Denník N

Reportér Ďurkovič prichádza o syna: Vzali mi to najdrahšie, úrady sú ako mafiáni

Ladislav Ďurkovič pri jednom z neúspešných pokusov o prevzatie syna v zmysle rozsudku súdu. Foto - záber z videa na jeho Facebooku.
Ladislav Ďurkovič pri jednom z neúspešných pokusov o prevzatie syna v zmysle rozsudku súdu. Foto – záber z videa na jeho Facebooku.

Matka sa bráni, že napriek rozhodnutiu súdu mu syna nemôže dať, lebo je tyran a psychicky chorý. Dôkazy o tom nie sú.

Ladislav Ďurkovič, známy ako zakladateľ Slobody zvierat, Ľudí proti rasizmu, Ligy otcov a dlhoročný reportér televízie Joj, roky ľuďom radil, ako sa na Slovensku domôcť práva na svoje dieťa. Dnes je v pozícii tých, ktorí si nevedia rady. Prichádza o 11-ročného syna, ktorý s ním posledných päť rokov trávil štyridsať percent času.

Matka dieťaťa, s ktorou sa rozišli ešte pred jeho narodením, mu totiž bráni v kontakte s ním od 13. júna tohto roka. Platí pritom rozsudok súdu, ktorý vymedzuje, kedy má na styk so synom nárok. Kým sa tento rozsudok nezmení, bez ohľadu na ostatné okolnosti má otec na syna právo.

Matka hovorí, že si uvedomuje porušovanie rozhodnutia súdu, nemôže však konať inak z troch dôvodov – „otec dieťa týra, je psychicky chorý a nezabezpečuje mu riadnu dochádzku do školy. Viem, že porušujem zákon, nie však preto, lebo ma to baví, ale preto, lebo musím chrániť syna“.

Jej výhrady sa doteraz nepotvrdili. Jana Lukáčová, riaditeľka kancelárie generálneho riaditeľa Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny, poskytla Denníku N stanovisko, že otec má pre dieťa vytvorené vhodné výchovné podmienky.

Je aj otcom 15-ročnej dcéry, ktorá je zverená do jeho starostlivosti a prosperuje, čo potvrdzuje množstvo dôkazov vrátane správ zo školy. Dcéra má pozitívny vzťah aj kontakt so svojou biologickou mamou.

Ďurkovič sa tiež dal v auguste zámerne vyšetriť, či je psychicky spôsobilý držať a nosiť zbraň a strelivo. Vyhovel. Nešlo mu o zbraň, len o snahu preukázať vyhovujúci psychický stav. Za pravdu mu dali aj kontroly ohľadne dochádzky jeho syna do školy.

A hoci štát vie, že matka je povinná umožniť kontakt syna s otcom v zmysle rozhodnutia súdu, nijako to nedokáže zabezpečiť. Sociálka, súdy, polícia aj detská ombudsmanka tápu, a tak sa spor, ktorý mal byť v záujme maloletého vyriešený v zárodku, zamotáva stále viac.

V prípade, v ktorom figurujú stovky strán materiálov, pričom takmer každý deň pribúdajú nové, sa už orientuje málokto. Študovali sme ich niekoľko mesiacov.

Lukáčová z ÚPSVaR tvrdí, že „úrad sa pokúša viesť matku k tomu, aby rešpektovala rozhodnutie súdu. Aj jeho prostriedky sú však limitované“. Dodáva, že „oprávnená osoba, ktorou je otec dieťaťa, má právo podať návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia. Podanie takéhoto návrhu nemožno očakávať od sociálky, ktorá nie je oprávnenou ani povinnou stranou“.

To však otec urobil ešte v júli. Končí sa október a súd, hoci ide o dieťa, stále nerozhodol.

Narušená idyla

V novembri 2010 súd schválil rodičovskú dohodu oboch s tým, že dieťa bolo zverené do osobnej starostlivosti matky. Definovaný v nej bol aj Lacov nárok naň počas školského roka a prázdnin.

