Denník N

Michal Moravčík dôsledne hľadal svoju pravdu

Michal Moravčík (1974 - 2016) Posledná rozlúčka bude v piatok 28.10. o 12.00 h v kostole Ducha Svätého v Devínskej Novej Vsi.
Michal Moravčík (1974 – 2016) Posledná rozlúčka bude v piatok 28.10. o 12.00 h v kostole Ducha Svätého v Devínskej Novej Vsi.

Po boji s ťažkou chorobou zomrel umelec a pedagóg Michal Moravčík. Vo svojej tvorbe sa venoval najmä reflexii politického a spoločenského života.

Na veci okolo seba sa díval veľmi kriticky, no veril, že aj rokmi zanesené, nevyriešené a neprehľadné vzťahy sa dajú napraviť alebo aspoň trochu zlepšiť. Pomalou, vytrvalou a precíznou prácou k tomu sám smeroval a svojím zásadovým postojom inšpiroval aj mnohých ďalších.

Jeho dielo sa však predčasne a nešťastne uzatvára. V piatok na poludnie zomrel po boji s rakovinou Michal Moravčík, umelec a pedagóg, ktorý neúnavne sledoval, na akých základoch žije naša spoločnosť.

Michal Moravčík, výtvarník, sochár, aktivista, je stále tu. Zostáva jednou z centrálnych osobností našej generácie, profesionálov okolo umenia narodených v polovici 70. rokov. Vážnosť, s akou k umeniu pristupoval, bola vzorová a inšpirovala mnohých generačných kolegov aj študentov, ktorých ovplyvnil. Témy si nevyberal ľahké a prístupné, intelektuálna úroveň jeho sochárskych a konceptuálnych diel, často s politickým motívom, sa vyrovnala najlepšej svetovej tvorbe,“ hovorí Mária Rišková, šéfka Slovenského centra dizajnu.

Umenie ako morálna záležitosť

Narodil sa v Bratislave, absolvoval štúdium sochy na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, kde dokončil aj doktorandské štúdium. Medzitým však absolvoval viacero zahraničných stáží.

Vo svojej práci sa vydal skôr smerom ku konceptu, než k tradičnému vnímaniu sochárskeho žánru. Kriticky reagoval na situácie a miesta vo verejnom priestore i v galérii, zaoberal sa spoločenskou pamäťou a súčasným výkladom historických udalostí, ktoré sa zvyknú prispôsobovať aktuálnym „požiadavkam“.

Využíval estetiku „socializmu“, ale i estetiku rýchlych developerských zásahov, a uvažoval nad tým, ako verejný priestor ovplyvňuje spôsob nášho života.

Michal Moravčík nikdy nebol typom predátorského sochára. V gestách bol skôr rezervovaný, premýšľavý, keďže výsostne intelektuálne založený. Jeho tvorbu charakterizovala akási politická či materiálová ekológia, kde socha vzniká skôr preskupovaním a novou skladbou vecí ako ex nihilo. Tvoril z podstaty, akoby natruc nevýbojne, vnímajúc (a odovzdávajúc nám svoje) umenie ako v zásade morálnu záležitosť,“ hovorí Petra Hanáková, historička umenia.

Záujem o veci verejné

V roku 2004 sa stal Michal Moravčík držiteľom ocenenia pre mladých výtvarníkov Ceny Oskára Čepana, v roku 2010 zakladal združenie Verejný podstavec, ktoré sa venuje verejnému priestoru, symbolom minulosti a ich vnímaniu v súčasnej spoločnosti. Veci verejné ho však zaujímali odjakživa.

Pôsobil v dôležitom období transformácie inštitúcií a postavenia umenia, a vniesol do neho tak potrebný entuziazmus a odborné vedomosti. Jeho vplyv na kultúru politiku a neustálu snahu o zlepšenie existujúceho stavu, boj o verejný priestor a veci verejné pre mňa ostáva ešte dôležitejším než jeho excelentné umelecké dielo,“ hovorí Mária Rišková.

