Toto sú najlepšie slovenské fotografie (+ galéria)

Grand Prix + 1. miesto / každodenný život : IVAN HOLUB – Večera, voľný fotograf

Slovenskí fotografi sa môžu porovnávať so svetom, hovorí Stanley Greene, svetový dokumentarista, ktorý hodnotil piaty ročník súťaže novinárskych fotografií Slovak Press Photo.

„Vo Francúzsku, v Anglicku či v Amerike sa zvykne hovoriť, že tam sú tí dobrí svetoví fotografi, ale to isté môžete povedať aj vy na Slovensku – máte naozaj skvelých autorov, na ktorých môžete byť hrdí a ktorými sa môžete pýšiť. A oni sa môžu porovnávať s tými najlepšími fotografmi zo sveta,“ hovorí Stanley Greene, svetovo uznávaný dokumentarista, držiteľ piatich cien World Press Photo, ktorý mapuje najmä konflikty po celom svete.

Stanley Greene bol už druhýkrát členom poroty slovenskej verzie súťaže novinárskych fotografií, ktorá dnes oznámila víťazov. Hlavnú cenu získala snímka Ivana Holuba z južného Burundi. Je na nej skupina pygmejských detí, ktoré dostávajú jedlo raz denne vďaka nutričnému slovenskému programu. Režisér a scenárista Ivan Holub fotku urobil počas nakrúcania dokumentu.

Okrem hlavnej ceny udelila porota ceny v desiatich kategóriách za série aj za samostatné snímky. Jedným z víťazov je aj fotograf Denníka N Tomáš Benedikovič. Prvé miesto získal za sériu z baletného predstavenia Slovenské tance, ktoré vlani premiérovalo Slovenské národné divadlo.

Prečítajte si

Od prvej skúšky po premiéru. Pozrite si, ako sa rodili Slovenské tance v SND (foto)

1. miesto / svet umenia / séria: TOMÁŠ BENEDIKOVIČ –Slovenské tance, Denník N

Byť pripravený

„Tá fotografia má kvality ikonických fotografií, ktoré poznáme. Keď sa na ňu pozriete, okamžite vás chytí, nesie jasné vizuálne posolstvo. Je to ako dvanásť apoštolov pri poslednej večeri s Ježišom a som si istý, že to isté muselo napadnúť aj autorovi, keď mal tento výjav pred sebou,“ hovorí Stanley Greene o víťaznej snímke Ivana Holuba.

Nevie predpokladať, či sila tejto fotky pretrvá dlhšie, no pri rozhodovaní vraj bolo jasné, že je to ona. „V tom konkrétnom momente, v tej miestnosti, kde sme pred sebou mali desiatky fotografií, to bola táto, ktorá nás dostala,“ hovorí Greene. Nie je však zástanca toho, že za dobrou fotkou treba cestovať do príťažlivých či konfliktných oblastí, ide iba o to, chcieť zachytiť to, čo sa pred človekom práve deje.

„Bruce Davidson, Helen Levitt, Bruce Gilden a mnohí ďalší sú výborným príkladom toho, že stačí vyjsť zo svojich dverí a fotografovať, čo sa deje na vašej ulici. Mnohí si práve takto našli svoj rukopis, vyšli na ulicu a začali fotiť svojich susedov. Ale to urobil aj James Nachtwey, keď jedenásteho septembra 2001 vyšiel zo svojho bytu v New Yorku a uvidel, čo sa deje. Ihneď sa dokázal prispôsobiť a začal fotiť. Tentoraz preto nemusel sadnúť do lietadla ako mnohokrát predtým alebo potom. Napokon to totiž nikdy nie je o tom, kde práve ste, ale o tom, či ste skutočne fotograf, ktorý je pripravený zdokumentovať to, čo sa pred ním odohráva,“ hovorí Greene.

Slovenskí autori sa podľa neho vyvíjajú, zlepšujú a súťaž Slovak Press Photo im môže pomôcť získať sebavedomie. „Dnes už nezáleží na tom, kde máte zázemie. Ja som členom malej agentúry NOOR, ktorá sídli v Amsterdame, ale poznajú nás na celom svete. Nemusíte byť v Paríži, aby ste niečo znamenali. Je to ako škatuľa, záleží iba na tom, čo je vo vnútri, a nie na tom, kde je položená. A jedna takáto škatuľa môže vytvoriť celkom nový jazyk, nový žáner, kultúru,“ hovorí Greene.

