Denník N

Ušiel z jáchymovského pekla, použil pri tom Pytagorovu vetu

Anton Tomík je jedným z laureátov Ceny Pamäti národa, ktorého v októbri prijal aj prezident Andrej Kiska. Foto – Facebook Andreja Kisku/Prezidentská kancelária
Anton Tomík je jedným z laureátov Ceny Pamäti národa, ktorého v októbri prijal aj prezident Andrej Kiska. Foto – Facebook Andreja Kisku/Prezidentská kancelária

Z jáchymovských uránových baní chceli ujsť, aby podali svetu správu, čo v nich robí komunistická moc s človekom. Viac ako 60 rokov od svojho úteku sa stretol bývalý politický väzeň z 50, rokov Anton Tomík s prezidentom Andrejom Kiskom.

„Sám neverím tomu, čo v poslednom čase zažívam, čo sa okolo mňa deje. O tom všetkom však stále hovorím kvôli našim kamarátom, ktorí v komunistických väzeniach alebo na ich následky zomreli. Je to moja povinnosť, ja som dnes ešte tu,“ hovoril bývalý politický väzeň z 50. rokov Anton Tomík.

Dodnes spomína na viacerých spoluväzňov. Hrdinu povstania, generála Vojtecha Danieloviča, ktorému dali komunisti 12 rokov. A potupený zomrel v roku 1955. V cele na pražskom Pankráci.

„Na týchto ľudí sa dlhé roky zabúdalo. To najmenej, čo dnes pre nich ešte môžeme urobiť, je vzdať im aspoň takto obrovskú úctu,“ povedal prezident Andrej Kiska, ktorý sa Antona Tomíka počas spoločného stretnutia pýtal so záujmom nielen na ich útek tunelom, pri ktorom použili Pytagorovu vetu, ale aj na to, aký bol jeho život ešte pred väzením. Než ho ako 19-ročného študenta, len krátko pred maturitou, zavreli.

Spolok antikomunistov

„Vždy som bol taký nadšenec vynálezca. Snažil som sa v tom čase zostrojiť elektromobil, ale potom prišlo väzenie a všetky plány išli bokom. Po vojne sme pritom dúfali, že sa bude žiť lepšie. No prišiel Víťazný február,“ spomínal Tomík.

Keď videl, ako komunistický režim zatvára a prenasleduje vo veľkom domnelých triednych nepriateľov, ľudí, ktorých predtým poznal, založili s kamarátmi na protest takzvaný Spolok antikomunistov. V ťažkých 50. rokoch skončili na súde, kde prokurátor žiadal tri tresty smrti. On dostal nakoniec za velezradu 15 rokov.

„Pán Tomík je jedným z laureátov ceny Pamäti národa, ktorú budeme udeľovať 17. novembra v Prahe, a veľmi túžil stretnúť sa s pánom prezidentom. Povedať mu o príbehoch aj o dnešnej situácii politických väzňov,“ hovorí riaditeľka slovenskej pobočky Post Bellum Sandra Polovková. Práve oni prišli s prvotným podnetom, aby prezident Andrej Kiska pána Tomíka prijal.

Pri výročí Nežnej revolúcie každoročne oceňujú v Prahe českých a slovenských pamätníkov, ktorí sa vzopreli obom totalitám. V minulosti bývalého politického väzňa Antona Srholca či protifašistického bojovníka a politického väzňa Branislava Tvarožka. Medzi ocenenými bude tento rok aj bývalý politický väzeň a spisovateľ Rudolf Dobiáš, dlhoročný priateľ Antona Srholca.

„Ja som bol v tábore Nikolaj, on v tábore Rovnosť. Prepojené boli šachtou. Hoci som riskoval, raz som sa tajne zviezol za ním vozíkom,“ spomínal na Antona Srholca, svojho rodáka zo Skalice a jáchymovského spoluväzňa Anton Tomík aj v rozhovore s prezidentom Kiskom.

Fáranie na českej Sibíri

Politickí väzni boli v Jáchymove, ktorý bol známy povestnými zimami a tvrdými podmienkami, označení bielymi páskami.