Ako pedagóg pôsobil v Trnave, v Bratislave a v Brne, pôsobil aj ako výtvarný redaktor časopisu Vlna. Vystavoval doma aj v zahraničí na mnohých samostatných i skupinových prehliadkach.

Mal pred sebou ešte veľkú výtvarnú cestu, bohužiaľ, nebolo mu dopriate jej ďalšie meandre dotvoriť. Tak, ako inému slovensko-českému umelcovi Jánovi Mančuškovi. Zostáva po ňom veľká, prázdna medzera,“ hovorí Blažej Baláž, výtvarník a pedagóg Trnavskej univerzity, kde Michal Moravčík tiež pôsobil.

Tvorbu Michala Moravčíka si môžete pozrieť v portfóliu na webe sittcomm.

Posledná rozlúčka bude v piatok 28. 10. o 12.00 h v kostole Ducha Svätého v Devínskej Novej Vsi. 

Z výstavy Internal Affairs 3 v CC centrum Petržalka, 2004. Foto - IM
Z výstavy Internal Affairs 3 v CC centrum Petržalka, 2004. Foto – IM
Z výstavy Internal Affairs 3 v CC centrum Petržalka, 2004. Foto - IM
Z výstavy Internal Affairs 3 v CC centrum Petržalka, 2004. Foto – IM

Úplná nepripravenosť mysle a citu pre túto skúsenosť, slov pre takýto text, nekrológ jednému z najbližších. Ani tá strašná choroba a posledné viac než tri mesiace od diagnózy, ani tých skoro päť mesiacov od prvých ťažkostí – ani jeho posledný čas boja s rakovinou pankreasu neboli dostatočnou prípravou. On bol asi príliš statočný, a ja zas asi príliš verím na zázraky.

Nedávno, keď sme sa rozprávali o čase, spomínal On Kawaru. Tak, po 12. AUG. 1974 kedy sa Miško narodil, sa do ľudského pominuteľna zapísal nový dátum 21. OKT. 2016. Vedel tak krásne rozprávať o umení, vždy som sa musela nadýchnuť, tak vedel nadchýnať.

Vždy našiel nejaký unikátny detail alebo dielo, ktoré iným uniklo a len on ho vedel vytiahnuť z tej neprebernej masy všetkého. Boli sme spolu na mnohých miestach v rôznych krajinách i zabudnutých kútoch a prechádzky s ním boli tie najkrajšie, a to až do konca jeho dní, lebo vždy nachádzal nepovšimnuteľné detaily. Viedli sme úžasné rozhovory, hoci len o zvláštne pokrivenej rímse, ktorú by si väčšina ľudí nikdy nevšimla. Stáli sme pred ňou a rozprávali sa o jej tvare, význame, súvise s celkom, o jej fiktívnom alebo skutočnom príbehu.

Mal rád architektúru a históriu, a zvlášť o tej stredoeurópskej toho vedel viac než ktokoľvek iný. Mal dar vidieť neviditeľné, v prostredí, spoločnosti a aj v ľuďoch okolo seba. Mal toľko naozaj skvelých priateľov, ktorí spolu s jeho ženou a rodinou stáli pri ňom v tých najťažších chvíľach, až do tej poslednej. Všetci ho mali radi, aj preto, že sa skutočne zaujímal o ľudí okolo seba a o ich svet.

Bol otvorený a veľkorysý, v rozhovore otváral druhému priestor tak, ako to vedel len on. Hlboké a múdre momenty s ním sa vždy prelínali s tým najradostnejším smiechom. V nedávnom období, keď už začal chodiť po vyšetreniach, no mesiac ho nevedeli správne diagnostikovať, sme sa na ceste od jedného bylinkára na Záhorí smiali tak, že som musela autom zastať pri krajnici cesty, lebo som od smiechu nevedela udržať volant. Vždy bol tak, akoby neúmyselne vtipný, že v jeho spoločnosti tiekli slzy smiechu prúdom. A slzy tečú aj teraz… Snáď mu je dobre a snáď sa znova stretneme, lebo tu mi bude už navždy chýbať; v tejto včasnosti sa takáto rana nezahojí nikdy, no a večne to nevydržím.