Čo po nás zostane

Súťaž novinárskych fotografií Slovak Press Photo má na Slovensku päť rokov. Do aktuálneho ročníka sa prihlásilo takmer dvesto fotografov. Na výstave, ktorá je oddnes v Starej radnici Múzea mesta Bratislavy a v Justiho sieni Primaciálneho paláca, môžete vidieť všetky ocenené fotografie do konca novembra. Okrem Stanleyho Greena a Jindřicha Štreita rozhodovali v porote aj Joe Klamar, Jana Hojstričová a Jozef Ondzik.

Zásluhu na kvalite slovenských fotografií má podľa Jindřicha Štreita, výnimočného českého dokumentaristu, aj existencia katedry fotografie na Vysokej škole výtvarných umení, ktorá práve oslavuje dvadsiate piate výročie.

„Postavenie dokumentu je dnes trochu problematické, všetci chcú byť umelci a z dokumentárnej fotografie sa stala popoluška. Všetci chcú fotiť koncept a byť skoro bohatí, ale práve toto pri dokumente nefunguje. Preto ho treba podporovať – napríklad aj takouto súťažou. Mám totiž obavy o to, čo po nás zostane. Ak sa raz obzrieme a budeme chcieť vedieť, ako vyzeral skutočný život, možno narazíme iba na koncept, ktorý nereflektuje to, čo sa skutočne deje. Dokument to robí, je nenahraditeľný, lebo nám ostáva ako záznam doby,“ hovorí Jindřich Štreit.

Je podľa neho dôležité podporovať najmä mladých autorov a dať im príležitosť ukázať sa. Aj preto má súťaž kategóriu mladých fotografov a študentov, ktorá je navyše otvorená aj študentom zo sveta. Jednu z cien, Grant Bratislavy, získal tiež študent – Matej Hakár so sériou Skaly Dunaja.

Musíme to vidieť

Aj podľa Stanleyho Greena má dokument stále zmysel. „Ja by som si mohol hovoriť umelec, veď mám umelecké vzdelanie, zakladal som galériu aj agentúru, ale mňa to nezaujíma. Som fotograf a tak si aj hovorím, to mi stačí. A mohol by som robiť čokoľvek, nemusím chodiť do konfliktov, ale chcem. Podpísal som zmluvu s diablom, povedal som mu – neurobil si zo mňa Jimiho Hendrixa, tak ma nechaj robiť toto,“ hovorí so smiechom.

Niekoľko rokov mapoval situáciu v Čečensku, fotil aj genocídu v Rwande, konflikty v Sudáne, Iraku, Afganistane či Libanone. „Agentúru NOOR sme založili preto, lebo niekto musí hovoriť, čo sa deje. Nie sme tu preto, aby sme vám urobili pekný deň. Máme pocit, že niektoré veci skrátka musia byť zachytené a videné. Noor znamená svetlo – a my chceme svietiť na tie najtemnejšie veci, čo sa dejú na zemi. Keď som prvýkrát videl fotografie holokaustu, bol som šokovaný, čo ľudia dokážu urobiť. Vtedy som si povedal, že už viac neviem fotiť módu. Pre to, čo robím, som sa musel vzdať množstva vecí, ale nič z toho neľutujem,“ hovorí.

Priznáva, že v médiách dnes vidíme veľa násilia a môže to posúvať hranicu necitlivosti, je však presvedčený, že ak by neboli novinári, ktorí informujú o hrôzach, čo sa dejú, bolo by to ešte horšie. „Verím, že fotografie majú zmysel. Stačí sa pozrieť na bosniansky konflikt, ako dlho to zlo trvalo. Reportéri to dokumentovali a časom si aj svet povedal, že to už naozaj stačí. Možno sú moje fotky pre niekoho tiež iba ďalším násilím a nič nezmenia, ale ja mám pocit, že som aspoň niečo urobil. Myslím, že musíte veľmi milovať život, aby ste boli ochotní preň riskovať aj svoj vlastný, a to je to, čo robím,“ hovorí Stanley Greene.

Výstavu jeho fotografií s názvom Cesta na kraj Ruskej ríše otvárajú zajtra v Pálffyho paláci v Bratislave.