Neželaní cudzinci

O tomto okamihu sníval Mendel Beck celé roky. Snoval plány a znova ich zavrhoval, v novinách pozorne čítal inzeráty cestovných agentúr pre lodnú dopravu, radil sa s priateľmi a známymi, nastražoval uši a usiloval sa zapamätať si všetko, čo ten-ktorý navrátilec rozprával o Amerike, živote v New Yorku a mrakodrapoch, kde žije toľko ľudí ako v celej haličskej dedine, takže susedia sa ani nepoznajú po mene. Ulice sú také dlhé, že im nevidno koniec. A neustále sú plné ľudí, ktorí sa tlačia a kričia v najrôznejších jazykoch, niektorí sú čierni ako noc, tvár aj ruky, a všetci sa kamsi ponáhľajú, všetci zdanlivo bezcieľne bežia.

Mendel Beck do seba nasal ich príbehy, svedomito sporil, grajciar ku grajciaru, kadečo si odoprel, až napokon zhromaždil dosť peňazí na plavbu za oceán. S priateľom Abrahamom Feldom a troma ďalšími mladíkmi vyrazil štvrtou vlakovou triedou do Przemyślu, z Przemyślu do Krakova a odtiaľ do Osvienčimu. So všetkými prestupmi a čakaniami trvala cesta celý deň. O svojich plánoch muži cestou ani nemukli, hoci sa ich viacerí ľudia pýtali, kam mieria, vždy reagovali vyhýbavo, nič nehovoriacimi odpoveďami. Na stanici v Krakove si dávali bacha na policajtov a vyhýbali sa im širokým oblúkom.

V Osvienčime naproti stanici, v hoteli de Zator, v pobočke hamburskej agentúry, si zakúpili lodné lístky. Odprevadil ich tam územčistý mladý muž, ktorý ich doviedol až ku dverám a nespustil z nich oka, akoby sa bál, že si svoj zámer počas krátkej prechádzky rozmyslia a utečú.

V kancelárii agentúry visela cisárska orlica, ktorá na mužov zapôsobila dôveryhodne. Zamestnanec sa spýtal, kam by radi vycestovali, koľko majú peňazí a či to bude ich prvá cesta do Ameriky. Za lístok musel každý zaplatiť 66 guldenov. Muži sa pokúšali vyhandlovať zľavu, no pracovník okamžite zmenil správanie a hrubo sa na nich osopil, vraj majú veľké šťastie, že im ponúkol takú cenu, už zajtra bude vyššia! Navyše, suma už zahŕňa aj pobyt v Hamburgu až do odchodu lode, stravu a miesto na spanie, všetko prvotriedne, a jedlo, samozrejme, kóšer, zamľaskal jazykom. Potom im dal papierik s adresou: Louis Fries, Dom vysťahovalcov, Neumannstrasse 22.

No keď muži na Neumanstrasse ukázali svoje lodné lístky a opýtali sa na sľúbenú izbu, pretože za nocľah a stravu už zaplatili, majiteľ ubytovne sa len zasmial a pokrútil hlavou. Za prespanie v smradľavej komore s jedinou posteľou, na ktorej sa v núdzi pomestili dvaja a ostatní sa museli uspokojiť s vrecom sena na podlahe, zhrabol šesť guldenov za osobu. Za stravu chcel ešte extra, tak sa jej radšej vzdali.

Tak toto je New York. Mendel Beck aj s kumpánmi stojí na palube lode Suevia spoločnosti Hapag, ktorou pricestovali z Hamburgu. Popŕcha. Škriekajúce čajky sa ponárajú do mútnej vody. Z hmly vytŕča obrovská ženská postava a chlap, ktorý stojí vedľa nich, Žid z Ľvova, prezradí, že vidia Sochu slobody. Beck už nezreteľne rozpoznáva obrysy prístavu a vysokánske domy, ktoré dosahujú až na horizont, a o ktorých doma toľko počul. Predsa sa mu to podarilo, v pondelok 14. mája 1888 dorazil do cieľa!

