Denník N

Keby sme vedeli, čo sa dialo v Budapešti v roku 1956, mohli sme si naivné omyly v roku 1968 odpustiť

Foto - TASR/AP
Foto – TASR/AP

Maďarská revolúcia proti komunistickej vláde sa začala pred 60 rokmi.

V auguste 1968 sa do Československa vrátili sovietske tanky. Pozval ich Vasil Biľak a ďalší členovia komunistického vedenia obávajúci sa o budúcnosť socializmu v našej krajine.

Maďarský Vasil Biľak sa volá Ernő Gerő. Mal to jednoduchšie. Červená armáda bola v Maďarsku stále prítomná. Už v prvý deň povstania požiadal jej velenie o vojenskú pomoc pri potlačení kontrarevolučnej vzbury. Sovietske tanky vošli do Budapešti 23. októbra 1956 neskoro večer. Predpoklad zvládnutia situácie bol postavený na tom, že bude stačiť demonštrácia sily. No už nasledujúceho dňa sa stretli s ozbrojeným odporom. Boj proti stalinizmu sa dostal do polohy národooslobodzovacieho boja.

Krátky odmäk

Maďarsko už v roku 1952, ako prvé z krajín za železnou oponou zrušilo prídelový systém a po Stalinovej smrti prijalo reformy smerujúce k prehĺbeniu demokracie. Povedané s Karolom Marxom – mohlo si to dovoliť, lebo jeho ekonomika to utiahla. Stalo sa tak vzorom aj pre ostatné satelity Moskvy až do tej miery, že prípravu prechodu na tržné hospodárstvo a finančnú reformu Klement Gottwald, najmocnejší muž v Československu, prikázal pripraviť v tajnosti a v spolupráci so súdruhmi z Budapešti.

Čím viac sa však darilo Maďarom odpútavať sa od moskovského kurzu, tým väčšie napätie to doma i v Kremli vyvolávalo. Reprezentantom stalinskej línie bol najvyšší predstaviteľ MSP (Strany maďarských pracujúcich) Mátyás Rákosi, stelesnením demokratizačných snáh zase predseda vlády Imre Nagy. Jeho úsilie prehlbovať demokratizačné reformy však netrvalo dlho a stalinisticky naformátovaným vedením bol vylúčený zo strany a zbavený všetkých funkcií.

Krátkodobý politický odmäk však v spoločnosti zapustil korene rýchlo a tak bolo treba konať. Do ulíc vyšli tanky. Sovietske. Začali strieľať. Do pracujúcich. Do proletárov. Do občanov spriatelenej krajiny. Do budovateľov proletárskeho internacionalizmu. Do ľudí. Po celom Maďarsku ich nakoniec padlo nie menej ako 5000. Hnusné takto zredukovať ľudí na číslo, však?

Pohoršené orgány

Na Elektrotechnickej fakulte VŠTU v Bratislave zorganizovali študenti diskusný večer, ktorý vyústil do záverov podstatne odlišných od hodnotení československého straníckeho vedenia udalostí v Maďarsku. Na Fakulte banského inžinierstva v Košiciach, pod vplyvom oduševneného vystúpenia dvoch odvážnych študentov, na verejnom zhromaždení prítomní poslucháči vzdali padlým maďarským kolegom hold minútou ticha. Študenti maďarskej národnosti neboli pri získavaní informácií z Budapešti brzdení jazykovou bariérou. Počas debát na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave vysvetľovali a obhajovali stanoviská maďarskej mládeže.

Pohoršenie straníckych orgánov a dogmatikov v nich vyvolala aj príhoda z Lučenca. Študenti miestnej maďarskej strednej školy vyjadrili úctu pamiatke mŕtvych budapeštianskych povstalcov nosením čiernych pások na rukávoch. Vysvetlenie napätej atmosféry medzi študentmi na celom Slovensku sa hľadalo v podvratnom pôsobení spisovateľov, intelektuálov zo SAV, vysokoškolských profesorov a napokon tiež učiteľov zo stredných škôl.

Bodaj by to tak bolo. Lebo faktom je, že počas jesene 1956 neboli zaznamenané žiadne nápadnejšie opozičné prejavy slovenských spisovateľov a inteligencie. No predseda SNR Rudolf Strechaj si všimol, že Kultúrny život, fórum kriticky ladených intelektuálov a spisovateľov neuverejnil k udalostiam v Maďarsku nijaký komentár. Zároveň však v tejto skutočnosti videl iba obavy pred tvrdším zásahom, nie odmietnutie rozhodnutia maďarských spisovateľov zdržať sa akejkoľvek spoločenskej aktivity dovtedy, kým posledný sovietsky vojak neopustí Maďarsko. Na Slovensku sa práve rozbiehali politické procesy postavené na obvineniach z nacionalisticko-buržoáznej úchylky.