V roku 2011 sa rodičia v rámci mediácie dohodli, že styk otca so synom sa ešte rozšíri. „Nasledovalo päť pokojných rokov,“ vraví Laco. Obrat podľa neho nastal, keď si minulý rok našiel novú partnerku – Katarínu. Tá totiž mala byť jednou z najlepších kamarátok matky, ktorá sa vraj cez to nikdy nepreniesla.

Matka nepopiera, že sa priatelili. Odmieta však, že šlo o jej najlepšiu kamarátku a že problém je v Lacovom novom vzťahu, keďže sú rozídení už jedenásť rokov a ona sama má roky iného partnera. „Nemám komu čo závidieť.“

Laco si nahral spoločnú komunikáciu, na ktorej počuť, ako ona priznáva, že podporovať otcov vzťah so synom prestala, keď prišla na scénu jeho nová partnerka. „To to doje…lo celé.“

Matka audio považuje za zostrihané, s Lacom sa vraj za posledný rok pri osobnej debate nestretla, takže ju ani nemohol nahrať. Na nahrávke nie je zjavný žiadny zásah.

Odborníčka: Bojí sa matky

Postoje syna sú zaznamenané v správe detskej psychologičky, ktorá ho sleduje od roku 2011: „Predtým, keď som chcel u tatina niekedy zostať dlhšie, tak s tým (mama, pozn. autora) nemala problém… No odvtedy ako poslala Katku, to bola jej najlepšia kamarátka, za otcom do cudziny a oni sa do seba zamilovali, je nahnevaná na Katku aj na tatina.“

Odborníčka uviedla, že syn „sa u otca cíti dobre, má tam kamarátov, dobre vychádza s nevlastnou sestrou, nemá problém ani s Katkou. Tento vzťah bol vybudovaný už v minulosti a výraznejším spôsobom ho nezasiahol ani hyperkritický postoj matky k nej“.

Syn psychologičke prezradil aj to, že matka otca a jeho novú partnerku ohovára. Otec je vraj zlý a chorý, na Katku používa slová ako ku… „Ale ja si to nemyslím a ani neviem, prečo to hovorí,“ vypovedal syn.

Matka zistenia dlhoročnej odborníčky odmieta. „Sú to očierňujúce správy, lebo je to Lacova známa, poznajú sa z Ligy otcov. Na čiu stranu potom napíše posudok?“

Neprídem

Laco v snahe utlmiť konflikt pristal na navrhnuté stretnutia s odborníkmi. Návrh a dohodu matke ponúkol kolízny opatrovník maloletého. Odmietla. Keď si s ňou Laco dohodol terapiu u psychologičky, matka ju deň pred stretnutím zrušila.

Keď požiadal o stretnutie riaditeľku synovej školy, matka to ignorovala. Neprišla ani vtedy, keď sociálna kuratela nariadila mediačné konanie. Laco ponúkol ďalšie stretnutie u mediátorky, odmietla aj to. Párovú terapiu jej ponúkol aj súdny znalec, nepochodil však.

Matka to netají. „Na sociálke som vysvetlila, prečo nechcem ísť na mediáciu. Aby ju viedol človek, ktorý zväčša nie je ani klinický psychológ, ani človek s dlhoročnou praxou, tak to nie. Mám skúsenosť, že mediátori majú len obyčajný kurz a vyštudovanú sociálnu prácu. Do školy som išla, ale nemienim tam byť vtedy, keď je tam Laco, lebo mi stále nadáva. Bola som tam mimo neho,“ tvrdí matka.

Dodáva, že s Lacom nepôjde k žiadnym odborníkom, až kým ich neurčí súd. „Tak, aby to boli neutrálni ľudia, nie Lacovi známi z Ligy otcov či jeho respondenti z televízie Joj.“ Spochybňuje tak dlhoročných znalcov vo svojom odbore, s ktorými Laco síce sporadicky prišiel do kontaktu počas svojej práce, akékoľvek kamarátstvo však popiera.

