Denník N

Najlepšou poviedkou sa stala Svätyňa. Napísala ju Dominika Madro

Prečítajte si najlepšiu poviedku jubilejného 20. ročníka rovnomennej literárnej súťaže.

Dominika Madro z Myjavy so svojím príspevkom Svätyňa zvíťazila v 20. ročníku anonymnej literárnej súťaže Poviedka 2016. Madro už v  minulosti získala v tejto súťaži dvakrát prémiu.

Koloman Kertész Bagala vyhlásil výsledky v Rádiu Devín. Jubilejného ročníka sa zúčastnilo 209 autorov zo Slovenska i Slovákov v zahraničí. Práce hodnotila porota v zložení: literárny kritik Matúš Mikšík a spisovatelia Peter Balko a Soňa Uriková. Všetci porotcovia boli už v minulosti v súťaži Poviedka ocenení. Koloman Kertész Bagala upozornil na striktnú anonymitu súťaže, ktorú deklaroval už na začiatku koncipovania podmienok súťaže spolu s Valérom Mikulom.

Ocenení autori
1.  miesto: Dominika Madro (1990, Myjava) –  Svätyňa
2.  miesto: Ivana Dobrakovová  (1982, Bratislava) –  Šváby
3. miesto: Radka Komžíková (1994, Nemičiňany)  – Rodostrom

Prémie
A. Rasin (1972, Banská Bystrica) – Hrdza
Karlos Kolbas (1981, Spišský Štiavnik) – Fall Street
Eva Ryšavá (1991, Zvolen) – Pod hladinou
Nicol Hochholczerová  (1999, Rimavská Sobota) – Živá voda

Predseda poroty Matúš Mikšík na margo kvantity príspevkov aktuálneho ročníka súťaže poznamenal, že čím viac je príspevkov prihlásených, tým viac je tam poviedok nečitateľných. Ďalší porotca Peter Balko bol na začiatku čítania prehnane skeptický, no na jeho prekvapenie bolo až 70 percent textov jazykovo a štylisticky „súcich“.

Porota udelila 7 ocenení, všetky ocenené práce budú publikované v  zborníku POVIEDKA 2016 a finalisti budú čítať svoje príspevky na rôznych podujatiach a festivaloch organizovaných OZ literarnyklub.sk, ako sú festival Pohoda, Literárny klub v KC Dunaj a iné.

Literárnu súťaž Poviedka 2016 podporujú: Renoving, Denník N, Knižná revue, Rádio_FM a Rádio Devín. Kultúrne podujatia spojené so súťažou z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Dominika Madro: Svätyňa (ukážka z poviedky)

I.

Porodíš,

porodíš…

a do toho ešte vietor. Napáda môj krk, môj chrbát, cítim jeho napäté pery aj na svojich stvrdnutých pätách. Opiera sa do nich. Znásilňuje ich ku kroku vpred. Nechcem ísť k nej tak blízko. Hodila som pod jej kamenné meno kvety. Povinnosť. Káže sa prísť, dať kvet, postáť v modlitbe, odísť. Prišla som, s kvetom a modlitba za Višniačku… nemám takú modlitbu. Len… neoroduj za mňa. Neverím v tvoju dušu. Neverím, že babica Višniačka chodila po svete ako človek. Ako my. Hoci nás porodila všetkých. Pri mne napočítala devätnásť zakrvavených handier. Čím viac krvi, tým zdravšie decko. Bola som zdravé decko. Pevné. Tučné. Rozhlasovala o mne desivé predpovede. Matka dvanástich. Rodana… Usúdila, že budem plodná. Najplodnejšia. Trikrát do mesiaca navštevovala náš dom. Chodila za mnou. Usmievala sa a pľula mi do polievky. Tu máš moju silu, hovorila. Nenávidela som jej sliny, ale ako jediná mala vo mňa akúsi neochvejnú vieru. Niekedy som si myslela, že som vyšla z nej a nie zo svojej matky, ktorá musela milovať ešte mojich ďalších päť sestier. A tak som jej vlasy mohla zapletať iba v piatok ráno. Margita v pondelok, Kata v utorok, Božena v stredu, Ľubuša vo štvrtok a Marka v sobotu. Višniačkine vlasy boli celé moje. Od pondelka až do soboty. (V nedeľu sa nepracovalo, a teda ani nečesalo.) Mala hrubé, čierne vlasy. Dosť rozčuchrané. Ťahala som ju za ne ako šialená. Nikdy nezvýskla. Ani ma nezbila. Mamine vlasy sa česali ľahko, ale ucítili všetko. Hrebeňové zuby boli pre ne ako ťažký pluh, a tak sme sa museli ohromne sústrediť na dráhu hrebeňa (naše oči pritom vyzerali, akoby zaklínali). Kvôli drsnej Višniačkinej hlave som strácala cit v prstoch a prišla som o svoje piatkové rána v maminých jemných vlasoch. Už dlho ma túžila za niečo potrestať. Cítila som to. Doma som sa stala Rodou. Roda, nakŕm kravu. Roda, nalej vodu. Po mame ma začala nenávidieť Margita. V tú noc, keď jej pod naším oknom povedal Juro od Hankov, že si radšej počká na mňa, aby mal syna, ma zdrapila za krk, vytrhla z postele a ťahala k susedom. Matka sa dívala z okna. Páčilo sa jej to. Margita mi vrazila hlavu do úľa. Nepamätám si jeho vnútro. Ani včely. Iba Margitinu ruku na krku, na mojich spotených vlasoch. Utiekla som k Višniačke. Popamäti. Viečka mi padli pod váhou čerstvých červených hrobčekov. Na niektorých som mala ešte vztýčené žihadlá. Višniačka ich surovo vyšklbávala, mazala moju hrboľatú tvár pálčivými masťami a nadájala ma hnusnou bylinnou zmesou. Odvtedy som vedela, kto ma má rád. Višniačka zapálila sviecu tesne pred mojimi očami. Teplo je dobré, teplo odháňa bolesť a strach, šomrala si a ja som dúfala, že zaklína matku, jej vlasy a jej dcéry. Držala plameň predo mnou, až kým sa nevytratil. Nadránom ma prinútila zjesť nejakú zgrcnutú kašu. Závidia ti, šepkala, ty budeš rodiť chlapcov, ako prvá Uhliarka po päťdesiatich rokoch. Uhliarovci sú zakliati? spýtala som sa nesmelo. Neodpovedala. Moja matka, ani jej matka a ani matka jej matky neporodili synov. Večer Višniačka odišla babicovať. Neviem komu. Ja som sa prvý raz vyzliekla celá donaha a behala po starej chalupe svojej novej mamy. Vykrikovala som – hoci som o cestách na tento svet nevedela nič – Moji synovia ma pomstia! Moji synovia ma sladko pomstia!