Jeho život pokračuje v nás všetkých, ktorých obdaroval tými nesmiernymi darmi, ktoré mal, i v jeho veľkom diele a nádhernom jednoročnom synčekovi Kozmasovi.

Mira Keratová, historička umenia

mm_stanica

Mišo bol inšpiratívny a inovatívny výtvarník po celý svoj život. Pracoval pomaly, ale dôsledne, neústupne hľadal svoju pravdu. Bol niečo ako referenčný bod, jeho názory mali a stále majú svoju váhu. V posledných mesiacoch sme si pripomenuli, ako veľmi ho aj ľudsky milujeme.

Martin Piaček, výtvarník

Miško Moravčík patrí k najinšpiratívnejším priateľom. Dokázal si všímať podstatné javy s predstihom a originálne ich prepájať so svojou tvorbou, ako je to dané  tým najvnímavejším. Vo svojej práci často riešil  spoločenské témy, vyberal si ich poctivo a bytostne sa ho dotýkali. Poznala som ho ako otvoreného a pravdivého človeka, ktorý vedel krásne komunikovať. Záležalo mu na prostredí, v ktorom žil a na ľuďoch, ktorých stretával. Cítim k nemu lásku a úctu. Priviedol ma k mnohému a bude mi veľmi chýbať.

Zuzana Majlingová, historička umenia

Vždy som akosi očakával od života, že dostaneme príležitosť spoznať sa ešte o trochu lepšie. Očakával som to, lebo som mal možnosť spoznať aj mnohých jeho kolegov a priateľov, a vedel som, že Michal bol ich stredobodom. Ale život nejde vždy podľa toho, čo očakávame, špeciálne v prípade Michala Moravčíka, ktorého zastihla smrť príliš skoro.

Vždy som cítil, že práve on so svojou pokojnou náturou sa akosi skrýva za všetkým, čo som zo súčasného slovenského umenia považoval za dôležité. Jeho projekty založené na práci s objektmi a dočasnými intervenciami vždy vnímavo narábali s minulosťou, a najmä minulosťou 20. storočia vo východnej Európe, ktorá dodnes definuje našu spoločnosť a politiku. Práve k týmto dvom – k spoločnosti a k politike – bol vždy nesmierne kritický, čo bolo základom jeho početných inštalácií a projektov do verejného priestoru, ktoré sme pri viacerých príležitostiach mali možnosť vidieť aj v Maďarsku.

Ako už zdôraznili mnohí jeho kolegovia umelci, jeho kritické názory ovplyvnili a pomohli aj mnohým ďalším, a bez jeho nesebeckého prístupu bude náš život oveľa chudobnejší.

Náš región súčasného umenia stratil umelca, ktorý je nenahraditeľný. Žiadni iní ako bol on nie sú. Všetci smútime nad touto tragickou stratou, a je to ešte o to neznesiteľnejšia bolesť, keď vieme, že tu nechal svoju mladú rodinu, ktorá pri ňom stála až do samého konca.

Áron Fenyvesi, kurátor Trafó Gallery, Maďarsko

4-small
Prestupovanie/čakanie strednej nižšej triedy, Patrónka, alkoholosubsonické signály miesta, Tomáš Džadoň & Michal Moravčík, 2015. Foto: Andrea Kalinová

S Miškom Moravčíkom sme spolupracovali na viacerých projektoch, pri práci s ním ma vždy nadchla jeho rozhľadenosť, bohaté vedomosti , poznanie súvislostí pod povrchom, podané jeho typickým sprisahaneckým, trochu záškodníckym humorom. Svojom hĺbavým spôsobom ponúkal vhľad do vecí verejných, angažoval sa v boji o verejný priestor na Slovensku, ale i v iných postsocialistických krajinách, ktorý postupne necitlivo pohlcujú súkromné záujmy (Bod 0, osud bratislavského podhradia, či autobusovej zástavky na bratislavskej Patrónke). Zaujímal sa o sociálnu pamäť, v mnohých projektoch pracoval so zlovestnými, všeobecne známymi reliktami socialistickej éry, upriamujúc pozornosť na ich aktuálnosť a pretrvávanie do prítomnosti. Jeho projekty mali vždy mnohé významové línie, či už šlo o intervencie do verejného priestoru, inštalácie, či prácu s textom. Bol skvelým priateľom, empatickým spoločníkom, výborným umelcom. Veľa sme sa spolu nasmiali, paradoxne najviac na najvážnejších veciach. Bude nám veľmi chýbať.