„Matka spochybňuje úplne každého, pričom jej vlastná psychologička už v októbri minulého roka napísala, že odporúča rodičom spoločné psychologické poradenstvo, aby si obaja ujasnili vzájomnú komunikáciu a výchovné pôsobenie na syna. Odmietla prísť ešte aj k nej. Nedôveruje nikomu,“ vraví Laco.

Zákon o rodine hovorí – „súd pri rozhodovaní o výkone rodičovských práv a povinností vždy prihliadne na schopnosť rodiča dohodnúť sa na výchove a starostlivosti o dieťa s druhým rodičom“.

Spor o školu

Matka tvrdí, že v druhej polovici roka 2015 sa dozvedela o absenciách syna v škole. „Jednoducho mu odopieral vzdelanie, čo v tomto veku nie je normálne.“ Išlo o hodiny, na ktorých sa otec so školou dohodol, keď bol syn u neho, a tento systém fungoval roky.

Správy zo školy potvrdzujú, že syn chodí do školy pripravený a je čistý jednotkár. Matka vysvetľuje, že je to len jej zásluha. „Potom začala písať sťažnosti na školu, gumovať synovi moje ospravedlnenky zo žiackej knižky, snažila sa klamlivo navodiť dojem neospravedlnených hodín,“ hovorí Laco.

Stanovisko školy koncom minulého roka chcela aj sociálka. „Obaja rodičia prejavujú veľký záujem o výchovu a vzdelávanie dieťaťa. Je dobre zaopatrené, má potreby a pomôcky na vyučovanie. Po neprítomnosti prichádza do školy pripravené a doučené. Domáca starostlivosť je dobrá. Nepostrehli sme žiadne známky, ktoré by naznačovali, že dieťa je týrané, zneužívané alebo zanedbávané,“ píše škola.

Matkine sťažnosti nakoniec zamietol hlavný kontrolór zriaďovateľa školy, ale aj polícia, kde podala trestné oznámenie na otca, či sociálna kuratela. Podala trestné oznámenie aj na kolízneho opatrovníka, ministerstvo školstva však uviedlo, že maloletý si plní školskú dochádzku v súlade so zákonom. Nakoniec to, že sa nič neporušuje, skonštatoval aj súd.

„V poriadku, vyhláška dovoľuje, aby rodič ospravedlnil toľko hodín, toto však nie je jej účelom. On to totiž robí dvakrát mesačne na niekoľko dní za sebou. Keď bol syn u neho, ani raz ho nedoniesol do školy. Čo je to za výchova? Naozaj je účelom, aby sa ignorovalo vyučovanie?“ pýta sa matka.

Incident s autom

Vo februári tohto roka rodičovské vzťahy poznačil vážny incident. Matka podľa Laca autom zámerne zrazila jeho partnerku, a keďže sa ju snažil zachrániť, k úrazu prišiel aj on. „Pri odovzdávaní syna nás vulgárne napadla, hoci boli prítomné dve deti.“

Laco si o tom zhotovoval videozáznam, na ktorom je vidieť, že keď sa Lacova súčasná partnerka nahla k jeho synovi na zadnom sedadle, matka sa autom pohla, čím ju strhla a spôsobila jej dvojmesačnú práceneschopnosť.

Matka ju aj Laca, ktorý sa jej snažil pomôcť, podľa ich výpovede vliekla niekoľko metrov, pričom ich pricvikla nabúraním do ich auta. Laco ďalej opisuje, že matka nakoniec z miesta činu autom odišla, hoci syn nebol pripásaný a na vozidle ostali otvorené dvere.

Matka incident opisuje inak: „Mali mi vrátiť syna. Spýtala som sa, prečo prišli neskoro. Začali na mňa zvyšovať hlas, Laco mi vytrhol z ruky kufor. Vzala som syna za ruku, posadila ho na zadné sedadlo, a keďže si ako veľký chalan dáva pás sám, sadla som si dopredu. Vtom mi otvorili zadné dvere a vošli do auta, kde vykrikovali, čo robím, hoci som nič nerobila. Trikrát som ich požiadala, aby vyšli z auta, neurobili to. A keďže sa Laco neraz vyhrážal, že mi syna nevráti, a bála som sa, že ho vezmú, začala som normálnou rýchlosťou odchádzať. Ďurkovič sa mi zavesil na dvere a vyrazil ich o svoje auto, šla som preto rovno na políciu. Nikoho som nezrazila ani neprešla. Oni tvrdia, že som ich chcela zabiť, akoby som bola vrahyňa.“

Nezodpovedaná ostáva otázka, prečo by Laco po viacerých dňoch strávených uňho viezol syna matke, ak by ho chcel uniesť.