Počujem nechutné šepoty za svojím chrbtom. Mlynárka a mliekarka sa hlučne prežehnávajú. Cítim, ako by rady zabodli štyri ostria kríža do môjho čela, mojej hrude a mojich ramien. Polievajú kvety na hroboch. Syčia od pohŕdania. Polievajú. Syčia. Oblejú mi odhalené lýtka ľadovou vodou. Nemyknem sa. Ani sa nepohla, syčia. Svätenú vodu na ňu... Miznú. Pri bráne zdravia Paľa. Nevidím ho, ale poznám jeho zakrádanie sa. Jeho žiadostivosť smrdí po spotenej konskej srsti. Stojím pevne. Tu sa ma nedotkne. Nad hrobmi. Pri Višniačke. Áno, stále si pre mňa niečím zázračná, babica odporná. Nenávidím sa za to. Tvoje proroctvo – moja smrť. Paľo zastane za mnou. Modlím sa, klamem. Višniačkina duša je stratená, povie jedným dychom. Berie ma za boky a ťahá k múru. Už nevydrží ani chvíľu. Je deň. Slnko sa ukazuje takmer celé. November. Čas všechsvätých. Na nebi. Čas Paľa a mňa. Na zemi. Pribieha sem Margitino decko. Zoran. Je veselý. A aj jej ďalší synovia. Dušan a Ján. Dušan a Ján už vedia, na čo sa pozerajú. Na koho. Zoran nesie dlhé ruže a vôbec ma nepozná. Margita pomaly stúpa cestičkou k Matejkovie hrobu. Mame, otcovi a Božene. Veľké tehotné brucho jej znemožňuje vidieť si na nohy, ale ona si svoje ťažké kroky vychutnáva. Paľo si dvíha nohavice. Zadychčaný odchádza. Bude to chlapec, pozrie na mňa Margita, štvrtý syn. Potiahnem si rubáč až ku kolenám. A bežím. Vlastnej matke veniec na hrob nedáš, kričí za mnou, pobehlica! Bežím. Hroby za mnou. Všade okolo domy. A ich oči. Bežím. Bežím. Oči sú ďaleko. Bežím. Šaty sa mi tisnú ku koži. Som mokrá. Lúka podozrivo mlčí. Rozhliadnem sa. Vánok. Tráva. Zastanem. Pokojnejší vánok. Vyššia tráva. Čistá. Pokúšam sa oslobodiť svoj hlas. Vylez! Trhaj! Buď! Nič… Zabodáva sa mi do podnebia ako hrdzavá kopija. Vlastný rev sa mi smeje. Moje vlastné slová vo mne praskajú ako suché konáre. Odlomia sa, ale zostanú. Nekričím. Moje pery sa dotýkajú vzduchu. A zo mňa ani hláska. Niekoľko drzých deciek ma kmáše za žlté strapce, čo vytŕčajú spod mojej zástery. Nevšimla som si, kedy sa tu zjavili. Som ich stred. Chodia dookola. Chodia. Spievajú. Nahlas. Desivo.

Mrak, mrak, mračitý,

padni, zrúť sa,

na nás krúť sa.

Mrak, mrak, nie si ty

vrah?

Teraz najčítanejšie