Bob Dylan a literárny „idiotský vietor“
Oceniť jedného z posledných populárnych básnikov, posvätiť trubadúrov, korunovať autora balád, ktoré sú momentkou zo života ľudí v 20. a 21. storočí, má väčší zmysel než vytiahnuť niekoho z klobúka.
Ach, to rozhnevanie skostnatených nad udelením Nobelovej ceny Bobovi Dylanovi! A to pobúrenie akademikov – nie tých švédskych, ale celej svetovej Cirkvi literaturologickej!
Panika literárnej byrokracie lapenej vo svojich istotách a namočenej vo svojich malicherných kalkuláciách, nedopečených prognózach a smiešnych zmenách postojov by sa dala krájať. B
olo Dylanovo zvolenie politické, či nepolitické? Prečo vybrali Američana? Prečo nie ženu? Alebo hlas – akýkoľvek hlas – nejakej viditeľnej menšiny? Prípadne tohto, ktorý na to čaká už 20 rokov? Alebo tamtoho, ktorý už prestal dúfať?
Toto nie je literatúra!
Akokoľvek to však môže byť pre starých „páprdov“ nepríjemné, pravda je taká, že udelenie Nobelovej ceny za literatúru autorovi, ktorý napísal len jednu knihu, nie je o nič prekvapivejšie, ako keď ju dostali Dario Fo či Winston Churchill, z ktorých ani jeden nenapísal omnoho viac kníh.
A potom je tu ešte všeobecnejšia pravda: udeliť cenu jednému z našich posledných populárnych básnikov, vzdialenému príbuznému Rutebeufa, Villona a všetkých pesničkárov a potulných spevákov spievajúcich osamote a opustenosti, posvätiť trubadúrov, barda bratstva osamelých a stratených duší, korunovať autora balád, ktoré sú – aby sme si vypožičali citát Andrého Suarèsa o Rimbaudovi – „momentkou zo života“ toľkých ľudí v dvadsiatom a dvadsiatom prvom storočí, má ďaleko väčší zmysel než vytiahnuť z klobúka obskúrneho Rudolfa Euckena alebo vybrať miesto Tolstého chudáka Sullyho Prudhommea.
Samozrejme je nesprávne reagovať na samoľúbosť samoľúbosťou. Pri strete s tými, ktorí kričia „Toto nie je literatúra! Jednoducho, nie je!“ však človek cíti pokušenie postaviť sa na stranu Francisa Pongeho, ktorý s odvolaním na Lautréamonta definoval poeta (on by povedal „proeta“) ako barda či trubadúra, ktorý sa vďaka vyjadrovaniu „hlasu vecí“ stáva „najužitočnejším občanom svojho kmeňa“. A na koho sa táto definícia hodí lepšie ako na autora piesní „Chimes of Freedom“ alebo „Long and Wasted Years“, ktoré vnášajú do života a hudby to, čo kritik Greil Marcus označil za „neviditeľnú republiku“ americkej kultúry?
Už nie som váš sluha
Človek cíti pokušenie stotožniť sa aj s Mallarméom, ktorý nás viac-menej v rovnakom duchu naliehavo vyzval, nech „dáme čistejšie význam slovám kmeňa“. A opäť: kto to dokáže lepšie ako tento majster koláží, tento chameleón citátov a intertextuality, tento lakonicky lyrik, tento slovný alchymista, ktorý strávil celý život hľadaním nového zmyslu slov druhých aj svojich vlastných, vyhrabával z popola každodenných porážok žeravé uhlíky svojej éry a premieňal olovo počúvané v rádiu na zlato?
Prípadne sa zamyslite nad dobre známym rozdielom medzi pisálkami, ktorí používajú jazyk ako nástroj, a spisovateľmi, ktorí z neho pradú hodváb. Nenarážal Dylan na niečo podobné, keď po rokoch boja za občianske práva, odporu voči vojne vo Vietname a podpory feministickej revolúcie nazval jednu zo svojich najkrajších piesní „Ja tam nie som“ v zmysle: Ja už tu nie som, už nie som váš sluha, zbohom tomu všetkému, nazdar?
Z čiernobielej do farby
Skutočná otázka však leží inde. Zo všetkého najvýznamnejše by totiž bolo porovnávať jablká s jablkami a autora piesne „Blonde on Blonde“ s ľuďmi, ktorí boli a stále zostávajú jeho kľúčovými súčasníkmi.
Dylan je Kerouac, ktorý vie spievať. Je Burroughs, ktorý zhudobnil veľký pochod beatnickej generácie s divokými večierkami a nahými obedmi. Je stelesnením toho, o čom hovoril Allen Ginsberg, keď popisoval svoj šok pri prvom počúvaní skladby „A Hard Rain´s A-Gonna Fall“ v roku 1963 – skladby, v ktorej akcentoch a tempe, v ktorej sa v neočakávaných zmenách dôrazu aj ceste k samotnému srdcu slov a fantázie odráža najlepšia literatúra tej doby – ale navyše s hudbou!
Budeme to Dylanovi vyčítať, budeme ho obviňovať, že zhrešil, keď zaštepil rytmy blues, soulu a country na slová Biblie, Williama Blakea a Walta Whitmana?
Prečo by sme mali protagonistovi koncertnej šnúry „Never Ending Tour“ (vyše dvetisíc vystúpení!) odopierať dôstojnosť, ktorú bez váhania doprajeme autorovi románu Na ceste?
Myslím, že to bol Louis Aragon, kto povedal, že zhudobnenie básne sa podobá prechodu z čiernobielej na farbu. Básnik Aragon, ktorého diela spievali Léo Ferré a ďalší, bol presvedčený, že nespievaná báseň je napoly mŕtva.
Revolúcia jedného človeka
Zdá sa teda, že Dylan bol vo svojej ére jediný, kto dokázal plne zosobňovať hudobnosť, ktorá je pre veľkú poéziu nevyhnutná, druhý hlas, ktorý prenasleduje každého básnika, ale on ho zvyčajne prevádza na tých, ktorí ho recitujú alebo čítajú, a silu piesne, ktorá je jeho základnou a tajnou pravdou, pričom niektorí ľudia zošaleli – literárne a tragicky zošaleli –, keď sa ju snažili dostať z okov do spevu.
Bard a súčasne rapsód. Básnicko-hudobná revolúcia v jedinom človeku a v jedinom diele. Kochám sa pomyslením, že práve toto zázračné spojenie – práve toto pretrvávajúce blýskanie génia, ktorý zostáva večne mladý – zohľadnil Nobelov výbor vo svojej voľbe.
© Project Syndicate
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