Pomalá polícia

Februárový incident s autom vyzerá byť na videu jasný. Polícii však trvalo trištvrte roka, kým situáciu vyhodnotila tak, že nejde o trestný čin, ale o skutok, ktorý by „správny orgán mohol posúdiť ako priestupok proti občianskemu spolunažívaniu“.

Laco s partnerkou Katkou vypovedali až na vlastnú žiadosť. Video z incidentu poslal na generálnu prokuratúru a dostalo sa až k jej šéfovi, Jaromírovi Čižnárovi. „Vravel, že tam vidí viac trestných činov.“ Polícia nenašla žiadny. „Keby otec zámerne zrazil matku svojho dieťaťa, skončil by v base a dieťa by nikdy neuvidel, naopak to neplatí,“ hovorí Laco.

Na súd podal návrh na predbežné opatrenie, ktoré mu odporučila sociálka, aby dieťa vzhľadom na to, čo robí matka, bolo zverenú jemu, a matke bol určený asistovaný styk. Neuspel. Nerozumie ďalšiemu postupu sociálky – nielenže návrh za dieťa sama nepodala, ale ani sa nevyjadrila k Lacovmu návrhu pre súd.

Laca nahneval aj postup polície voči jeho synovi pri vyšetrovaní po incidente s autom. „V apríli si syna predvolali ako svedka. Chcel som ho ušetriť od výpovede v situácii, keď proti sebe stoja dvaja rodičia, matka ho však priniesla. Syn nebol zrozumiteľne poučený o tom, že vôbec nemusí vypovedať v prípade, ak by výpoveďou ublížil sebe alebo blízkym,“ tvrdí Laco.

Syn mal za to podľa Laca vážne výčitky svedomia. „Posledný mesiac pri každej návšteve u mňa plakal, napísal dva listy, že nehovoril pravdu.“ Otec preto požiadal o súdnoznalecký posudok znalca z odboru detskej psychológie.

Ten uvádza: „Na psychologickom vyšetrení v prítomnosti znalca a dvoch klinických psychológov (maloletý, pozn. autora) potvrdil, že jeho predchádzajúce výpovede boli pod tlakom matky nepravdivé.“ Ďalej sa v ňom píše, že: „Maloletý niekoľkokrát uviedol, že zo strany matky je na neho vyvíjaný veľký psychický nátlak, aby vypovedal v jej prospech.“

Matka to spochybňuje. Iný znalec, ktorého objednala polícia, podľa nej tvrdil, že syn tie listy nepísal sám od seba, ale že mu ich diktoval otec. „Je to napísané dospelým štýlom, pričom sú tam všetky body, na ktorých záležalo Lacovi.“ Zo znaleckého posudku však nič také nevyplýva. Naopak, doslova sa v ňom píše, že výpoveď syna na polícii „nemožno považovať za vierohodnú“.

Obvinenie za obvinením

Keď Laco matke odovzdával syna, tá opakovane volávala políciu. „Zámerne pred ňou zatajovala mediačnú dohodu z roku 2011, kde sme mali styk so synom upravený inak ako súdom v roku 2010. Vyvoláva tak dojem, že syna neodovzdávam načas.“

Podľa sociálnej poradkyne Idy Želinskej tu však Laco urobil chybu – mediačnú dohodu z roku 2011 si mal dať potvrdiť súdom, „matka by ju potom nemohla jednostranne prestať dodržiavať“. V takom prípade však stále platí rozhodnutie súdu z roku 2010.

