Dohoda s Kanadou nie je nebezpečný neoliberálny experiment

Autor je poslancom Európskeho parlamentu

Vyzerá to skoro humorne či groteskne: nestačí, že časť premiérov európskych štátov si osvojila „európsku kartu“ a začala ňou hrať veľmi intenzívne – presne podľa toho, čo sa im na domácej politickej scéne hodí. Raz proeurópska vášeň (samozrejme, vždy vtedy, keď ide o peniaze) – ale hromy blesky na EÚ, keď treba plniť povinnosti.

Premiéri majú neuveriteľne vyvinutý zmysel pre jednosmernú solidaritu: z Únie do domáceho rozpočtu. No a v týchto dňoch sme svedkami posunu na regionálnu úroveň. Premiér Valónska, jedného z piatich regiónov Belgicka, si postavil hlavu, že zmluva EÚ – Kanada, zvaná CETA, nebude. Teda pokým sa nesplnia jeho podmienky.

Videl som hŕstku Valónov protestovať aj pred Európskym parlamentom v Bruseli: bolo ich menej, ako keď si po šichte vybehnú mladí asistenti na drink do protiľahlých krčiem.

Nemám pochybnosti, že sa valónsky premiér chytil príležitosti ukázať, že je nezlomný ochranca záujmov miestnych farmárov (vraj sa boja, že ich o prácu pripraví dovoz bravčového a hovädzieho mäsa), a keď bude môcť ukázať, že jeho trucovanie bolo úspešné, má popularitu, ktorá mu na doživotie zabezpečí nejakú významnú stoličku. A aby zachránila zmluvu, možno Európska komisia aj navrhne zriadiť osobitný fond EÚ pre šťastnejších Valónov…

Lenže za týmto groteskným trucovaním je skrytý aj hlbší problém, a nie jeden. Už dlhšie pozorujem, ako sa ruka v ruke snúbi ľavicový antiamerikanizmus, zelený antiglobalizmus s pravicovým nacionalizmom a spiatočníckym lokalizmom. Spoločným menovateľom tohto spojenectva je boj proti nadnárodným spoločnostiam. Alebo aj inak: nepriateľstvo voči medzinárodnej deľbe práce, a tá si vyžaduje obchod a obchod pravidlá.

Antiglobalisti, lokalisti, časti zelených a národní či lokálni socialisti ruka v ruke s romantickými tradicionalistami by boli najradšej, keby sa všetko pestovalo, vyrábalo, jedlo, vymieňalo aj šrotovalo na jednom mieste, v rámci jednej komunity či farnosti.

Svet sa však hýbe iným smerom. Nie k primitívnej lokálnej obmedzenosti, ale k reálnemu svetovému trhu, k planetárnej deľbe práce, k celosvetovej a okamžitej cirkulácii tovarov, ideí, inovácií, patentov, noriem, vzorov správania, sociálnych a environmentálnych štandardov. A tak aj k planetárnemu pohybu pracovnej sily (a to nielen v podobe utečencov, ale aj v pracovnej migrácii, pričom práve ona plodí tie najväčšie inovačné pohyby…).

Tento pohyb potrebuje pravidlá. Bez nich bude nepochybne viesť ku katastrofám, k utrpeniu a strate životných možností, perspektív a zmyslu života miliónov. Bez nich sa vrátia obchodné vojny. Bude vládnuť len moc sily. A lokálne spoločenstvá prídu úplne o ochranu.

Obchodná dohoda EÚ – Kanada je vzorová zmluva, ako tomu zabrániť. Ako postaviť vysoké štandardy pre potraviny, ochranu spotrebiteľa, práce, životného prostredia, ako zabrániť ilegálnemu používaniu európskych inovácií, umeleckých diel aj „tradičných“, lokálnych produktov. V žiadnom prípade to nie je fixovanie neoliberálneho modelu – opačne: je to prvýkrát v histórii, keď sa medzinárodný obchod dostáva pod vládu európskych noriem.

Ako priznal kanadský premiér Trudeau, je to europeizácia kanadských noriem. Navyše smeruje k vytvoreniu permanentného, celosvetového a transparentného systému riešenia sporov medzi investormi a štátom. Aj s odvolacím mechanizmom. Akési jadro medzinárodného investičného súdu, s päťročnými mandátmi sudcov. Úplný opak doterajšieho zosúkromneného systému arbitrážnych sporov.

Ak Európska únia pre vrtochy regionálneho premiéra nebude schopná uzavrieť túto zmluvu, sú spochybnené ďalšie – s Vietnamom, Japonskom, USA. Vo všetkých týchto zmluvách Únia smeruje k fixácii európskych štandardov v oblasti bezpečnosti potravín, práv zamestnancov, ochrany životného prostredia aj spotrebiteľa vrátane detí… Je to veľký proces, v ktorom – na rozdiel od mienky zaslepencov, ktorí buď smerujú k utopickým antiglobalistickým víziám, alebo podceňujú silu európskych vyjednávačov – sa začína europeizácia medzinárodného obchodu.

Valónsky truc nám zasa jasne hovorí (už po koľkýkrát a v koľkej oblasti!), že Európska únia potrebuje reformu rozhodovacieho procesu.