Denník N

Pomsta je sladká a chutí nám, aj keď trpí nevinný

Vrahovia britského vojaka Lee Rigbyho. Foto - TASR
Vrahovia britského vojaka Lee Rigbyho. Foto – TASR

Vedci zistili, že uspokojenie nám neposkytuje iba odplata voči vinníkovi samotnému, ale aj voči úplne cudziemu človeku, ktorý sa mu v nejakom ohľade podobá. Zbavíme sa niekedy retributívnej spravodlivosti?

Tretieho mája 2013 bol vonku na ulici vo Woolwichi, v juhovýchodnom Londýne, dvomi islamistickými teroristami brutálne zavraždený  britský vojak Lee Rigby.

Čoskoro po incidente sa na internete objavilo video nakrútené náhodným okoloidúcim, na ktorom sa jeden z účastníkov vyjadril: „Jediný dôvod, prečo sme tohto muža zabili, je, že britskí vojaci denne zabíjajú moslimov.“ A pokračoval: „Je to oko za oko, zub za zub.“

Z tohto svedectva vyplýva, že zavraždenie Rigbyho bolo pomstou za účasť britskej armády vo vojne v Iraku. Lenže Rigby v Iraku nikdy nebojoval. Napriek tomu ho teroristi považovali za vhodný cieľ pre svoj odporný čin. Prečo?

,,Presunutá odplata“

Tento fenomén má pomenovanie – presunutá odplata (displaced revenge). Ide o jav, keď svoju pomstu nenasmerujeme na vinníka, ale na úplne iného jedinca, o ktorom sa domnievame, že je previnilcovi v nejakom ohľade podobný.

V štúdii publikovanej koncom minulého roku sa Arne Sjöström a Mario Gollwitzer z Philipps-University v Marburgu snažili vôbec prvýkrát zistiť, do akej miery nás takáto forma pomsty či odplaty uspokojuje. Alebo ešte inak – že odplata je sladká, vieme, ale do akej miery je sladká aj presunutá odplata?

Experiment

Aby to vedci zistili, navrhli experiment, ktorý mal nasledujúci priebeh. Najprv pozvali ľudí do miestnosti, kde im pustili obrazovku. Pozvaní si mysleli, že premieta zábery z vedľajšej miestnosti, kde boli ďalší traja ľudia.

Išlo o narafičenú manipuláciu, pretože video bolo predkrútené podľa požiadaviek vedcov a zobrazovalo viacero skupín ľudí, ktorí sa spolu buď živo bavili o spoločných témach, ktoré ich zaujímali, alebo šlo o nesúrodú skupinu jedincov, ktorí pôsobili tak, že sa nepoznajú, a nerozprávali sa medzi sebou. Ďalšou premennou bolo odlišné alebo rovnaké oblečenie subjektov na videu (Obr. 1).

ano

 Obr. 1 – „podobnosť“ subjektov (vysoká x nízka) X „vzájomná prepojenosť“ skupiny (vysoká x nízka). Sjöström, Gollwitzer (2014, s. 198)

Potom spolu hrali účastníci z rôznych miestností hry. Odmenou za úspešné vyriešenie parciálnej úlohy boli lístky do tomboly. Keď sa hra skončila, subjekty vyzvali, aby si lístky medzi sebou rozdelili. Figuranti z predkrúteného videa sa však férovo nesprávali a až 90 percent odmeny si nechali pre seba.

Presunutá odplata nám chutí

Vedci pozorovali, čo sa bude diať. Ľudia totiž dostali možnosť oplatiť takúto nespravodlivosť na ďalšom členovi z konkurenčného tímu, v tomto prípade pohľadom na odpudivé obrázky. Vedci merali mieru uspokojenia alebo ľútosti nad takouto pomstou.

Z výsledkov vyplynulo, že „ľudia prežívali najviac uspokojenia vtedy, keď bola skupina, z ktorej pochádzal neférový vinník, vzájomne silne prepojená a zároveň si podobná“. Tieto zistenia vyrušujú. Totiž, teraz už máme overené, že uspokojenie nám neposkytuje len odplata namierená voči samotnému vinníkovi, ale aj odplata proti úplne cudziemu človeku, ktorého nejakým spôsobom – vzhľadom, prácou alebo inak – spájame s vinníkom.

Retributívna spravodlivosť

Viacerí filozofivedci dnes začínajú navrhovať, aby sme sa úplne zbavili pojmu ,,morálna zodpovednosť“. Dôvod je jednoduchý – všetko naše správanie je kauzálne determinované predošlými stavmi nášho mozgu, takže činiť ,,nás“ morálne zodpovednými za naše činy nedáva dobrý zmysel. A kde nie je morálna zodpovednosť, nie je ani morálne súdenie.

Pri aplikácii týchto myšlienok by sa napríklad izolácia nebezpečného vraha do väzenia zmenila na obyčajný racionálny kalkul, ako maximalizovať ochranu spoločnosti bez nutnosti potreby mstiť sa za jeho čin. Väzenia by tak už viac neboli ,,trestnicami“, určenými na odplatu za prečiny väzňov, ale skutočnými ,,nápravnými zariadeniami“, kde už nevyhovujeme našej pravekej potrebe trestať a odplácať, ale kde ľuďom pomáhame k náprave a k ich opätovnému začleneniu do spoločnosti.

Lenže zo štúdie Sjöströma a Gollwitzera, ale aj iných – zdá sa – plynie, že retributívnej spravodlivosti, založenej na trestaní previnilcov, sa len-tak nezbavíme. Vyzerá to tak, že túžba odplácať sa je v nás zakorenená tak hlboko, že nás uspokojuje dokonca pomsta na celkom cudzích ľuďoch.

Dostupné z: doi:10.1016/j.jesp.2014.09.016

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Veda

Teraz najčítanejšie