Hliadky matka volala 25. januára, 3. apríla, 4. aj 16. mája. „Syn je vystavovaný poníženiu a stresu, keď ho čaká pred domom policajná hliadka, prípadne nám volajú z polície, či som maloletého uniesol, a on musí policajtom vysvetľovať, že je s otcom a v pohode,“ hovorí Laco.

V apríli matka zavolala políciu aj do synovej školy, kde kričala, že jej uniesli dieťa, „pričom sme ju ja aj učiteľka informovali, že dieťa je so mnou ako zvyčajne o tomto čase“.

Matka na otca podávala aj trestné oznámenia, „tento rok ich bolo najmenej desať. Polícia všetky zamietla, nikdy ma neobvinila. Podávanie nezmyselných oznámení jej už vytkol aj súd“. Laco sa pýta: „Je normálne, že ju ešte nik nezačal stíhať za krivé obvinenia?“

Expartnerka volanie hliadok a trestné oznámenia vysvetľuje tým, že otec syna nevracal vtedy, keď mal. „Snáď mám aj ja nejaké práva, keď neviem, či mi syna vráti. Neraz sa vyhrážal, že mi syna nevráti, tak čo som mala robiť?“ Laco syna vždy priviedol.

Jeho 15-ročnej dcére tiež Lacova expartnerka písala hanlivé správy o ňom aj otcovej súčasnej snúbenici. „Napríklad že žena, s ktorou žije jej otec, je prostitútka. O mne písala, že mám nevyliečiteľnú psychickú chorobu a že som ju matke ukradol. Nášmu synovi nahovára, že moja dcéra je dementná a zanedbaná, hoci je vynikajúcou žiačkou, reprezentuje školu na koncertoch a prijali ju na dve stredné školy v odbore veteriny, vynikajúco hovorí anglicky a angažuje sa v charitatívnych organizáciách.“

Matka správy nepopiera. „Áno, napísala som jeho dcére, lebo Laco mi vypisoval maily, že mi syna vezme a prehlási ho do inej školy. Urážal ma, a keďže písal aj nepravdy o mojej rodine, nahnevalo ma to. Pýtala som sa sama seba, prečo nenapíšem jeho dcére, či vie, v akej rodine žije. Mala by vedieť, že jej otec je chorý.“

Dieťa ako hračka

Že syn nie je v psychickej pohode, konštatovali už viacerí odborníci. Laco oslovil sociálku so žiadosťou o pomoc. Tá odpísala, že sa u matky aj otca snažila apelovať na zlepšenie komunikácie. Upozornila ich, že ak sa situácia nezlepší, môže podať návrh na presun syna do ústavného zariadenia.

„Matkou táto hrozba nepohla,“ vraví Laco. „Nevyužila žiadnu možnosť na ponúknutú odbornú pomoc pre zlepšenie komunikácie medzi nami, jej tlak na maloletého neprestal. Z mojej strany pritom ani raz nedošlo k žiadnemu útoku na matku. Nikdy som ju pred synom nekritizoval, neštval ho proti nej. Syn má rád nás oboch a ja sa tomu teším.“

V máji sa Laco od kolízneho opatrovníka syna dozvedel, že sociálka ich zaradila do programu s názvom „opatrenia sociálnoprávnej ochrany“, ktorý pre úrad robí istá nezisková organizácia. Vraj má čakať, osloví ho ešte v ten mesiac. Laco to privítal, o čom svedčí jeho písomná odpoveď, a čakal.

Až 29. júna sa dozvedel, že program asistovaného styku prebieha už druhý mesiac, akurát ho nik nekontaktoval.

Zohnal si preto kontakt na pani z neziskovky. Tá podľa nahrávky, ktorú si Laco zhotovil, priznala, že už predtým začala spoluprácu s matkou, jeho nekontaktovala, navyše ho tajne sledovala, ako odovzdáva syna matke. Šokom bolo zistenie, že ide o osobu odsúdenú za korupciu. Tento program pritom nebol nariadený súdom a s jeho realizáciou musia najskôr dobrovoľne súhlasiť obaja rodičia.

