa na tlačovej konferencii nehovorilo. Slovenská národná galéria zrejme rezignuje na dokumentačnú činnosť aktuálneho vizuálneho umenia, hoci mala byť popri výstavnej aktivite Kunsthalle jeho dôležitou úlohou.

Paradoxom je, že na jar väčšina členov komisie na posúdenie činnosti centra vizuálnych umení vyčítala jeho vedeniu najmä absenciu budovania dokumentácie domácej výtvarnej scény. Po zistení, že centrum má tretinu pracovníkov v porovnaní s inými umeleckými centrami v oblasti kultúry, jedna členka komisie svoje výhrady stiahla a žiadala, aby vedenie dostalo čas na splnenie tejto úlohy alebo obhájenie redukovania činnosti. Žiaľ, bezvýsledne.

Je teda verejným tajomstvom, že organizačným presunom predchádzali osobné spory vedenia Národného osvetového centra a SCVU. Tie sa však dali predpokladať – inštitúcie majú diametrálne odlišný charakter. NOC vykonáva rutinné činnosti: napríklad každý rok organizuje folklórne slávnosti vo Východnej s približne rovnakým scenárom posledných štyridsať rokov. Spoločenské zmeny Nežnej revolúcie NOC vážnejšie neotriasli. Kunsthalle mala iné, ambicióznejšie ciele. Usilovala sa o kreatívny prienik na medzinárodnú výtvarnú scénu s perspektívou pre akceptáciu tvorbu osobností nášho výtvarného umenia v euroamerickom kontexte.

V takmer každom európskom hlavnom meste existuje okrem národnej a mestskej galérie (čo sú vlastne múzeá výtvarných umení) aj sieť komerčných galérií, okrem toho „Kunstforum“ (výstavná sieň výtvarných spolkov) a Kunsthalle, nezávislá výstavná sieň, ktorá prezentuje významné projekty aktuálnej euroamerickej výtvarnej scény a do nich sa snaží včleniť tvorbu domácich osobností. Bratislave takáto inštitúcia dlhodobo chýba(la), čo má negatívny vplyv na porozumenie súčasného vizuálneho umenia divákmi. Nedá sa predpokladať, že občania Slovenska budú namiesto obľúbených dovolenkových destinácií k moru vyhľadávať zahraničné výstavné siene. To zaujímavé z nich im mala sprostredkovať práve Kunsthalle.

Teraz, po ročnej existencii skrytej pod Slovenským centrom vizuálnych umení, ktoré zasa bolo skryté pod Národným osvetovým centrom, začala naplno spoločensky pôsobiť. Uviedla niekoľko zaujímavých veľkoplošných výstav, mala čulú nadnárodnú aktivitu v prízemnom KunstLABe, uviedla medzinárodnú konferenciu otvorenú verejnosti, vydala relevantnú publikáciu a ďalšiu má pripravenú do tlače, patrične medializovala svoje aktivity a príkladne slúžila divákom.

Nič z toho nezavážilo pri rozhodnutí vedenia SNG dať výpoveď riaditeľovi, ktorý svoju funkciu získal na základe výberového konania. A nič z toho nezavážilo ani predtým pri bezradnom rozhodnutí ministerstva kultúry pričleniť ju k inštitúcii, ktorá je svojím štatútom diametrálne odlišná.

Napriek zvyku, že chyby sa hriešnikovi oznámia a on dostane adekvátny čas na ich nápravu, sa udalosti uberali iným smerom. Počas volebného obdobia (keď minister kultúry riešil iné otázky) úradníci ministerstva rozhodli, že najlepším riešením je presunúť Kunsthalle do SNG. Toto riešenie minister akceptoval, hoci je v rozpore s rozdielnym charakterom inštitúcií: jedna je múzeom výtvarných umení so zbierkovou a vedeckou činnosťou, druhá predovšetkým výstavnou sieňou.

Možno však zároveň konštatovať, že SNG a Kunsthalle si do istej miery konkurovali. Obe sa v svojom programe sústredili na výstavy konceptuálnych a akčných umelcov, príslušníkov našej neoficiálnej výtvarnej scény 70. a 80. rokov minulého storočia, teda autorov, ktorých dnes – po štvrťstoročí – akceptuje a vyhľadáva aj medzinárodná výtvarná kritika a zahraniční zberatelia, významné múzeá nevynímajúc. Teraz SNG získala monopol na prezentáciu nášho umenia v zahraničí, hoci pod súčasným vedením žiadnu významnú medzinárodnú výstavu aktuálneho umenia doposiaľ ani doma neprivítala, ani nevyviezla do cudziny.

Nepripravenosť Slovenskej národnej galérie na uvádzanie významných projektov si iste všimli aj domáci návštevníci Kunsthalle: už niekoľko mesiacov je prázdna. Plánovaná repríza výstavy Between Democracies (premiéra bola v Johannesburgu, zaštítila ju tamojšia univerzita a autorsky sa na nej podieľal vedúci kurátor Kunsthalle Richard Gregor) sa v Bratislave neuskutočnila. Vďaka svojej výpovednej hodnote si zaslúžila, aby sa SNG o jej reprízu – napriek možným prekážkam – usilovala aj preto, že do jej realizácie boli vložené štátne prostriedky financovaním vývozu diel našich zúčastnených umelcov.

Ťažko očakávať, že minister kultúry – aj keby videl chyby v súčasnom riešení situácie – zmení svoj názor, vyčlení Slovenské centrum vizuálnych umení spod SNG a udelí mu štatút samostatnej inštitúcie, hoci dlhodobo tento zámer proklamuje. Avšak monopolizácia výstavného života Slovenskou národnou galériou je kontraproduktívna pre domáce dianie i naše zahraničné kontakty, o ktoré sa mohli usilovať dve inštitúcie namiesto jednej. Navyše: v medzinárodnej komunite kurátorov relevantných výstav, kde sa všetci poznajú, bude ťažké vysvetľovať zmenu vedenia Slovenského centra vizuálnych umení. Unáhlené a nesystémové kroky nevzbudzujú dôveru u zahraničných partnerov ani u domácich odborníkov.

Komentáre, Kultúra

Teraz najčítanejšie