Dvadsaťpäťročný Mendel Beck pochádza z Liska na rieke San, z okresného mesta v karpatských lesoch so štyrmi tisícmi obyvateľov, z ktorých šesťdesiat percent tvoria Židia. Beck pracuje ako obuvník, presnejšie ako opravár obuvi. Nikdy v živote neušil nové topánky, venuje sa len starým a zničeným, ktoré podbíja, prešíva a spevňuje. Väčšinu obyvateľov obce trápi chudoba a nové topánky si nemôžu dovoliť.

Aj Abraham Feld sa narodil v Lisku a pracuje ako krajčír. Ostatní Beckovi spolucestujúci – Hersch Springler, Hersch Lockspeiser a Jossel Rabock – pochádzajú z mestečka Baligród južne od Liska. Muži sa spoznali na ceste do Przemyślu a rozhodli sa putovať spolu. Mnohí vysťahovalci idú v skupinách, čo im na dlhej a namáhavej ceste poskytuje istý pocit bezpečia. Aj v Amerike sa radi držia pokope, či už v spoločnom bydlisku alebo v práci: Poliaci, Ukrajinci, Slováci, Židia…

Jossel Rabock má šestnásť a je najmladší zo skupiny, ostatní sú dvadsiatnici. Každý z nich si nesie len jeden batoh, čo na človeka, ktorý zrejme navždy opustil svoju vlasť, naozaj nie je veľa. Do zoznamu pasažierov parníka Suevia pri svojom mene všetci – rovnako ako ôsmi Slováci, ktorí do New Yorku dorazili pár týždňov pred nimi – uviedli workman. Kapitán Heinrich Barends dokument v prístave odovzdal americkému imigračnému úradu:

District of New York, Port of New York
I, H. Barends, Master of the German S. S. Suevia do so­lemnly, sincerely and truly swear that the following List or Manifest subscribed by me, and now delivered by me to the Collector of the Customs of the Collection District of New York, is a full and perfect of all the passengers taken on Board of the said S. S.Suevia at Hamburg from which port said S. S. Suevia has now arrived: and that on said list is truly designated the age, the sex and the occupation of each of said passengers, the part of the vessel occupied by each during the passage, the country to which each belongs, and also the country of which it is intended by each to become an inhabitant: and that said List or Manifest truly sets forth the number of said passengers who have died on said voyage, and the names and ages of those who died. So help me God.
Heinrich Barends

Ak si odmyslíme morskú chorobu, ktorá postihla všetkých, Mendel Beck a jeho spoločníci zvládli plavbu dobre. Cesta trvala štrnásť dní. Z Hamburgu vyplávali 30. apríla smerom na Le Havre, kde na loď nastúpili ďalší pasažieri, a potom pokračovali do New Yorku.

Suevia je už starý a hrdzavý parník s jedným komínom a dvoma stožiarmi. Po spustení na vodu roku 1874 mal prevážať sto osôb v prvej, sedemdesiat v druhej a šesťsto v tretej triede, čiže v steerage, v medzipalubí. Pri príchode do newyorského prístavu v máji 1888 sa však podľa lodného zoznamu pasažierov nachádzalo v medzipalubí viac ako tisíc osôb, najmä európskych prisťahovalcov z Nemecka, Dánska, zo Švédska, Nórska, z Ruska aj Rakúska. Mnohí Rakúšania pochádzajú z Haliče a Uhorska.