Matka tvrdí, že spolupráca s neziskovkou jej bola ponúknutá kolíznym opatrovníkom syna. „Dotyčná pani sa prišla predstaviť, takto sa mala predstaviť aj Ďurkovičovi. Či za ním bola, neviem. Spoluprácu s ňou si však vážim, veľmi synovi pomohla.“

Oslovili sme aj ľudí z neziskovky, aby ozrejmili svoje konanie. Jej šéfka tvrdí, že Laca „určite pozýval úrad práce, lebo projekt sa začína spoločným poradenským dňom v jeho priestoroch. Pozvaní boli obaja rodičia. Pán Ďurkovič sa nezúčastnil. Nie som si vedomá toho, že by nebol kontaktovaný“.

Toto vysvetlenie nesedí. Písomná komunikácia medzi sociálkou a Lacom ukazuje, že na poradenskom dni sa nemal ako zúčastniť – o zaradení do programu sa dozvedel od kolízneho opatrovníka 13. mája poobede, stretnutie sa však konalo už v ten deň ráno.

Pracovník neziskovky, ktorý spor medzi rodičmi riešil, tvrdí, že všetko z Ďurkovičovej strany je len ohováranie. „Bol som mu priaznivo naklonený, kým som sa nestretol s matkou. Pravda je taká, že sa ho vlastný syn bojí.“

Na margo toho, prečo prípad najskôr riešila osoba odsúdená za korupciu, odpovedal, že „je to veľká odborníčka v brandži, vynikajúca psychologička. To, že sa dopustila trestného činu a že jej bol uložený trest, neznamená, že sa má zakopať pod zem a treba jej odťať hlavu. U nás sa žiadnej korupcie nedopustila“.

Nemohúca sociálka

Zhrňme si to – hoci sociálka dlhodobo vie, že matka porušuje rozhodnutie súdu, a disponuje informáciami od odborníkov, že maloletý je pod jej tlakom, nedokáže problém nijako riešiť. Rodinu zaradí do programu, ktorý začne prebiehať bez otcovho vedomia a na ktorom sa podieľa aj odsúdená osoba.

ÚPSVaR na otázku, či o nej vedel, odpovedal, že sa máme obrátiť na ministerstvo práce, keďže neziskovka má akreditáciu odeň.

„Najhoršie je, že ja som intervenciu kurately privítal, dokonca o ňu žiadal. Nie však formou tajného sledovania a jednostrannej práce s matkou, čo je podľa mňa v rozpore so zákonom,“ roztrpčene vysvetľuje Laco.

Úplné marenie kontaktu otca so synom matkou nastalo práve po nástupe neziskovky na scénu. Že to situáciu skomplikovalo, priznal aj kolízny opatrovník. A že to synovi neprospelo, naznačil dokonca zástupca neziskovky, ktorý sa s matkou a synom stretol druhého augusta tohto roka.

Lacovi, ktorý v tom čase syna nevidel už takmer dva mesiace, cez telefón referoval nasledovné: „Momentálne vidím, že ten chlapec je v nenormálne, nenormálne vykoľajenom stave, doslova to vidieť aj navonok už. Šklbe mu ústami, tiky, no katastrofa.“

Sociálka má aj správu psychologičky a dlhoročnej súdnej znalkyne z odboru detskej psychológie, ktorá syna roky sledovala a konštatovala „vysokú úroveň intrapsychickej tenzie viazanej na masívne pocity viny, ktoré chlapec prežíval v súvislosti s opakovane menenými výpoveďami, opisovaným masívnym tlakom zo strany matky na to, aby vypovedal v jej prospech, vo forme prosieb, vyhrážok, psychického vydierania. Maloletý sa aktuálne dostáva ako keby až do štádia takej rezignácie, že ak všetko nebude podľa mamy, nedá sa to ani prežiť“.

A hoci sociálka disponuje dvomi súdnoznaleckými posudkami a dvomi správami od psychologičiek, ktoré naznačujú hostilné správanie matky, nič sa nezmenilo.

