Denník N

Čína pri dalajlámových cestách testuje, kam až môže zájsť

Foto – Flickr/Johnathan Nightingale/CC
Foto – Flickr/Johnathan Nightingale/CC

Od ministra zahraničia by som očakával, aby čínskemu partnerovi pripomenul, že Slovensko takisto pokladá nezasahovanie do vnútorných záležitostí za dobré východisko pre vzájomné vzťahy.

Dalajlámova návšteva na Slovensku a v Česku ukázala obyvateľom strednej Európy takmer v priamom prenose škaredšiu tvár čínskeho režimu. Neadekvátne diplomatické reakcie Pekingu formulované nepriateľským jazykom vzbudili oprávnený záujem médií i verejnosti.

Prekvapenie však nie je celkom namieste, lebo toto je jazyk, ktorým čínske ministerstvo zahraničných vecí štandardne komunikuje so svojimi susedmi v Ázii. Napríklad s Vietnamom či Filipínami o územných sporoch v Juhočínskom mori, s Japonskom o konflikte okolo ostrovov Senkaku či s Taiwanom.

Viac-menej identické neprimerané čínske verbálne a diplomatické reakcie napokon sprevádzajú dalajlámu na každej jeho návšteve vo svete. Územné nároky v bezprostrednom susedstve, problematika Taiwanu, ale aj Tibet či Sin-ťiang vnímajú čínski politici ako základné záujmy a pri ich presadzovaní nešetria agresívnou rétorikou.

Jedna a predsa dve Číny

Stanovisko čínskeho veľvyslanectva na Slovensku ako i hovorkyne čínskeho MZV Chua Čchun-jing nevyberavými slovami obviňuje Slovensko aj z toho, že stretnutie prezidenta Andreja Kisku nie je v súlade s princípom „jednej Číny“.

Tu by mala (nielen) slovenská diplomacia spozornieť, pretože princíp „jednej Číny“, ktorý Slovenská republika, samozrejme, rešpektuje, hovorí výlučne o tom, že jediným legitímnym reprezentantom Číny je vláda v Pekingu. Slovensko, rovnako ako drvivá väčšina štátov sveta, diplomaticky neuznáva Čínsku republiku na Taiwane a rešpektuje čínsky fiktívny nárok na to, že Taiwan je iba jednou z čínskych provincií.

Ani to však Slovensku (rovnako ako drvivej väčšine štátov sveta) nebráni, aby na nižšej diplomatickej úrovni udržiavalo politické, ekonomické, vedecké a kultúrne kontakty s Taiwanom, čo je správne, keďže napríklad objem taiwanských investícií na Slovensku je výrazne vyšší ako v prípade ČĽR.

Ak budeme akceptovať takýto posun v interpretácii princípu „jednej Číny“, tak nabudúce nás ČĽR môže vyzvať, aby sme neochvejne podporovali aj jej ťažko obhájiteľné územné nároky v Juhočínskom a Východočínskom mori.

Načo nám to hovoria?

Čínske veľvyslanectvo vo svojom stanovisku v tom istom odseku uvádza, že „tibetská otázka“ nejestvuje, aby vzápätí konštatovalo, že je to „vážna principiálna otázka súvisiaca so zvrchovanosťou krajiny a jej územnou celistvosťou“. Hovorkyňa čínskeho MZV slovenskú stranu nabáda, aby „prekukla protičínsku separatistickú povahu dalajlámovej kliky“.

Čínska strana vytrvalo nálepkuje dalajlámu ako separatistu napriek tomu, že on už takmer 30 rokov znova a znova konštatuje, že riešenie pre Tibet vidí v skutočnej autonómii v rámci hraníc ČĽR a odmieta samostatnosť (napriek kritike časti tibetského exilu). Navyše nijaký politik nielen na Slovensku či v Čechách, ale ani prezidenti USA, nemecká kancelárka Angela Merkelová či ktokoľvek iný, kto sa v minulosti neoficiálne stretol s dalajlámom, nikdy neobhajoval tibetskú nezávislosť, ale rešpektoval celému svetu všeobecne známy fakt, že Tibet je od roku 1951 administratívnou súčasťou ČĽR.

Nervozita čínskeho vedenia v otázke Tibetu a jeho emotívne reakcie na návštevy dalajlámu (jazyk oficiálnych stanovísk evokuje štýl Brežnevovho politbyra 70. rokov) vyvolávajú dojem, akoby tomuto faktu, paradoxne, pekinskí politici ešte stále celkom neverili. Ak je to tak, bolo by dobré, aby čínske vedenie porozmýšľalo nad tým, kde sa stala chyba a prečo sú Tibeťania po 57 rokoch od dalajlámovej emigrácie do Indie stále lojálni primárne 14. dalajlámovi, a nie čínskej vláde a strane.