Lýdia Pribišová, kurátorka, šéfredaktorka časopisu Flash Art Czech and Slovak Edition

U Michala Moravčíka jsem oceňoval schopnost nacházet výstižné zkratky k tomu, co se stalo nebo se právě odehrává, a měl jsem v oblibě, že často k něčemu takovému docházel třeba jen nepatrným přeskupením formy, materiálu nebo symbolických odkazů. Pořád mám v hlavě video, které nasnímal Martin Zet v průběhu přípravy jedné společné výstavy v Lipsku. Vystoupali jsme tehdy na 90 metrů vysoký Památník Bitvy národů, kde šlehal vítr s deštěm jako někde na Gerlachovském štítě a Michal po nějaké chvíli, kdy se na vyhlídce motal a točil, vytvořil z cípu své modré bundy, z bílé igelitky a Martinovy šály československou vlajku. Vytvořená koláž tam v náporech větru třepetala jako zástava všech spřízněných duší.

Rostislav Koryčánek, Moravská galerie v Brně

jak měřit bolavý poměr
délek stran a hodnot sinů
zlosynů
z jakého úhlu věřit
hledět
kam konejší
kolébavý podpis odpis
stáří
udává vzdálenost
od konečného poga
pro Míšu Moravčíka napsal 22.–23. 10. 2016 Martin Zet

 Michal Moravčík bol výnimočný človek a neprehliadnuteľný výtvarník. Vždy som obdivoval kritický tón a spoločenskú angažovanosť v jeho práci. Michalove diela majú pre mňa zvláštnu príchuť nostalgie, kúpu sa v prudko našľahanej, intelektuálnej pene. A rovnako zostávajú surové až na kosť a podávajú veci tak, ako sa majú, vyzlečené do politickej nahoty. Michal vo svojej tvorbe inicioval kritiku nacionalizmu. Vždy stál pripravený čeliť populistickej demagógii nových národných mýtov a ich činiteľom. Máloktorý mladý umelec u nás bol tak oddaný reflexii stavu sochárstva a privatizácii verejného priestoru ako Michal Moravčík. Chýbaš mi, Michal.

Daniel Grúň, historik umenia a kritik

Michal, odborných textov bude asi po tvojej smrti dosť.

Múdry, skromný, vtipný, talentovaný, jedinečný človek a pedagóg. Všetci, ktorým si sa snažil niečo vysvetliť alebo ich zmeniť, sa budú po svete motať ešte dlho.

Na Teba som sa na Slovensku tešila vždy najviac. Svetlo na konci tunela, v tej zahnilej žumpe ignorantov a egoistov.
Maxim stratil krstného otca, Miša Moravčíka (vždy ťa volal aj menom aj priezviskom). Povedal mi, že si mu to vysvetlil začiatkom júla, keď ste hrali Človeče nezlob se, že zomrieš. Oznámil mi to v piatok 21.10. s dospeláckou tvárou, akokeby to bola tá najnormálnejšia vec na svete, kvôli ktorej netreba plakať.

Na stole mi zostal tvoj rozpísaný text o Chronikách, nestihli sme ísť spolu na Ukrajinu. Mala som osloviť Martina Kollára, ktorého si veľmi chcel za dokumentátora pre váš skvelý projekt na Patrónke. Stretnem sa s ním v Jihlave, deň po tvojom pohrebe… Neviem si spomenúť ani na jednu dôležitú vec, kvôli ktorej som neprišla do Bratislavy aspoň trochu skôr, aby sme si ešte posedeli v tichu, držiac sa za ruky. Tvoja posledná veta, ktorú si mi koncom augusta povedal bola “Mám ťa rád”. Ja som ti odpovedala “Aj ja teba”.