Úrad reaguje, že informácie otca o týraní dieťaťa matkou preveril, „uskutočnil pohovor s matkou, písomne bola dožiadaná škola, pediater, psychologička dieťaťa o zaslanie správy o aktuálnom stave maloletého a pôsobení rodinného a výchovného prostredia rodičov. Vzhľadom na aktuálne zistenia bolo výchovné prostredie dieťaťa u matky zo strany orgánu sociálnoprávnej ochrany dieťaťa a sociálnej kurately vyhodnotené ako bezrizikové. Sociálka odporučila súdu nariadiť znalecké dokazovanie“.

ÚPSVaR pritom priznáva, že ak otec nevidí syna, na vine je matka. Úrad „vedie matku k tomu, že je povinná rešpektovať súdne rozhodnutie, ktorým sú právoplatne a vykonateľne upravené rodičovské práva a povinnosti. Je zrejmé, že tento styk otca s dieťaťom sa nerealizuje z dôvodu nerešpektovania súdneho rozhodnutia povinnou osobou – matkou dieťaťa“.

Lacovi je také vyjadrenie nanič. „Moje dieťa, s ktorým som mal roky vynikajúci vzťah, je týrané matkou. Manipuluje ho, aby o mne tvrdil, že som ho týral. Sociálka na to kašle a tvrdí, že problém je v oboch rodičoch, hoci sa jasne snažím konflikt zastaviť. Keď idem po syna a zavolám políciu, tá mi povie, že matke ho vziať nesmie, hoci mám v rukách rozsudok. Čo mám ešte urobiť? Neexistuje pritom jediná správa, ktorá by ukázala, že moja starostlivosť o syna bola zlá, alebo že by som ho štval proti matke,“ nechápe Laco.

Skončí v ústave?

Sociálka situáciu konzultovala s detskou ombudsmankou Vierou Tomanovou. Tú podľa matky vyhľadal aj sám maloletý.

„Vypočúvanie vykonávali osoby, ktoré nie sú spôsobilé, teda komisárka, riaditeľka jej kancelárie a právnik. A hoci matka celé leto marila môj styk so synom, Tomanová ju ani len nevyzvala, aby ustúpila od protiprávneho konania. Maloletý nebol podrobený objektívnemu súdnoznaleckému skúmaniu za účasti oboch rodičov. Takéto postupy sú vyslovene neodborné,“ hovorí Laco.

Sociálka však po konzultácii s detskou ombudsmankou uvažovala aj o tom, že pre maloletého by potenciálne mohlo byť najlepšie napríklad aj dočasné vyňatie z rodinného prostredia a jeho umiestnenie v krízovom centre.

Viera Tomanová koncom júna vybavila matke so synom návštevu prednostu detskej psychiatrie. Matka o tom otca neinformovala. „Lekárovi sa predkladali najmä subjektívne tvrdenia matky, nie syna,“ je zhrozený Laco, ktorému to neskôr potvrdil aj lekár: „Okolnosti neurotizácie syna boli v čase vyšetrenia vysvetlené z pohľadu matky.“

Psychiater si zároveň syna s Lacom predvolal na ďalšie vyšetrenie. Neuskutočnilo sa, pretože matka mu syna odmietla vydať. „Zvláštne je, že hoci máme k dispozícii množstvo správ z vyšetrení syna odborníkmi, ktorí ho sledovali roky, Tomanová zrazu potrebovala papier od lekára, ktorý syna videl prvýkrát a mal informácie výhradne od matky,“ hovorí Laco, ktorý sa obáva, že jeho syn naozaj skončí v krízovom centre.

Dnes má syn od toho istého lekára predpísaný psychiatrický liek. Keď ho bol Laco po troch mesiacoch pozrieť v škole, syn na neho kričal, že ho nenávidí, a nechcel ísť k nemu. Podľa otca je to výsledok niekoľkomesačného masírovania matkou a vplyvu liekov. „Doslova mu vzali dušu. Môj milovaný syn, ktorému bolo so mnou vždy dobre, by ma zrazu nenávidel? Kam nás to doviedla dlhodobá nečinnosť úradov?“

Komisárku pre deti Tomanovú sme ešte v júli oslovili s viacerými otázkami o prípade. Riaditeľka jej úradu Daniela Lengyelová odpovedala, že „keďže ide stále o živý prípad, nie je prípustné z dôvodu ochrany dieťaťa a jeho práv zverejňovať detaily prípadu“. Dodala, že informácie vo vzťahu ku konkrétnym deťom nebudú sprístupňovať ani v budúcnosti.

