Denník N

Prekvapujúce útoky a masívne bombardovanie Islamský štát neporazia

Iracké špeciálne jednotky počas prípravy na útok proti Mosulu. Foto – TASR/AP
Iracké špeciálne jednotky počas prípravy na útok proti Mosulu. Foto – TASR/AP

Ak sa Iračania nepoučili, po oslobodení Mosulu môže nasledovať rovnaká vlna sektárstva, aká predchádzala jeho pádu.

Autor je americký novinár a politológ.
Článok uverejňujeme so súhlasom The Washington Post

Bitka o Mosul nám čoskoro dokáže, že kľúčom k úspechu nebude, ak Washington prekvapí Islamský štát alebo ho „pekelne zbombarduje“. O oslobodenie mesta sa usiluje približne 100-tisíc koaličných vojakov, ktorých podporuje impozantné americké letectvo. Čelia asi piatim tisícom bojovníkov Islamského štátu.

Boj môže byť krvavý, ale koalícia nakoniec zvíťazí. Problém je v tom, že víťazstvo na bojisku sa môže ukázať ako nepodstatné.

Keď Donald Trump nadáva na Obamovu administratívu, lebo vopred dávala najavo úmysel znovuzískať Mosul, je ako zvyčajne neinformovaný. Možno pritom má na mysli zopár žiarivých príkladov prekvapujúcich útokov z minulosti, ako bola napríklad invázia do Normandie v roku 1944.

Lenže to sú výnimky. Nacistické Nemecko vedelo, že spojenci naň zaútočia. Nakoľko však okupovalo takmer celú Európu, nemohlo vedieť, kde presne sa to stane. Británia a Spojené štáty urobili všetko preto, aby si nacisti mysleli, že sa vylodia pri Calais či dokonca zaútočia cez Balkán.

Islamský štát naproti tomu kontroluje iba zopár miest a jednu veľkú metropolu. Odo dňa, keď obsadil Mosul, Dáiš vedel, že iracká armáda sa pokúsi získať ho späť. Vzhľadom na púštne podmienky k nemu existuje len niekoľko prístupových ciest, po ktorých sa dá k mestu priblížiť. Takáto nemožnosť prekvapiť nepriateľa je v podmienkach vojny pravidlom. (Spomeňte si na operáciu Púštna búrka, pred ktorou Spojené štáty mesiace pomaly zhromažďovali pol milióna vojakov, aby mohli zaútočiť na Irak.)

Väčšinu naozaj úspešných prípadov prekvapení predstavujú neočakávané invázie do iných krajín – ako bol napríklad nacistický blitzkrieg v Poľsku v roku 1939.

Zastaviť sektárstvo

Skutočnou výzvou pre koalíciu je, že po znovuzískaní Mosulu nedôjde k obnoveniu sektárskej politiky, ktorá bola hlavnou príčinou pádu mesta. Väčšina Mosulčanov sú sunniti.

Dôvod, pre ktorý bolo mesto v roku 2014 dobyté tak ľahko, spočíval v tom, že iracká vláda vedená premiérom Malíkím jeho obyvateľom vládla zle a zneužívala ich. Preto sa časť postavila na stranu džihádistov a časť zostala pasívna.

V priebehu uplynulých dvoch rokov iracké jednotky – často šiitske milície –  „oslobodili“ niekoľko sunnitských miest ako napríklad Faludža a potom sa pustili do nového kola krviprelievania. Z pohľadu šiitov ide o „mimoriadne lustrácie“, ktoré majú zabezpečiť, že sympatizanti Islamského štátu budú odstránení. Lenže sunnitskí obyvatelia majú pocit, že sú v pasci, automaticky považovaní za vinných a bránia im v návrate do ich domovov.

Hlavný dôvod vzostupu Islamského štátu v Iraku a Sýrii je politický – nespokojnosť sunnitov v tomto regióne, ktorí majú pocit, že im v Bagdade a Damasku vládnu dva protisunnitské režimy. Čiastočne za to môže nespokojnosť časti populácie, ktorá je presvedčená, že vládnuť by mala ona, ale dôvodom je aj reálne prenasledovanie.

Bez odstránenia príčin tejto nespokojnosti nebude Islamský štát nikdy porazený.

Každý chce lístok zadarmo

Keď Mosul padol, mnohí odborníci vrátane niektorých z Obamovej administratívy žiadali, aby sa Washington ponáhľal na pomoc irackej vláde. Lenže prezident Obama tomuto volaniu odolal, pretože chápal, že základným problém je sektárstvo. Naliehal, že iracká vláda musí od základu zmeniť svoje správanie k sunnitom – v podstate požadoval Malíkího rezignáciu. Až keď sa to stalo a prišiel nový umiernenejší líder, vtedy Spojené štáty súhlasili s vojenskou podporou vlády v Bagdade.

Každá krajina sa chce viesť zadarmo. Väčšina vlád by bola spokojná, keby Spojené štáty bez akýchkoľvek podmienok vybojovali ich bitky za ne. Obzvlášť v arabskom svete je táto choroba veľmi rozšírená. Vznikla koalícia na boj v Sýrii, ale – až na niekoľko výnimiek – veľmi rýchlo ustrnula a všetku ťažkú prácu nechala na Ameriku.

Niektorí si myslia, že reakciou by malo byť verejné zahanbenie spojencov. Lenže to sa neosvedčilo v minulosti a je nepravdepodobné, že v budúcnosti by to malo byť inak. Zdá sa, že jediná efektívna stratégia Washingtonu v podobných situáciách je dať najavo, že nebude robiť špinavú robotu, a trvať na tom.

Len keď bolo úplne jasné, že Obamova administratíva naozaj Iraku nepomôže, kým jeho vláda nezmení kurz, až potom Malíkí odstúpil.

Jeden z Obamových funkcionárov raz túto stratégiu nazval „riadenie z úzadia“. A hoci je táto fráza nešťastná, myšlienka za ňou je správna. V tomto prípade sú to len Arabi, kto môže zastaviť sektárstvo pomocou reálneho zmierenia a rozdelenia moci.

Spojené štáty pri tomto procese môžu pomôcť, ale len ak tieto krajiny a ich lídri chcú naozaj pomôcť sebe.

Boje v Iraku

Teraz najčítanejšie