Divoká cesta k palácu múdrosti

Najslávnejší parížsky cintorín Père-Lachaise je takmer v srdci francúzskej metropoly. Predstavuje tradičnú turistickú zastávku, atrakciu, kam sa v nepravidelných intervaloch hrnú davy zvedavých cestovateľov, ktorí sem nechodia len pre melancholickú atmosféru pod korunami storočných stromov a bizarné pomníky. Svoj posledný prístav tu totiž našli mnohí významní umelci ako Piaf, Chopin, Molière, Balzac či Wilde.

V tohtoročnej turistickej sezóne bol suverénne najviac navštevovaný hrob speváka, básnika a skladateľa Jima Morrisona, frontmana legendárnej skupiny The Doors. Uplynulo totiž 45 rokov od jeho doposiaľ nevysvetlenej náhlej smrti a fanúšikovia zasypali tento kultový priestor najrozličnejšími spomienkovými predmetmi, opismi textov, fotografiami a kvetmi.

Kométa Doors

Kultová kapela amerického rocku The Doors „preletela“ na konci šesťdesiatych rokov hudobnou scénou ako kométa a fungovala 54 mesiacov. Svojím špecifickým spôsobom napĺňa spektrum najmä alternatívnej hudobnej scény naplno dodnes. Jej líder a performer Jim Morrison (1943 – 1971) neprestáva byť múzickou ikonou typu iných zosnulých rockových hviezd (Jimi Hendrix, Janis Joplin, Kurt Cobain).

Napokon, bol prvý, kto „stvoril“ takýto typ hudobno-divadelného Narcisa – postavy plnej excesov, ktorá ovláda pódium, akcentuje mužskú sexualitu, predstiera šamanstvo a pritakáva deštrukcii. Jeho divokosť učarovala Iggymu Poppovi, pozérstvom sa nechal ovplyvniť Robert Plant, fascinoval Iana Astburryho. Od zhliadnutia filmu o The Doors Nikto to tu neprežije (1991, réžia Oliver Stone) ho považuje za svoj vzor aj idol Marylin Manson a inšpiruje Johnnyho Deppa. Mnoho ďalších obdivovateľských „figúr“ umeleckého sveta by určite vytvorilo viacstranový zoznam…

Morrison sa stal pomerne rýchlo skutočnou hviezdou a v intenciách vtedajšieho ponímania aj špecifickou „celebritou“, ale v prapodstate sa okázalej popularite skôr bránil. Viac túžil po plnohodnotnom uznaní svojej viacrozmernej osobnosti a talentu, ktorého ohnivou energiou bola vždy poézia vnútra duše. V kontraste (alebo v súčinnosti?) k tejto trochu introvertnej túžbe bolo jeho pódiové správanie sa rozporuplné – na koncertoch občas publiku bez ostychu nadával a urážal ho, najmä keď bol po halucinogénnych tripoch s LSD aj opitý a robil sebadeštrukčnú výtržnícku „choreografiu“.

Sám seba vnímal ako šamana, ktorý z davu uvoľňuje energiu. Rock´n´roll bol pre neho obdobou antickej drámy: „Pôvodne ju tvorila tancujúca a spievajúca skupina veriacich, ale jedného dňa z davu niekto vyskočil a začal hrať úlohu Boha,“ uviedol v jednom z rozhovorov Morrison. Po prečítaní Nietzscheho traktátu Zrodenie tragédie z ducha hudby sa začal stotožňovať s trpiacim bohom hudby Dionýzom. Mottom jeho existencie sa stal citát anglického básnika Williama Blaka: „Cesta výstrednosti vedie k palácu múdrosti…“ Možno aj preto tvoril a žil bez akýchkoľvek zábran od extrému do extrému, aby naplno skúsil úplne všetko, čo život a jeho odvrátené stránky ponúkajú.