Na Suevii sa namiesto predpísaných šesťsto pasažierov v medzipalubí nachádza až dvojnásobok, čo napovedá, v akých podmienkach cestovali Mendel Beck a jeho priatelia. Chaoticky sa tam na seba tlačili ľudia najrôznejších národností, náboženstiev a jazykov, ktorí sa medzi sebou sotva dokázali dohovoriť, ženy, muži a deti, pestrá zmes, pričom len umyvárne a záchody boli oddelené – a už po chvíli vyzerali neopísateľne. Beck sa musí nútiť, aby vôbec prehltol jedlo, nakúpené pred odchodom v Hamburgu, ktoré člen posádky naberá z obrovského hrnca do kovových misiek; Hersch Springler a Jossel Rabock, veriaci Židia, sa stravy ani nedotknú, pretože nie je kóšer. Len prevracajú oči, keď vidia, ako ich priatelia miešajú lyžicou nedefinovateľný vývar, a radšej sa stravujú z vlastných zásob: sucháre, chlieb, cibuľa a čaj, čiže sladká horúca voda s kvapkou vareného vína pre aspoň nejakú chuť. Tak či tak trpia skoro celý čas morskou chorobou a sotva dokážu niečo stráviť. Mendel Beck kúpil v Hamburgu plechový riad aj malú fľašku, údajne zaručený prostriedok proti morskej chorobe – v skutočnosti najlacnejší rum, ktorý nedokáže vypiť ani s vypätím všetkých síl. Sused na prični, ukrajinský sedliak, reaguje menej vyberane. Pred nevoľnosťou však pochybný nápoj neochráni ani jeho.

Zle osvetlené miestnosti s nízkymi stropmi, zapratané poschodovými posteľami, medzi ktorými zostávajú len úzke uličky, razia ľudským pachom a plynmi, nevypratými šatami, ľudskými telami, pokazenými potravinami, zvratkami, močom a výkalmi.

Skôr než piatich Haličanov v New Yorku pustia na pevninu, musia prejsť cez prisťahovalecký úrad Castle Garden, kde ich colníci vypočujú a prezrú. Pasažierov z medzipalubia ženú ako kravy: quick! run! szybko! schneller! Rozkazy znejú v najrôznejších jazykoch.

Mendel Beck a Abraham Feld sa usilujú, aby si nezmizli z očí, a rovnako striehnu aj na ostatných. Dorazia až do veľkej miestnosti, kde ich rozdelia do radov tak, že im to pripomenie ovce v košiari. Tam ich ešte raz prerozdelia a znova ich poháňajú výkrikmi quick, run, szybko, schneller, aby mohli po jednom ako husi pochodovať popri uniformovaných úradníkoch, ktorí si ich prísne premeriavajú. Ako na dražbe kráv. Nízky, postarší muž položí Beckovi niekoľko otázok v jidiš: odkiaľ pochádza, koľko má pri sebe peňazí a či už má dohodnutú prácu (skúsení pasažieri na palube mu poradia, aby to jednoznačne poprel). Od vzrušenia len pokrúti hlavou.

Amerika neprijíma každého, kto jej zaklope na dvere. Vstup do Spojených štátov sa zakazuje: chorým a neduživým, retardovaným, duševne chorým aj epileptikom; ľuďom bez prostriedkov aj ľuďom, u ktorých sa dá očakávať, že si budú vyžadovať podporu z verejných zdrojov; osobám, ktoré spáchali trestné činy, alebo vedú nemorálny život ako prostitútky, alebo osobám, ktoré ženy na prostitúciu navádzajú, alebo ich z tohto dôvodu do USA privádzajú; mužom, ktorí schvaľujú mnohoženstvo; anarchistom a indivíduám, ktoré sa usilujú o násilný prevrat a zosadenie vlády Spojených štátov alebo vlády inej krajiny, alebo plánujú atentáty na verejných predstaviteľov; ako aj osobám, ktoré na základe ponuky, žiadosti, prísľubu alebo dohody plánujú prebrať a vykonávať v USA prácu alebo platenú službu (na základe zmluvy).

V skutočnosti výberové kritériá zďaleka nie sú až také prísne. Medzi imigrantmi sú mnohí bedári bez prostriedkov, chudobní ako kostolné myši, ktorí si nepriniesli nič, len vrece otrhaných šiat a zopár hrncov. Aj Mendel Beck má pri sebe len jednu náhradnú košeľu, jedny topánky (ktoré si pred odchodom nanovo vlastnoručne podbil) a ešte zopár drobností ako modlitebný šál a tefilin. Preto prišiel do Ameriky – je chudobný a nevlastní vôbec nič.