Filmový distribútor Ivan Hronec: Artfilmy sú biznis ako každý iný

S nakupovaním filmov začínal v 90. rokoch pre televíziu Markíza, neskôr zakladal a vybudoval distribučnú firmu SPI International, od roku 2009 distribuuje umelecké filmy cez vlastnú spoločnosť Film Europe Media Company so sídlami v Prahe, Bratislave a Londýne. 

Tento týždeň sa v dvadsiatich slovenských mestách začína prehliadka Be2Can. Jej riaditeľ IVAN HRONEC hovorí o tom, ako sa nakupujú špičkové snímky z festivalov v Cannes, Berlíne a Benátkach.

Prehliadka má dvanásť filmov. Ktorý by ste chceli najviac odporučiť?

Každému odporúčam vlaňajšieho víťaza Zlatej palmy z Cannes. Málokto čakal, že Ken Loach ešte po osemdesiatke spraví taký silný film.

Spomínam si na to, ako sme sa s anglickým režisérom pred pár rokmi ocitli pri jednom stole na recepcii v Cannes. Vtedy skromne hovoril, že nevie, prečo ho tam stále pozývajú, že urobí najviac jednu snímku a skončí. A vidíte, prekvapil svet filmom Ja, Daniel Blake.

Zaslúži si Zlatú palmu?

Absolútne. Je to veľmi ľudský film s aktuálnou témou, ktorá je v Británii veľmi pálčivá. Takmer tretina ľudí sa nedokáže zapojiť do reformovanej on-line štátnej správy. Ani stolár Daniel Blake nie je počítačovo gramotný, nevie sa prihlásiť na webovú stránku úradu, vybaviť si podporu a zdravotné poistenie.

Zo začiatku úsmevné peripetie sa menia na tragédiu, keď občan vypadne zo systému a prestane pre úrady existovať. Ken Loach sa vracia k svojim koreňom a my sa tešíme, že sme to vedeli predvídať: snímku sme zakúpili pol roka predtým, než dostala ocenenie v Cannes.

Ako sa dá predpovedať, že to snímka vyhrá?

Nevedel som na sto percent, že určite získa cenu. Je to analytika podobná ako pri športovom turnaji. Rok predtým som však vedel, že film vzniká, neskôr som si čítal scenár a vyhodnotil to tak, že má veľkú šancu dostať sa do hlavnej súťaže. Prečo?

Je to aktuálna, politická, nie však prvoplánovo politická téma, Loach dostáva do Cannes pozvánky pravidelne, patrí totiž k autorom, ktorých si festival vychoval.

Inými slovami, nie je to také jednoduché, že idete na festival a kúpite ocenené tituly, skutočný kumšt spočíva v tom, že musíte favoritov odhadovať dopredu?

Áno. Je to úplne iná káva kupovať film pred cenou a po nej. Musíte to predbehnúť o dni, mesiace či dokonca roky. Napríklad Godardovu snímku Zbohom, jazyk som mal kúpenú štyri roky predtým, než získala cenu, na inom ročníku som víťazný film Život Adele kúpil esemeskou tri dni pred koncom festivalu.

Vždy je to kombinácia know-how, pracovitosti a šťastia. Nikdy nie je záruka, že vaše tipy dokonale vyjdú.

Veľké mená nie sú tipom na istotu?

Nemusia byť, stane sa, že veľké meno príde so zlým filmom. Odhadnúť to vyžaduje analytiku, skúsenosti a desiatky ľudí vrátane špičkových nezávislých kritikov.

Musíte byť na mieste a cítiť rezonanciu, analyzovať okrem hviezdičiek v magazínoch aj to, čo ľudia hovoria. Tento rok však stopercentne uhádla víťaza ako jediná z nás moja manželka Silvia Hroncová – kombináciou skúsenosti a citu.

Stalo sa vám, že ste niečo vyslovene neodhadli?

Tento rok nám ušiel víťaz Berlína, ale vďaka dobrým vzťahom aj s distributérmi, ktoré si dlhoročne budujeme, sme ho ešte dokázali vložiť do pražskej prehliadky.

Inokedy to neodhadne nikto. Príkladom je Toni Erdman, jedna z najvýraznejších snímok tohtoročnej Be2Can. Režisérka Maren Ade nebola medzinárodne známa, nemecký film nemá bohvieakú povesť, nehovoriac o nemeckých komédiách.

A čo sa nestalo? V Cannes na Screen International dostala ako prvá snímka v histórii 3,7 boda zo štyroch, v USA mieri do širokej distribúcie a je to hit, na ktorý diváci stoja v dvojkilometrových radoch. Ako toto odhadnete? Nijako. Musíte byť na mieste.

Koľko prehliadok a festivalov navštívite ročne?

V začiatkoch som chodil skoro na všetky áčkové festivaly: Cannes, Benátky, Berlín, Göteborg, San Sebastian, Rotterdam, Locarno, Karlovy Vary, Toronto, Filmart v Hongkongu. Nevynechal som ani dôležité národné prehliadky: Francúzi, Taliani, Briti, Nemci, Rusi.

Prvé roky som to uvládal, budoval si rozhľad, potom som začal akcie redukovať. Dnes chodím okrem hlavnej trojky do Toronta a odtiaľ telefonujem synovi do Benátok. Tento rok sa nám pri tom prihodila kuriózna vec.

Aká?

Hlavnú cenu vyhral Filipínec Lav Diaz s filmom Žena, ktorá odišla. Chvíľu predtým mi prišla od syna správa, nech hneď bežím za agentom.