Komunistický režim v bývalom Československu uväznil z politických dôvodov približne 250-tisíc ľudí, 75-tisíc ľudí prešlo v najťažších 50. rokoch pracovnými lágrami a uránovými baňami. V rokoch 1949 – 1959 zaznamenali oficiálne štatistiky 581 útekov, zabitých bolo pri nich 31 ľudí.

Anton Tomík je dnes jeden z posledných žijúcich politických väzňov, ktorí sa pokúšali z Jáchymova ujsť.

Tábor Nikolaj, kam sa dostal, nazývali pre kruté podmienky aj česká Sibír, teploty tam niekedy klesali až pod – 20 stupňov.

Vetcho oblečení chodievali fárať urán asi na 2 kilometre vzdialenú šachtu Eduard, strážení samopalmi a vlčiakmi. Stovky mužov, politických väzňov, zviazaných dohromady oceľovým lanom.

Na stretnutí vysvetľoval aj to, prečo sa rozhodol ujsť. „My sme si nesľubovali slobodu, nesľubovali zahraničie. Vedeli sme, že náš útek je odsúdený na neúspech. Bol to však zúfalý protest. Chceli sme povedať svetu o tom, čo v týchto táboroch robí komunistická moc s človekom. Či budete umierať pomaly na uráne alebo vás trafí guľka…Každý myslel na toho svojho anjela strážneho, každý dúfal, že jemu sa to nestane,“ hovoril Anton Tomík s tým, že v mysli mali aj príbeh Vrbu a Wetzlera, ktorým sa podarilo ujsť z koncentračného tábora Osvienčim a informovať svet. Tunel začali hĺbiť pod stolárskou dielňou, hlinu dávali na povalu.

Ako vyšiel rafinovaný útek

Prezidenta Kisku zaujímalo aj to, ako sa väzňom útek z uránového pekla vlastne podaril.

„Vyšetrovatelia náš útek nazvali rafinovaným, pri výpočtoch sme totiž použili aj Pytagorovu vetu. Neprekopali sme sa do lesa, kde by nás okamžite hľadali, ale cez ohradené kasárne strážcov,“ spomínal Anton Tomík, ako plánovali hĺbenie tunela.

Podarilo sa ujsť dohromady desiatim. Anton Tomík, Adolf Ruš, Viliam Gápel, Ján Kupčok, Otto Drozd, Ignác Hazucha, Miroslav Dostál, Václav Ratajský, Arpád Trója a František Mereš. Do pätnástich dní však všetkých pochytali, Antona Tomíka chytili na štvrtý deň a ťažko ho pri tom zranili, postrelili ho do nohy. K trestu mu na súde v Karlových Varoch pridali ešte dva a pol roka. „Ale mal som šťastie v nešťastí. Preložili ma do Leopoldova, preč od uránu, nehrozila tam rakovina ani silikóza. Tí, ktorí tam vtedy zostali, už dnes nie sú medzi nami,“ spomínal Tomík.

Na slobodu sa dostal v roku 1960 na podmienku, pre komunistický režim bol však až do roku 1989 občanom druhej kategórie. Dnes žije z celej partie politických väzňov, ktorí utekali, už iba jediný.

Spomínal, že keď sa presne po 60 rokoch od svojho úteku vybral minulú jeseň so svojou manželkou a štábom RTVS do Jáchymova, kde bol kedysi väznený, túžil nájsť ešte aspoň lesníkov, ktorí mali horáreň blízko ich tábora. Horári Pinz, Stoklasa, Vomela a Goliáš sa snažili politickým väzňom pomôcť a tajne pašovali správy o situácii v týchto táboroch na Západ. No nakoniec aj ich za túto činnosť režim uväznil. Tomík sa pri svojej prvej návšteve od úteku z Jáchymova po 60 rokoch dozvedel, že už nežije ani nikto z tých, ktorým sa chcel poďakovať. „Dnes už som ja posledný v tomto lese, iba ja tu vytŕčam,“ hovoril aj po rokoch so slzami v očiach. Jediné, čo pripomínalo tábor Nikolaj, ktorým prešiel, je po desaťročiach iba informačná tabuľa.

„Keď sme tam prišli, položili sme tam aspoň ružu. Na pamiatku všetkým tým, ktorí zomreli na ťažkú chorobu z ožiarenia a týchto čias sa na rozdiel odo mňa nedožili,“ spomínal aj na stretnutí.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Slovensko

Teraz najčítanejšie