Opačná solidarita

Na utvorenie vlády Jánosa Kádára reagovalo stranícke aj spisovateľské ústredie v Prahe promptne a jednoznačne – úradná správa o víťazstve v Maďarsku už popoludní a večer 4. novembra 1956 odznela v rozšírenom počte spravodajských relácií a bola publikovaná vo zvláštnych vydaniach denníkov. Hneď piateho ráno organizovali komunisti zhromaždenia, z ktorých odosielali spontánne rezolúcie pracujúcich doplnené pracovnými záväzkami na počesť potlačenia – maďarskej kontrarevolúcie.

Zdôrazňovanie tragického rozmeru udalostí v Maďarsku, avšak bez zreteľného označenia ich skutočných vinníkov, vyvolalo na Slovensku, podobne ako správy o živelných pohromách, silnú vlnu skutočnej solidarity. Zbierky financií, liekov, potravín, dreva i skla organizovali síce hlavne odborári, no pod dohľadom oficiálnych straníckych miest. Ich ideové vyznenie malo vyjadriť podporu odhodlaniu ísť naďalej cestou budovania socializmu. V priebehu dvoch týždňov sa z dobrovoľných príspevkov od pracujúcich v závodoch, úradoch a na školách na celoštátnom účte 999 zhromaždilo osem miliónov korún a totalitní vládcovia dôsledne režírovali spontánne ohlasy pracujúcich, aby o nich mohli pohotovo referovať vo všetkých médiách, predovšetkým v novinách a v rozhlase.

Poučenie

Na ich základe bolo potom nevyhnutné vyvodiť poučenie z vývoja udalostí v Maďarsku a prijať účinné opatrenia na predídenie takémuto vývoju u nás. Predovšetkým na mladých ľuďoch si dali záležať. Na často organizovaných a pevným programom zošnurovaných zhromaždeniach stranícki demagógovia objasňovali študentom pojmy sloboda a demokracia – zo straníckeho, marxisticko-leninského hľadiska. Veľký dôraz sa kládol na objasňovanie nezastupiteľnej a pozitívnej úlohy sovietskej Červenej armády v Maďarsku. Akékoľvek diskusie boli zrušené.

Paralelne s touto líniou aktivít podnietených udalosťami v Maďarsku na jeseň 1956 sa sprísňovali kritériá, predovšetkým triedne, na prijímanie študentov týchto škôl. Potomok pracujúceho inteligenta, teda lekára, právnika, vedca, ekonóma, ale aj súkromne hospodáriaceho roľníka mohol byť na vysokoškolské štúdium prijatý, len ak predtým aspoň dva roky vykonával robotnícke povolanie. Deti proletárov a družstevných roľníkov mali všade absolútnu prednosť. Triedny numerus clausus sa tak zostroval a popri tom prebiehali čistky, ktorých obeťami sa stali študenti, učitelia a akademickí funkcionári označení za iniciátorov protisocialistických postojov vyprovokovaných maďarskou kontrarevolúciou.

Potiaľto historické fakty. Zostručnené, no neskreslené. Napriek tomu, že sa medzi nimi možno ani zďaleka nevyskytujú všetky dôležité okolnosti a historické skutočnosti, či veľké mená, ktoré situáciu v tisícdeväťstopäťdesiatom šiestom vytvárali, napovedajú veľa o zákonitostiach boja (neúspešného) proti diktatúre. No vo vzťahu k tým, ktorí ich neprežili bezprostredne a z takej pozície, v ktorej by mohli chápať ich skryté aj zjavné zákonitosti v dostatočnej miere, majú špecifickú príchuť. Horkastú.

Dozvedeli sme sa ich až po roku 1989. Teda v čase, keď sa totalita v Maďarsku aj vo vtedajšom Československu vo svojej inštitucionalizovanej podobe, stala minulosťou. Veľa z nej ostalo v každom z nás, vo všetkých, ktorí sme sa narodili pred rokom 1985, no jedno sa rozhodne zmenilo – mohli sme o nej začať slobodne rozprávať.

Súčasť prirodzenosti

Zamýšľanie sa nad udalosťami v Maďarsku, ktoré počas prvých dvadsiatich piatich rokov môjho života všetky učebnice môjho detstva a mladosti nazývali kontrarevolúciou, som začal odvolávkou na šesťdesiaty ôsmy v Československu. Nie je to prejav zaľúbenosti do pozorovania vlastného pupka posunutého do pozície stredu sveta, ba ani Európy nie, hoci na Slovensku máme hneď dve miesta pýšiace sa týmto prívlastkom. Je to len priznanie sa k horkému poznaniu.

Keby sme sa boli dostali k informáciám o tom, čo, ako a prečo sa v päťdesiatom treťom dialo vo Východnom Nemecku a v päťdesiatom šiestom v poľskej Poznani a predovšetkým v susednej Budapešti, mohli sme si niektoré naivné omyly v šesťdesiatom ôsmom a rokoch nasledujúcich po ňom odpustiť. Vieru v reformovateľnosť totalitného systému celkom určite.

Lenže nielen v auguste 1968, ale ani dlho potom sme sa k informáciám o jesenných udalostiach v necenzurovanej, propagandisticky nezneužitej podobe nedostali. Nehovorím o intelektuálnych a politických elitách. Hovorím o ľuďoch na vidieku, trebárs na Spiši, odkiaľ pochádzam.

Na jednej strane to svedčí o obrovskom úsilí straníckeho a štátneho aparátu, za výdatnej pomoci ŠtB ušetriť nás od obrovského množstva pochybností. Na druhej strane to však svedčí o nepeknej súčasti našej prirodzenosti. Jej nápadným prejavom je činnosť, ktorej sa eufemisticky hovorí strkanie hlavy do piesku. Možno vedci raz prídu na to, že jednu vyhynutú vetvu našich predkov tvoria veľké kurovité vtáky, ktorých potomkovia nevedia lietať (pochopiteľne, s hlavou v piesku sa to ani nedá), no už dnes je isté, že hoci nám táto vlastnosť pomáha vytesňovať to, čo nás bezprostredne vyrušuje, zároveň nás robí voči okoliu bezbrannými a vonkoncom neschopnými postaviť sa k problémom konštruktívne.

Hanba mi

So zahanbením a otvorene priznávam, že do roku 1989 mi ani len nenapadlo pátrať po tom, čo sa to v októbri a novembri 1956 v Budapešti a celom Maďarsku naozaj dialo. Ale nenapadlo mi ani pátrať po tom, prečo v roku 1988 obyvatelia pobaltských krajín urobili živú reťaz z Vilniusu až do Tallinu.

Napriek tomu, že sa považujem za veriaceho človeka, dlho som nechápal, načo bolo dobré nechať sa v marci 1988 na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave polievať ľadovou vodou. Prebral ma až stret s realitou. Čelný náraz do múra umŕtvujúceho mlčania, ktorý sa u mňa, tak ako u mnohých mojich rovesníkov, odohral v novembri 1989.

Hanbím sa preto, že až do roku 1989, hoci som pochádzal z prostredia poznačeného hlbokým skepticizmom voči záležitostiam budovania svetlých zajtrajškov spejúcich k beztriednej spoločnosti, som okrem akútnych záchvatov detinského nadšenia vyvolaného víťazstvom našich hokejistov nad Sovietmi nikdy neveril tomu, že by sme mohli niekedy naozaj vybabrať s tútorom tejto utópie. Zatrpknuto som na priečeliach budov čítaval – So Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak!, uškŕňal som sa, krčil plecami, no bral som to ako temné proroctvo, voči ktorému niet odvolania. Zahanbujúce a nepochopiteľné v plnej miere je to však až vo chvíli, keď si uvedomím, že zároveň som takýto výklad dejín prijímal bez vážnych výhrad, nekriticky, fatalisticky. Hanba mi.

Už to nedobehneme

Verejne sa k nej priznávam aj preto, aby som takto vzdal hold tým, ktorí v päťdesiatych rokoch, ale aj neskôr, neupadli do kataleptického spánku znemožňujúceho akúkoľvek aktívnu snahu žiť plnohodnotný občiansky život človeka usilujúceho vymaniť sa z pozície politicky a spoločensky negramotného človeka.

Okrem zahanbenia je tu však ešte jedna vážna obava. Každá doba má svoje výzvy. No nie som si istý, či sme dnes takí občiansky zrelí a politicky prezieraví, aby sme sa tie naše pokúsili zvládnuť aspoň spolovice tak statočne a hrdinsky, hoci možno idealisticky naivne, ako naši predkovia v päťdesiatom šiestom v Maďarsku a v šesťdesiatom ôsmom v Československu.

Obávam sa, že tie škody, ktoré napáchala našou pasivitou spôsobená strata času a bezprostredných skúseností, ktorú desaťročia zamlčiavania pravdy o Maďarskej revolúcii 1956 napáchala v našom vedomí a svedomí, už naša generácia nijako nedobehne.

Teraz najčítanejšie