Denník N

Slovenské diery do sveta

Stačí malá kultúrna puklina a kvalita sa začne zväčšovať, publikum rásť.

Boli tu odjakživa. Malé a nenápadné. Na okraji, pod čiarou. A predsa viditeľné. Nezávislé. Svojbytné. Raziace si naprieč krajinomaľbou slovenských periférií autentickú cestu. Vlastnú identitu. Tvar i tvár. Paradox zvaný kultúrne centrá na predmestiach.

Žilinu prestupujú tepny jesenného slnka. Noc sme strávili v apartmánovom suteréne rodinného domu Mareka Adamova, jedného zo zakladateľov ostrova Stanica-Záriečie. Ján Gašparovič, kurátor galérie Plusmínusnula, nás sprevádza monumentálnymi priestormi synagógy, z ktorej už čoskoro vyrastie nová kultúrna križovatka. Nad Súľovom pozorujeme výrez vrcholkov hôr. Ako inak, dáme si cigu a pošleme selfie Jurajovi Gáborovi, autorovi Zrakovej pyramídy, vďaka ktorej sú aj exemplárni kaviarenskí povaľači ochotní vyštverať sa na zablatený kopec v kožených topánkach a čumieť na panorámu Súľovských skál i pastviny pokreslené ovcami.

A ideme ďalej: popod Malý Kriváň, rozkrokom Ružomberku a po severnej trase lemovanej desiatkami zhýralých bilbordov eklektických eurofondových kolíb, pôžičkární, obskúrnych lokálnych politikov, silvestrovských nocí s polpenziou i turné kapely Aya s Jozefom Banášom, pri ktorých sa aj slovné spojenie vizuálny smog mení na hrejivé hypokoristikum.

A sme tu. Podvečerný Liptovský Mikuláš je presne taký, aký sme si ho predstavovali: tichý & dôstojný. Klesajúca teplota nám pulzuje dlaňami, z diaľky nám hrotom horiacej cigarety kýva Jano Púček. A tam, na prahu Vysokých Tatier, v obkolesení širokých ulíc lemovaných meštiackymi domami a studeným modrým svetlom, na skok od stánku s kebabom, v denníku Ivana Laučíka, pár metrov od plagátu výstavy Zvláštni ľudia, na ktorom sa črtá ženská vosková figurína s obrovskými prsiami, sa ukrýva epicentrum miestneho kultúrneho vlnobitia, veľký-malý vesmír: Diera do sveta.

Vstúpime a vieme, že sme tu správne. Stĺporadie detskej duše z vydavateľstva Baobab, reportážne apokalypsy Absyntu, starí známi od Kaliho Bagalu, biele moria F. R. & G., Modrí Petrovia i A2-ky prevísajúce cez barový pult. Káva je silná a čierna ako pazuchy horolezcov, k tomu absint, zelený a horkastý, a večer sa môže začať. Dnes ArtDebut, včera filmový kvíz, predvčerom koncerty, zajtra besedy, čochvíľa festival reportážnej literatúry Mobilis. Stačí málo, a predsa tak veľa. Len hŕstka ľudí – až hŕstka ľudí. Nomádi, ktorí sa vrátili domov, alebo domorodci, ktorí nikdy neodišli. A veci vzápätí začnú fungovať: kultúrny obeh sa resuscituje, publikum sa rozširuje, latka kvality sa zvyšuje, periférie sa presúvajú do centier a diery plátajú diery.

Pretože sú ľudia a sú miesta. A tam, kde sa spoja, vznikne puklina. Diera do sveta. Stačí iba vstúpiť.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Komentáre, Kultúra

Teraz najčítanejšie