Namiesto toho obviňujú dalajlámu z údajného „separatizmu“ a potom diplomaticky tlačia na Slovensko či Česko, aby sa prihlásili k princípu „jednej Číny“. Ak nám nabudúce bude čínska diplomacia s vážnou tvárou tvrdiť, že dalajláma je „démon s ľudskou tvárou a zvieracím srdcom“ (lebo aj takto ho pred niekoľkými rokmi jeden z najvyšších čínskych straníckych funkcionárov počastoval), budeme takisto predstierať, že to berieme vážne a pri návšteve dalajlámu prizveme exorcistu z Vatikánu?

Vidia len seba

V porovnaní so – načasovaním a formou – servilným a nedôstojným stanoviskom najvyšších českých ústavných činiteľov však dopadlo Slovensko relatívne dobre vďaka neoficiálnemu stretnutiu prezidenta Kisku so 14. dalajlámom. Českí predstavitelia pod taktovkou prezidenta Zemana (práve jeho kontaktovala čínska veľvyslankyňa v Prahe Ma Kche-čching) ešte v ten istý deň, keď sa minister kultúry Daniel Herman stretol s dalajlámom, „zrazili opätky“ a názorne ilustrovali, kam až môže viesť strategické partnerstvo s Čínou.

Okamžitá reakcia médií, občianskej spoločnosti, politikov (50 českých senátorov a poslancov, čo je takmer pätina, sa na druhý deň stretlo s dalajlámom) a akademickej obce (symbolické vyvesenie tibetskej zástavy na všetkých významných vysokých školách) vrátilo tému Tibet do centra pozornosti. Čínsky diplomatický tlak sa ukázal ako kontraproduktívny a priniesol úplne opačný efekt.

Teoreticky by si čínska strana z tohto mohla vziať ponaučenie a v budúcnosti pri diplomatických protestoch voliť jazyk a prístup zodpovedajúci 21. storočiu, ale obávam sa, že v otázke Tibetu a dalajlámu nijaký posun k racionálnejšiemu stanovisku nemožno očakávať. Aj preto, že tieto rezolútne a zápalisté stanoviská sú adresované do veľkej miery domácemu, čínskemu, publiku ako dôkaz toho, že strana a vláda principiálne obhajujú čínske záujmy tvárou v tvár nepriateľskému svetu.

Vo Ficových snoch

Návštevy dalajlámu vo svete sú pre miestnych politikov akýmsi symbolickým lakmusovým papierikom ich citlivosti na otázky dodržiavania ľudských práv.

Podľa môjho názoru však návšteva 14. dalajlámu na Slovensku a v Česku bola tentoraz aj akýmsi testom čínskej diplomacie, pokiaľ až môže ísť v tlaku na hostiteľské krajiny. Najmä Česká republika predstavuje vzhľadom na svoju veľkosť, strategické partnerstvo, pompézne marcové prijatie prezidenta Si Ťin-pchinga a nekritický obdiv prezidenta Zemana voči Pekingu zaujímavý „pokusný objekt“. Spoločné stanovisko najvyšších českých ústavných činiteľov možno interpretovať ako úspech čínskej diplomacie.

Slovensko v tejto pomyselnej skúške obstálo, i keď nepochybujem o tom, že premiér Robert Fico i predseda parlamentu Andrej Danko by sa vzhľadom na svoju mentálnu výbavu pred Pekingom tiež radi blysli podobnou demonštráciou jednoty najvyšších predstaviteľov štátu smerom k ČĽR.

Škoda, že nič nerobí

Jedným zo základných princípov čínskej zahraničnej politiky je nezasahovanie do vnútorných záležitostí štátu a touto formulkou čínski štátnici rutinne odrážajú akékoľvek (mimochodom, čoraz nesmelšie) náznaky západných politikov hovoriť o dodržiavaní ľudských práv či náboženských slobôd.

Od ministra zahraničných vecí štátu, ktorého som občanom, by som očakával, aby – namiesto dištancovania sa od prezidenta – radšej svojmu čínskemu partnerovi pripomenul, že slovenská strana, suverénny členský štát Európskej únie a NATO, takisto pokladá nezasahovanie do vnútorných záležitostí za dobré východisko pre vzájomné priateľské a obojstranne výhodné vzťahy, a preto požaduje, aby citlivejšie zvažoval reakcie na súkromné stretnutie slovenského prezidenta so 14. dalajlámom (ten, len pre poriadok, ani nie je štátnym občanom ČĽR), ktorého obsahom nebolo „spriadanie oddelenia Tibetu od Číny“, ako vo svojom stanovisku zavádza veľvyslanectvo ČĽR.

A následne čínskej strane odovzdal sumár prínosných slovenských skúseností s uplatňovaním demokratických princípov pri realizácii národnostnej a náboženskej politiky.

Teraz najčítanejšie