Vyšlo mu to v analýze, ale ja som to pochopil tak, že Lav Diaz už cenu dostal, a kričal som na agenta cez celú halu, že im gratulujem. Parádna situácia: kupec beží predajcovi oznámiť, že získal cenu, ktorú v tej chvíli ešte nemal. Našťastie sme sa nepomýlili a nebola z toho hanba.

V Európe je normálne umelecké filmy dotovať, nevidieť za nimi biznis. Na vás je zaujímavé, že vám ide o biznis a nijako to neskrývate.

Čo iné mám robiť? Som dieťa 90. rokov. Keď som pred viac ako dvadsiatimi rokmi začínal ako šéf produkcie a neskôr akvizícií v televízii Markíza, spoločnosť vedela doceniť nadšenie, samostatnosť a odvahu robiť veci bez podpory štátu.

Odvtedy sa situácia zmenila. Ja si na to stále neviem zvyknúť. Skúste dnes na Slovensku alebo v Česku povedať, že ste obchodník s umením. Ak máte ambíciu prinášať na plátno vysoké umenie a nemať podnikanie založené na dotáciách, vyzerá to podozrivo, až nepriateľsky – prečo sa nám biznis pchá do vysokého umenia?

Pri filme to stále nie je zvykom, hoci v iných oblastiach umenia sa nad tým nikto nepozastavuje. Zoberte si povedzme výtvarné umenie v galériách. Tam je kombinácia vysokého umenia so zdravým, sebestačným ekonomickým modelom fungovania niečo úplne prirodzené.

Vravíte, že nechcete žiť z grantov. Nie je pravda, že ste dostali grant 185-tisíc eur z Európskej únie?

V nedávnom audite nám vyšiel podiel grantov na rozpočte 7,1 percenta. Inými slovami, výpadok grantov by bol bolestná strata, ale nie je to náš základný príjem.

Iné spoločnosti v tejto oblasti nezriedka fungujú na 90 percent z grantov, čiže naša konkurencia je fakticky dotovaná štátom. Keby sa granty a príspevky zrušili, tak sa mi pravdepodobne vyčistí trh, lebo všetky spoločnosti, ktoré nie sú schopné existovať, zaniknú.

Bola by to dobrá vec pre európsku kultúru?

Asi nebola. Budúcnosť by mohla patriť kombinácii grantov a biznisu. Som však skeptický k tomu, či sto percent z grantov vygeneruje skupinu, ktorá si ten grant váži natoľko, že to chápe ako svoju misiu.

Najhoršie je, ak má projekt plné ústa „sharing economy“, „komunitného umenia“, a potom zistíte, že tí ľudia z grantov žijú. Tvária sa komunitne, ale žijú kapitalisticky. V tomto sa pohybovať neviem.

Kedy bude na Be2Can slovenský či český film?

Nič iné si neželám, no fakty vravia za všetko. V hlavnej súťaži v Cannes, Berlíne, Benátkach sme neboli desaťročia. Poliaci a Maďari majú zástupcu každý ročník, Rumuni aj po dvoch. Začiatkom 70. rokov mali Česi a Slováci našliapnuté na to, aby boli špičkou stredoeurópskej umeleckej kinematografie, no potom nám ušiel vlak.

Môžeme sa vyhovárať na sovietske tanky, ale čo Rusi, Ukrajinci, Bulhari? Ukrajinská snímka Kmeň je úspechom, ktorý sa s našimi nedá ani porovnať.

Česi mali minulý rok v Cannes film Cesta ven.

Áno, ale v okrajovej sekcii, nie v hlavnej súťaži. Posledný československý film ocenený v Cannes bol Až přijde kocour z polovice 60. rokov, posledný súťažiaci, hoci bez ceny, bol Chytilovej film Ovoce stromů rajských jíme zo sedemdesiatych.

Slováci mali zástupcu v Paralelných sekciách, v dokumentoch zažiarili Lehotského Slepé lásky, áno, máme tu Miru Fornay a jej úspech v Rotterdame či Marka Škopa s významným ocenením z Toronta. Stále však, žiaľ, platí, že to nie je prvá liga.

Čo je prvá liga?

László Nemes a Saulov syn, Maren Ade a Toni Erdman, Leviathan Andreja Zvjaginceva, Skúška dospelosti Rumuna Cristiana Mungiu…

Iné kinematografie nás prebehli a my o tom nehovoríme. Namiesto toho si rozdeľujeme ceny na národných prehliadkach, vrcholom úspechu je ukázať sa Karlových Varoch, na Art Film Feste, Cinematiku.

Keď niekto dostane cenu v zahraničí, je to správa dňa, pozvánka do Cannes, Berlína a Benátok je správou roka. Lenže k A treba povedať aj B: skutočná špička je v hlavnej súťaži a na tú zatiaľ nemáme. Nielen vo filme sa obávam provinciálnosti Česka a Slovenska.

Ivan Hronec (1964)

Filmový distribútor a producent. V televízii Markíza bol šéfom produkcie a akvizícií, pracoval pre spoločnosť CME, pôsobil ako prodekan Divadelnej fakulty VŠMU.

V roku 1999 bol spoluzakladateľom distribučnej spoločnosti SPI International. Od roku 2009 šéfuje vlastnej spoločnosti Film Europe Media Company. Tá sa venuje distribúcii európskeho filmu, prevádzkuje televízne stanice Kino CS, Doku CS a Muzika CS, Film Europe Channel, organizuje filmové prehliadky Creme de la Creme, Scandi, Be2Can.