Ešte v júli sa Laco pokúsil o zmier s matkou návrhom na mimosúdnu dohodu, kde sa dobrovoľne zaviazal, že si skráti styk so synom a že bude platiť vyššie výživné. Všetko v záujme toho, aby ustali konflikty. Matka na to nereflektovala.

Zákon o rodine uvádza: „Ak jeden z rodičov opakovane, bezdôvodne a zámerne neumožňuje druhému rodičovi styk s maloletým dieťaťom, súd môže na návrh niektorého z rodičov zmeniť rozhodnutie o osobnej starostlivosti.“

Otázky bez odpovedí

Otec kladie množstvo otázok, na ktoré sa mu nedostáva odpovedí. Prečo mu sociálka nedokáže pomôcť už od januára tohto roka? Prečo polícia vyšetruje incident s autom, ktorý je nahratý na videu, trištvrte roka? Prečo súdy rozhodujú pomaly a nerozhodli o striedavej starostlivosti hneď, ako zaznamenali obštrukcie zo strany matky? Prečo ani po mesiacoch nerozhodli o výkone rozhodnutia, hoci matka nedodržiava rozsudok?

Prečo sociálka spolupracuje s neziskovkou, ktorá začne pracovať s matkou a otca nekontaktuje? Prečo detský psychiater vyšetruje syna na objednávku detskej ombudsmanky bez toho, aby o tom vedel otec a mal možnosť sa na procese zúčastniť? Prečo je možné otca napádať množstvom trestných oznámení, hoci všetky sa končia neúspešne?

A najmä – ako je možné, že sa v tomto štáte dlhodobo porušuje rozhodnutie súdu a celé mesiace sa marí styk syna s otcom v jeho citlivom období? Ako je možné, že dieťa vypočúvajú aj ľudia bez príslušnej odbornosti a praxe? Ako sa vlastne môže cítiť 11-ročné dieťa, ktoré sa stalo rukojemníkom?

„Nejde o môj osobný príbeh smútku, ale o elementárnu spravodlivosť a práva dieťaťa. Nielenže som zúfalý, lebo deti sú mi najdrahšie na svete, zaráža ma najmä to, že úradníci sa správajú ako mafiáni, snažia sa ušetriť si prácu, a nie robiť to, čo im vyplýva zo zákona,“ vraví Laco.

Laco nevidel dieťa už takmer 130 dní a bol mu zmarený styk s ním v rozsahu 49 dní. Keď ho chcel v určenom termíne prevziať naposledy, ten na neho z okna kričal, aby vypadol. „Ako zajatec matky už nemal na výber. Postavila ho do konfliktu lojality a popudila voči mne. Ak nechceme, aby mu to neodvratne ublížilo, mal by byť z toho prostredia vyňatý čo najskôr.“

Matka je ochotná akceptovať výhradne krátky a asistovaný styk syna s otcom, teda v prítomnosti ďalšej osoby. „Nebudem riskovať, že mu ublíži.“ Existuje vôbec šanca na nápravu toho, čo tento štát svojou neschopnosťou a nečinnosťou umožnil?

Aktuálne informácie o synovi hovoria, že buď do školy nechodí, alebo ho pred ňou strážia rodinní príslušníci matky. Do školy už priniesol aj kaser. Vraj na svoju ochranu, keby ho chcel otec uniesť.

„Každý deň rozmýšľam, že to už vzdám, v tomto štáte nemá boj o dieťa zmysel. Zvíťazilo by však zlo a syn by prehral. Preto budem bojovať do posledného dychu,“ uzatvára Laco.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Slovensko

Teraz najčítanejšie