Denník N

Nezdvíha mentorsky prst, má radšej satiru

Z výstavy Jozefa Jankoviča Plynutie času v Galérii mesta Bratislavy, ktorá sa oplatí vidieť. Foto – GMB
Z výstavy Jozefa Jankoviča Plynutie času v Galérii mesta Bratislavy, ktorá sa oplatí vidieť. Foto – GMB

Sochár Jozef Jankovič je živou legendou, ale nikdy sa do nej neštylizuje. Nečerpá len z minulosti, pokračuje a komentuje spoločnosť aj vzťahy. Dôkazom je jeho aktuálna výstava v Galérii mesta Bratislavy.

Mirbachov palác Galérie mesta Bratislavy sa stal dielam Jozefa Jankoviča úplne tesným. Patrí im prízemie, nádvorie aj celé prvé poschodie, ktoré boli vo výsostnej réžii autora. Početnosť, kvalita a aktuálnosť jeho nových diel je dôkazom toho, že nečerpá iba z minulosti, ale pokračuje v komentovaní vzťahov a spoločnosti tak, ako to robil aj doteraz.

Súčasné diela v galérii kontinuálne nadväzujú na tie staršie, vypožičané z viacerých verejných aj súkromných galérií a zbierok. Z erbových diel tu nájdete aj kultové diela Svedectvo X. (1966), Súkromná manifestácia (1968) alebo Kráčajúci pomník (1987) a mnohé ďalšie. Popri nich však zaujme aj Železné memento vo forme stély alebo kovové „vystrihovačky“ z posledného obdobia.

Výstavu Plynutie času si rozhodne nenechajte ujsť, trvá už len tento víkend. Je škoda, že pre verejnosť bola prístupná iba na krátky čas, tento výnimočný sochár by si určite zaslúžil aj dlhšie časové rozpätie.

Výstavu Plynutie času s monografiou pripravili Ivan Jančár a Juraj Mojžiš. O inštaláciu a výber diel na výstavu sa však postaral sám autor. Foto - GMB
Výstavu Plynutie času s monografiou pripravili Ivan Jančár a Juraj Mojžiš. O inštaláciu a výber diel na výstavu sa však postaral sám autor. Foto – GMB

Nestal sa moralizátorom

Hneď na prízemí galérie máte príležitosť vidieť kolekciu železných objektov z posledného obdobia. Tu sa namiesto umelých hmôt a typickej Jankovičovej farebnosti ocitnete v hrdzavom svete drobných postáv v zoskupeniach chaosu, organizovaného, či násilného chaosu na kubusovitých sochách a štvorcových reliéfoch.

V tejto davovej psychóze je ťažké orientovať sa a chápať, čo sa vlastne deje. Postavy víria, padajú, prekrývajú sa, krčia, deformujú bez začiatku a konca, závratne, ale nie bez hlavy, i keď to v človeku spôsobí zmätok a rozhodí náš vesmír. Techniku koláže, vystrihovania, skladania a krčenia postáv aplikuje Jankovič tentoraz v železnom plechu a v priestore. Korózia im dodáva archaickosť a surovosť.

Môžeme si len úprimne želať, aby sa niektoré z nich dočkali i monumentálnejšieho stvárnenia a úspešného umiestnenia vo verejnom priestore, pretože ten náš to potrebuje. Mraveniskami kovových postáv Jankovič možno varuje pred stratou súdnosti a individuality, upozorňuje na dezorientáciu a na neporiadok v spoločnosti. Ale nerobí to s mentorsky zdvihnutým prstom, skôr jemu vlastnou príslovečnou groteskou, satirou a humorom.

Na výstave je množstvo kultových diel Jozefa Jankoviča, vrátane Súkromnej manifestácie (1968), obohatených o mnohé nové diela. Foto - GMB
Na výstave je množstvo kultových diel Jozefa Jankoviča, vrátane Súkromnej manifestácie (1968), obohatených o mnohé nové diela. Foto – GMB

Rozhodol sa pre jednu cestu

Sochár Jozef Jankovič (1937) patrí ku generácii výtvarníkov šesťdesiatych rokov, k tým málo osobnostiam, ktorých obdobie normalizácie nezlomilo a nedeformovalo. Výrazne ho však na takmer dvadsať rokov poznačilo utlmením možností verejného a slobodného prejavu v najlepších rokoch.

Už od počiatku bol vnímaný ako sochársky zjav mimoriadneho talentu a nádej moderného slovenského sochárstva doma i v zahraničí. Jankovič sa napokon napriek hviezdnemu štartu stal pre svoj občiansky a umelecký postoj od 70. rokov do revolúcie personou non grata. Pozastavili mu členstvo vo zväze výtvarníkov, dostal zákaz pre výstavné siene, nemohol sa zúčastňovať významnejších súťaží na realizácie, nepublikovala sa jeho tvorba a stopli aj nákupy do zbierok štátnych galérií.

Obsah a sila jeho tvorby rástli napriek zákazom i v dobe neslobody a sú dôkazom jeho osobnej nezlomnosti, vytrvalosti, húževnatosti a viery v pravdu umenia, tú sochársku pravdu nepodliehajúcu vrtkavým názorom ideologických komisií, ale osobito reagujúcu na spoločenské pomery v socialistickom Československu.

Sám hovorí, že tvoril tak, aby ani jedno dielo nemusel schovávať a hanbiť sa zaň. Politická klíma priala nárastu umeleckej schizofrénie – toho, čo je oficiálne a čo neoficiálne. Na tejto križovatke sa Jankovič rozhodol iba pre jednu cestu.

Výstavu si môžete v GMB pozrieť ešte tento víkend, ak to nestihnete, k dispozícii ostane aspoň monografia. Foto - GMB
Výstavu si môžete v GMB pozrieť ešte tento víkend, ak to nestihnete, k dispozícii ostane aspoň monografia. Foto – GMB

Neprekonaný pamätník

Ako študent figurálneho sochárstva na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave sa našiel v abstraktnom umení. Prvé neverejné stretnutie mladých výtvarníkov nefiguratívneho umenia, takzvané Konfrontácie, sa konalo v roku 1961 práve v Jankovičovom ateliéri v Petržalke. O rok neskôr štúdium sochárstva zavŕšil prácou Pamätník umučeným, ktorá sa v prepracovanej forme a pod názvom Obete varujú stala dominantou Pamätníka SNP v Banskej Bystrici.

V závere 60. rokov bol jeho pamätník slávnostne odhalený, potom ticho v 70. rokoch odstránený a nakoniec, zásluhou viacerých iniciatív, v roku 2004 vrátený na pôvodné miesto. Rozhodne patrí k najvýznamnejším moderným sochárskym realizáciám tejto historickej udalosti v slovenských dejinách, ktorú zatiaľ nikto iný neprekonal.

Na pamätníku uplatnil Jankovič svoj typický tvar ľudskej figúry s pretiahnutými dolnými končatinami, ktorú objavil experimentom s odlievaním nôh priamo z pančúch a rúk z gumených rukavíc. Kompozícia na sebe nahádzaných deformovaných tiel má expresívny, tragický charakter a toto zobrazenie utrpenia obetí varuje pred vojnovým utrpením nadčasovo. Jankoviča oslovilo avantgardné umenie – surrealizmus, popart, informel, nájdený objekt a stal sa predstaviteľom takzvanej novej figurácie.

Totálnou Jankovičovou značkou je z pop-artu privlastnená intenzívna farebnosť, ktorá hrá dôležitú symbolickú úlohu. Červená je farbou krvi, mäsa, moci, komunizmu, bolesti. Popri dramatickom až monštruóznom vyznení však vidno aj Jankovičov groteskný nadhľad nad osudom ľudských bytostí v priestore a čase. Jeho sochy boli v čase vzniku niektorými kritikmi označované ako morbídne, hororové, monštruózne, manipulujúce s človekom a s jeho telom. Išlo pritom o zámernú šokovú terapiu v socializme, v ktorom vládol schematizmus socialistického realizmu, keď bolo náročné pozrieť sa do odvráteného zrkadla na iné predstavy o živote človeka.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie