Pomôže Slovensku rozdelenie na miništáty?

Autorka je poslankyňou NR SR za OĽaNO

Slovensko cez víkend spoznalo názov novej politickej strany. Som rada, že ju zakladá človek, u ktorého nebudeme musieť riešiť obchody s daňovými podvodníkmi, ale budeme sa môcť rozprávať o riešeniach problémov krajiny. Niektoré z návrhov novej strany kopírujú švajčiarsky systém (sedem ministerstiev na federálnej úrovni, regióny s veľkými právomocami, dvojkomorový parlament volený pomerným aj väčšinovým systémom).

Švajčiarsko však svoj systém formovalo od 13. storočia a jeho prebratie do inej krajiny automaticky neprinesie švajčiarsku prosperitu. Hoci je znižovanie počtu ministerstiev sympatické, väčšie právomoci regiónov vo Švajčiarsku znamenajú, že svoje vlády, parlamenty i súdy má samostatne aj každý región. Slovensko by sa tak od modelu 15 ministrov + osem županov mohlo posunúť k modelu sedem centrálnych ministrov + 112 regionálnych.

Okrem toho, historické slovenské župy majú svoje čaro, ale od čias Márie Terézie sa toho veľa zmenilo, zmenila sa štruktúra spoločnosti, výrazne sa zlepšila infraštruktúra. Ľudia viac cestujú za prácou, často žijú v jednej oblasti, pracujú v inej a ich deti chodia na strednú či vysokú školu do ďalšej. Napríklad mne blízke Kysuce sú kultúrne samostatným regiónom. Ak však veľká časť obyvateľov Kysúc pracuje alebo študuje v Žiline a okolí, nevidím výrazné výhody odčlenenia regiónu od tohto prirodzeného hospodárskeho a spoločenského centra.

Zdravotníctvo

Samosprávne kraje a mestá v spravovaní nemocníc často zlyhávajú, mnohé regionálne nemocnice prenajali župani veľkým finančným skupinám. Ak by minister zdravotníctva Drucker zrazu predal budovy v areáloch bratislavských nemocníc skupine Penta a zároveň sa zaviazal, že polovicu utŕženej sumy investuje do iných budov v majetku štátu, ktoré ma Penta v dlhodobom prenájme, asi by sme to považovali za politickú samovraždu.

Niečo podobné spravil nedávno župan v Banskej Bystrici, a nevzbudilo to žiadnu veľkú pozornosť, pretože množstvo samosprávnych nemocníc už v rukách finančných skupín je.

Kauzu CT sme mali v štátnej nemocnici v Piešťanoch. No rovnako máme dnes kauzu CT v troch župných nemocniciach. Zdravotníctvo potrebuje zásadné zmeny, rozkúskovanie jeho riadenia na mnohé regióny ich ale nezabezpečí.

Dane

Vo veľkosti daňových únikov, osobitne na DPH, sa Slovensko stále drží na špici rebríčka európskych krajín. Aby sme čo najviac obmedzili daňové úniky, potrebujeme kvalitných ľudí vo finančnej správe, ktorá bude čo najviac chránená od vplyvu podvodníkov a ich politických ochrancov.

Dane sú komplikovaná vec a vyžadujú si obrovské investície do informačných systémov, ich rozdelenie do mnohých regiónov by mohlo účinnosť výberu ešte znížiť a počet rôznych „našich ľudí“ ešte zvýšiť.

Nižšie regionálne dane by síce mohli zvýšiť atraktivitu zaostávajúcich regiónov, nutne by však viedli k zvýšeniu už i tak neúnosnej byrokracie pre firmy. Ak by totiž firmy platili dane podľa sídla, mohli by sa špekulatívne na papieri presťahovať do regiónu s najnižšou sadzbou dane.

Viedlo by to k veľkým konfliktom medzi regiónmi v situácii, keď by jeden kraj znášal všetky náklady (skutočné sídlo aktivít firmy – infraštruktúra, doprava, školstvo…) a druhý kraj by iba vyberal dane od formálneho sídla firmy. Ak by pre platenie daní bolo rozhodujúce umiestnenie aktivít podniku, účtovníci spoločností s viacerými prevádzkami v rôznych krajoch by si od zúfalstva trhali vlasy.

V záujme zjednodušenia života ľudí a efektivity daňovej administratívy by sa podľa mňa mal naopak výber všetkých daní a odvodov zjednotiť pod finančnú správu, ktorá ich môže ďalej rozdeľovať príjemcom – štátu, Sociálnej poisťovni, krajom i mestám.

Samospráva

V samospráve máme určite veľa šikovných ľudí. No máme aj menej šikovných, a máme aj takých, ktorí neváhajú vymeniť svoju súkromnú starú pokazenú miešačku za novú obecnú, ktorí svoje mesto dovedú do krachu (Martin, Devín…) alebo si prajú mať limuzínu za 127-tisíc eur.

Nemôžem sa stotožniť s myšlienkou, že župani a primátori sú automaticky čestnejší a odborne zdatnejší ako politici vo vláde či v parlamente. Jedni aj druhí sú ľudia, a ich kvalita sa môže zmeniť iba tlakom verejnosti a budovaním silných inštitúcií, ktoré zabezpečia potrestanie v prípade nekalého správania. Jednotlivé samosprávy spravujú oproti vrcholovej politike výrazne menší majetok, a preto nemajú také možnosti na zlé hospodárenie či rozkrádanie. No na príklade Bratislavy vidno, že keď ide o veľa, dokáže samospráva robiť rovnako zlé, ak nie horšie veci, ako politici na vyššej úrovni.

Rozdávanie bytov, búranie pamiatok, neporiadok v mestských firmách, bezhlavá výstavba či podivné predaje pozemkov finančným skupinám a schránkovým firmám. Smutne známy komplex Bonaparte je toho príkladom.

Je pravda, že samosprávy hospodária s peniazmi lepšie a zadlžujú sa menej ako štát. Na druhej strane však treba povedať, že občan ľahšie znesie nefungujúce fontány a nepokosený trávnik ako nevyplatený dôchodok alebo chýbajúce lieky. Štátna správa má vo svojej práci obrovské rezervy, no nemá také možnosti odkladania výdavkov, ako má samospráva. Už spomínaná Bratislava mala v roku 2015 prebytkový rozpočet. Napriek tomu majú mnohí obyvatelia pocit, že mesto zlyháva vo svojich základných funkciách.

V prípade prenosu významných právomocí na regióny považujem za riziko aj nedostatočné informovanie obyvateľov a neexistenciu kvalitných regionálnych médií. Vzhľadom na finančnú situáciu celoštátnych novín a časopisov sa mi nezdá pravdepodobný vznik silných regionálnych médií, ktoré by vedeli robiť investigatívnu prácu a zároveň mali dostatok redaktorov na pokrývanie daňovej politiky, reformy školstva či sociálneho systému v tom ktorom regióne.

Okrem toho má Slovensko na svoju veľkosť neúmerne veľkú samosprávnu administratívu – takmer tritisíc starostov a primátorov, zastupiteľstiev, kontrolórov. O niečo väčšie Dánsko má po viacerých reformách menej ako 100 samosprávnych celkov. Nevyhnutným predpokladom posilnenia právomocí samosprávy je preto komunálna reforma a vytvorenie väčších združení miest a obcí.

Je pochopiteľné, že obecný úrad s dvomi-tromi zamestnancami nemôže mať odborníkov na matriku, životné prostredie, odpady, školy a škôlky, stavebné konania, dopravu a regionálny rozvoj zároveň. Ak teda majú ľudia za svoje dane dostávať dobré služby, obce musia spájať svoje úrady do väčších celkov. Neriešenie tejto problematiky považujem za veľké zlyhanie súčasnej aj minulej vlády Roberta Fica.

Náš štát potrebuje upratať od základov

Vďaka priaznivej situácii vo svete naše hospodárstvo ostatné roky dynamicky rastie. Úroveň spravovania štátu však naopak klesá. Štát neefektívne míňa obrovské prostriedky s veľmi obmedzenými výsledkami, napríklad na informatizáciu. Zdravotníctvo je už roky v kríze a namiesto dlhodobých riešení ho štát ledva zachraňuje pred kolapsom. Ľudia sa nemôžu domôcť spravodlivosti, niektorí vládni politici sú podozriví z krytia zločinu a polícia je zneužívaná proti opozičným predstaviteľom a novinárom, ktorí na problémy upozorňujú. Kompetencie medzi štátnymi úradmi navzájom i samosprávou sú často nelogicky prepletené a nejasné.

Svojimi daňami si platíme štát, aby nám poskytoval kvalitné služby, ktoré spoločnosť potrebuje. Niekedy sa to štátu podarí, no inokedy sú jeho služby pochybnej kvality alebo štát robí veci, o ktoré nikto nestojí. Žiaľ, väčšinu vládnej koalície tvoria politické strany, ktorých predstavitelia súčasný systém využívajú (alebo plánujú využívať) na upevnenie moci alebo obohatenie seba a ľudí v pozadí svojich strán.

Slovensko si však nemôže dovoliť strácať čas prázdnymi rečami a uspokojovaním, že „načo tie výboje, dobre je, ako je“ (Lasica, Satinský). Máme šťastie na krásnu krajinu a šikovných ľudí. Verím preto, že sa nám aj s pomocou nových ľudí, ktorí vstupujú do politiky, podarí zmena. Zmena, ktorá prinesie lepšie spravovanie krajiny a lepší život pre nás všetkých.