Nechcem spytovať večnosť, prečo si musel odchádzať v takom utrpení, ale budem sa snažiť, aby to, čo si mi svojou prítomnosťou daroval, žilo aj naďalej.

Lucia Nimcová, umelkyňa

Michal Moravčík, výtvarník, sochár, aktivista je stále tu. Zostáva jednou z centrálnych osobností našej generácie, profesionálov okolo umenia narodených v polovici 70. rokov. Vážnosť, s akou k umeniu pristupoval, bola vzorová a inšpirovala nielen generačných kolegov, ale aj mnohých študentov, ktorých ovplyvnil. Témy si nevyberal ľahké a prístupné, intelektuálna úroveň jeho sochárskych a konceptuálnych diel, často s politickým motívom, sa vyrovnala najlepšej svetovej tvorbe. Pre mňa však ešte viac ako jeho excelentné umelecké dielo zostáva dôležitým jeho vplyv na kultúrnu politiku, neustála snaha o zlepšenie existujúceho stavu, boj o verejný priestor a iné veci verejné. Pôsobil v dôležitom období transformácie inštitúcií a postavenia umenia a vniesol do neho taký potrebný entuziazmus a odborné vedomosti.

Mišo bol kamarát. S každým, kto bol ochotný rozmýšľať aspoň o trochu hlbšie a ďalej. Vety, skôr jeho nekonečné otázky, často zakončil typickým smiechom, ktorý by niekto neznámy mohol pokladať za provokačný. Ale to sa len sám bavil na svojich nápadoch. Je neuveriteľné, ako fotky z Mišovho života, ktoré teraz zdieľame, súvisia s touto ťažkou chvíľou. Mišo v zlatom skafandri, Mišo za červenou oponou, Mišo ako súčasť stromu, Mišo-otec. Takmer to vyzerá, že všetko, čo náš Mišo robil, malo potenciál zapísať sa do večnosti.

Mária Rišková, riaditeľka Slovenského centra dizajnu

Michal Moravčík. Foto - BuryZone
Michal Moravčík. Foto – BuryZone

Vždy koncom októbra si na moje narodeniny zasadím do parku Nevesta na Družbovi aspoň jeden strom. Tento rok je to o týždeň skôr. Zomrel náš kamarát Michal Moravčík, tak na jeho poctu sadíme v sobotu 22. októbra s mojou ženou stromček o týždeň skôr. Je to javor – listnáč, ktoré Michal favorizoval, ako si spomína moja žena Mária na jeden ich rozhovor.

Je to nesmierne ťažké sa pár slovami rozlúčiť s blízkym človekom. Slová sú len slová. Bol to výborný výtvarník a rozhľadený, invenčný pedagóg. Spoznali sme sa v roku 1998, keď sa uchádzal o miesto na našej katedre. Spolu sme viackrát vystavovali, v Prahe, Viedni, Brne, Bratislave… Veľmi som si vážil jeho postoje ohľadom zápasu o Slovenské centrum vizuálneho umenia v kauze Danubiana. Mal rád Slovensko, snažil sa mu porozumieť a hlavne ho zmeniť.

Bol som veľmi rád, keď sa mu narodil syn a začal žiť rodinným životom. Mal pred sebou ešte veľkú „výtvarnú cestu“, bohužiaľ, nebolo mu dopriate jej ďalšie meandre dotvoriť. Tak, ako inému slovensko-českému umelcovi Jánovi Mančuškovi. Bol vysoký a silný, ako ten javor. Zostáva po ňom veľká, prázdna medzera.

Javory vonku teraz svietia žltou, pomarančovou farbou, niektoré až blčia červenou. Podľa listov nášho stromčeka usudzujem, že je to javor mliečny. Dočítame sa, že má rád slnečnú polohu, je vhodný aj do mestských výsadieb a je odolný voči mrazom. Taký bol aj Michal Moravčík, tak si ho budeme pamätať.