Nadštandardný intelekt

Už v priebehu dospievania Morrison „záchvatovito“ prečítal stovky rôznych kníh, z ktorých bol schopný kedykoľvek a kdekoľvek citovať celé pasáže. Od štrnástich rokov života ho začal ovplyvňovať beatnický román Jacka Kerouaca Na ceste a postupne sa nabaľovali ďalšie pozoruhodnosti, ktoré formovali jeho nadrozmerný intelekt (IQ 149!) a neskoršiu snahu, aby ho svet vnímal nielen ako rockovú hviezdu, ale pamätal si ho tiež ako spisovateľa a básnika.

Vlastným nákladom vydal zbierky The Lords, The New Creatures a An American Prayer, postupne vyšli aj v oficiálnych vydavateľstvách. Publikoval aj v časopisoch a jeho stať Kyklopovia alebo myšlienky o zraku sa stala legendou.

„Skutočná poézia nehovorí vlastne nič, len naznačuje možnosti a otvára všetky možné dvere. Môžete si vybrať tie, ktoré vám najviac vyhovujú. Pokiaľ si moje básne kladú nejaký podvedomý cieľ, snažia sa ochrániť ľudí pred zjednodušujúcim videním a cítením,“ charakterizoval Morrison svoju písomnú tvorbu. V jeho pozostalosti zostalo 1600 strán básní, anekdot, textov piesní, poviedok a poznámok k divadelným hrám a filmom – oblasťou, kde sa popri poézii snažil najviac (hoci neúspešne) presadiť.

Americká noc (vydavateľstvo Maťa, 2016 v skvostnom preklade Luboša Snížka) je druhým zväzkom Morrisonovej poézie a textov, posmrtne vydaných nakladateľstvom Villard Books, ktoré takto završuje svoje úsilie identifikovať túto predčasne zosnulú, tak trocha protirečivú postavu po predchádzajúcom vydaní prvého komplexu textov s názvom Divočina (1988), ktorý niektorí kritici porovnávali s Pustatinou T. S. Eliota alebo textami Ezru Pounda.

Divadlo krutosti, buričstvo, balans na hrane

Cieľom novej knižky bolo predstaviť v čo najlepšej a najucelenejšej podobe zostávajúcu podstatnú časť jeho tvorby. Materiál pochádza predovšetkým z denníkov, zo zápisníkov, z rukopisov a vlastnoručne napísaných listov, ktoré boli v čase jeho smrti uschované u manželky Pamely. Zbierka obsahuje aj Morrisonove zásadné piesňové texty a scenár k nedokončenému filmu Stopár.

Zmysel, cieľ, inšpirácia a kľúč k jeho veršom sa skrýva v názve kapely – The Doors (Dvere, Brány). Ten odkazuje k vizionárskym textom Williama Blaka: „Keby boli dvere vnímania očistené, všetko by sa človeku zjavilo vo svojej nekonečnej podstate“, a následne aj k výzve Walta Whitmana: „Odskrutkujte zámky z dverí, vyberte dvere zo zárubní.“ Ale asi najlepšie charakterizuje Morrisonovu poéziu často citovaná inšpiratívna vec Aldousa Huxleyho Brány vnímania, ktorá dala aj názov kapele: „Avšak človek, ktorý sa vráti bránou v múre, už nikdy nebude bytosťou, ktorá do nej predtým vstúpila.“

Texty sú naozaj málo optimistické a veľmi nekorešpondujú s pestrými a rozjasanými kvetinovými myšlienkami vtedajších čias hippies. Je tam skôr divadlo krutosti podľa Artauda, Rimbaudovo buričstvo, Ginsbergov apokalyptický tón, ale aj Nietzscheho nadčlovek. Morrison je neporovnateľný s inými rockovými básnikmi, je viac-menej neidentifikovateľný a čitateľovi dáva priestor k bezbrehej fantázii výkladu.

Jeho cesta nebola jednoduchá, je to balans na hrane. Aj preto je vhodné pripomenúť citát Lawrencea Ferlinghettiho: „Odskrutkuj zámky z dverí, ale nezahadzuj skrutky.“ Čítať a rozmýšľať o tom sa dá donekonečna.