Denník N

Čomu môže čeliť Clintonová či Trump? Možno netušíme

Foto: TASR/AP
Foto: TASR/AP

George W. Bush pred nástupom do funkcie hovoril o terorizme málo. Ako on netušil o hlavnej bezpečnostnej výzve, čo ho čakala, nemusia o nej vedieť ani terajší uchádzači.

Autor je teológ a etik

V Spojených štátoch amerických prebehla záverečná prezidentská debata a blížia sa dôležité voľby. Diskusie v médiách, na sociálnych sieťach a inde sú pochopiteľne najmä o tom, kto sa stane – či by sa mal stať – ďalším americkým prezidentom. Bez ohľadu na to, či uspeje Hillary Clintonová alebo Donald Trump, čakajú amerického prezidenta vážne bezpečnostné výzvy a spôsob, akým bude na ne reagovať a ktoré priorizuje, ovplyvní budúcnosť globálneho sveta, vrátane Slovenska.

Koncom septembra som sa v rámci konferencie na tému „Americké líderstvo v 21. storočí“ – organizovanej každoročne Rumsfeldovou nadáciou pre Rumsfeld Fellows vo Washingtone, D.C. – zúčastnil diskusnej skupiny zaoberajúcej sa práve problematikou bezpečnostných výziev pre 45. amerického prezidenta. Hlavným rečníkom konferencie bol bývalý predseda Zboru náčelníkov štábov ozbrojených síl USA generál Peter Pace, ktorý hovoril o princípoch líderstva. Diskusiu moderoval expert na otázky národnej bezpečnosti a bývalý americký veľvyslanec v Rumunsku J. D. Crouch II. a stala sa námetom pre tento text.

Iba odhad

Mnohé z bezpečnostných výziev sú zrejmé aj pre osoby, ktoré sa profesionálne nezaoberajú otázkami národnej bezpečnosti a zahraničnou politikou: terorizujúci ISIS, revizionistické Rusko, rozmáhajúca sa Čína, kybernetický terorizmus, zbrane hromadného ničenia či možné zmeny v strategických spojenectvách. Niektorí by k zoznamu pridali klimatické zmeny, nerovnomerný rozvoj sveta, nábožensky motivované násilie alebo masovú migráciu. Ktorá z týchto výziev je najvážnejšia? Ktorej by mal budúci americký prezident venovať najväčšiu pozornosť?

Hoci si niekto môže myslieť, že odpoveď na túto otázku pozná, faktom zostáva, že ide o viac či menej kvalifikovaný odhad. V tejto súvislosti si spomínam, ako nerada Jean Bethke Elshtainová používala termín politické „vedy“ a o sebe vždy hovorila ako o politickej „teoretičke“. Vzostup kontroverzného Donalda Trumpa, jeho schopnosť poraziť šestnástich republikánskych kandidátov a získanie prezidentskej nominácie – by jej dalo za pravdu. Dlho a ťažko by sme hľadali politológov, ktorí na začiatku kampane prognostikovali, že v novembri sa americkí voliči budú pri volebných urnách rozhodovať medzi súčasnými kandidátmi.

Tak ako sa dalo predvídať, že Hillary Clintonová získa prezidentskú nomináciu za Demokratickú stranu a tak, ako nominácia Donalda Trumpa za Republikánsku všetkých alebo takmer všetkých prekvapila – je možné predpovedať bezpečnostné výzvy, ktorým bude 45. americký prezident takmer určite čeliť a zároveň nie je možné s istotou povedať, ktorá z nich bude najzávažnejšia. A nielen to. Je celkom možné, že tá najväčšia výzva, ktorá bude definovať vládu budúceho prezidenta, sa zatiaľ na radare väčšiny odborníkov, vrátane prezidentských kandidátov, nenachádza.

V prvej – a so zreteľom na diskutovanú tému najdôležitejšej – prezidentskej debate sa v súvislosti s bezpečnostnými výzvami často skloňoval termín ISIS, niekoľkokrát bolo spomenuté Rusko, kybernetická vojna či domáci terorizmus. Kandidáti sa (možno) prekvapivo zhodli, že jadrové zbrane sú „hrozbou číslo jeden, ktorej čelíme vo svete“ (Clintonová) a „najväčším problémom pre svet“ (Trump). Až najbližšie štyri roky však ukážu, či jadrové zbrane, ktorých je vo svete viac ako pätnásťtisíc, budú skutočne prezentovať najzávažnejšiu bezpečnostnú hrozbu, alebo ňou bude niečo iné.

Bush hovoril o mieri, nie o terorizme

Ak sú pravdivé slová Cicera, že „historia est magistra vitae“ (história je učiteľka života), je zaujímavé sledovať minulé prezidentské debaty (prvá bola v televízii odvysielaná v roku 1960 medzi Johnom F. Kennedym a Richardom Nixonom) s cieľom zistiť, čo považovali za bezpečnostné výzvy bývalí americkí prezidenti predtým, ako sa nimi stali, akým výzvam nakoniec čelili a ako sa s nimi vyrovnali. Počas jednej série takýchto debát medzi Georgeom W. Bushom a Alom Gorom v roku 2000, nás so zreteľom na súčasnosť ako prvé prekvapí kultivovanosť a vzájomný rešpekt, ktorý si kandidáti preukazovali. No toto je téma na inokedy.

George W. Bush, ktorý napokon v týchto voľbách zvíťazil, hoci bol presvedčený o dôležitosti silnej armády, nemal v úmysle stať sa vojnovým prezidentom. V prvej debate zdôraznil, že chce byť „svetovým mierotvorcom“, v druhej a tretej sa zmienka o „mieri“ z jeho strany objavila dvadsaťšesťkrát. Slová terorizmus, al-Káida alebo Usáma bin Ládin v debatách nepoužil ani raz. Jeho oponent Al Gore spomenul „terorizmus“ raz, v súvislosti so svojou prácou vo Výbore pre spravodajské služby amerického senátu.

Osem mesiacov po zvolení Georga W. Busha do úradu čelili Spojené štáty najväčšiemu teroristickému útoku na svojej pôde a razom bolo všetko inak. Prezident Bush vo svojom prejave pred americkým Kongresom vyhlásil „vojnu proti teroru“, ktorá sa „začína pri al-Káide, ale tam sa nekončí. Vojna sa neskončí, kým všetky teroristické organizácie globálneho dosahu nebudú nájdené, zastavené a porazené“. Zvyšok je história.

Budúcnosť je v mnohom nepredvídateľná a bolo by iluzórne sa domnievať, že ju máme plne pod kontrolou. O to je dôležitejšie, aby v čele našich krajín – a platí to najmä o krajine najmocnejšej – stáli lídri, ktorí majú temperament, schopnosti a imaginatívnosť viesť svoje krajiny v turbulentných časoch a ktorí dokážu s odvahou a rozvahou čeliť aj neočakávaným výzvam a prispôsobiť sa novej realite.

Donald Trump

Komentáre

Teraz najčítanejšie