Blažej Baláž, výtvarník a pedagóg

Drahý a vzácny priateľu, budeš mi a nám všetkým, čo sme ťa poznali veľmi chýbať. Ďakujem ti za tvoje priateľstvo, úprimnosť a originálny glosátorský humor. Vďaka aj za tvoju zásadovosť. Za tvojim kritickým pohľadom na dianie okolo nás a za tvojimi aktivitami sa dal jasne identifikovať tebe vlastný zmysel pre etiku a morálku. Myslím, že si pomohol a pozitívne ovplyvnil množstvo ľudí a nie „bol“, ale si skvelý umelec, pretože tvoje myslenie, cit v tvojich umeleckých počinoch pretrváva. Nikdy na teba nezabudnem!

Radovan Čerevka, výtvarník

Je mi veľmi ľúto, že Michal Moravčík odišiel tak skoro z tohto sveta. Pre výtvarnú obec je to veľká strata. Naštastie zanechal stopu, ktorá je nezmazateľná. Bol to inšpirujúci umelec, veľmi kritický a obdivuhodne zásadový. Prostredníctvom pedagogickej činnosti ovplyvnil viaceré talenty z mladšej generácie a robil to s nasadením. A treba spomenúť aj jeho redakčnú a editorskú prácu pre časopis Vlna. V roku 2011 sme realizovali v Krokus Galérii výstavu s názvom Bod 0, ktorá predstavila projekty pre Námestie slobody v Bratislave. Som vďačná, že som s ním mohla spolupracovať. Michal ako zakladajúci člen združenia Verejný podstavec zásadne formoval diskusiu o umení vo verejnom priestore a o našej zodpovednosti voči nemu vo všeobecnosti. Som presvedčená, že jeho umelecká tvorba je nedocenená a veľmi by som si želala, aby sa jej v budúcnosti dostalo patričnej pozornosti na Slovensku i za jeho hranicami. Michalovej rodine by som chcela vysloviť úprimnú sústrasť. Česť jeho pamiatke.

Gabriela Kisová, riaditeľka galérie Krokus

Mišo bol pre mňa morálna autorita, robil som u neho záverečnú diplomovú prácu a chodil som ku nemu aj po vysokej škole konzultovať projekty, ktoré som neskôr realizoval. Často zvýrazňoval verejné blaho a pozitívnu zmenu v okolí, ktoré môže vyvolať umelecké dielo, pred ideou diela ako komoditou. Peniaze pre neho nehrali významnú rolu.

Martin Kochan, výtvarník

mm_mk

Michal Moravčík nikdy nebol typom „predátorského“ sochára. V gestách bol skôr rezervovaný, premýšľavý, keďže výsostne intelektuálne založený. Jeho tvorbu charakterizovala akási politická či materiálová ekológia, kde socha vzniká skôr preskupovaním a novou skladbou vecí ako ex nihilo. Mal rád socialistickú pamäť a materiálovú kvalitu vecí (akési rafinované retro) a témy domáceho sveta a kultúrno-politického priestoru. Tvoril z podstaty, akoby natruc nevýbojne, vnímajúc (a odovzdávajúc nám svoje) umenie ako v zásade morálnu záležitosť.

Petra Hanáková, historička umenia

Michalovi Moravčíkovi ďakujem za spoluprácu na sklonku 90. a nultých rokov. Za jeho zásadovosť, tvrdohlavosť, kritické vnímanie spoločenského, politického ako aj kultúrneho diania v československom kontexte. Za jeho cit pre spravodlivosť a pravdu. Málokto vníma, že bol okrem umelca, sochára, aj zásadovým pedagógom s nasadením pre vzdelanie študentov. S jeho rodinným literárnym pozadím bol aj náročným a neúnavným editorom, pisateľom a pionierskym šíriteľom povedomia o výtvarnom a vizuálnom umení, pričom v ničom z vymenovaného širokého záberu nikdy neznižoval latku náročnosti, nekopíroval už inými autormi vytvorené. Človek so širokým prehľadom. To je dnes veľmi vzácne. Vážim si Ťa, som smutná…

Ivana Moncoľová, kurátorka, historička umenia

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie