Nerozumiete, ako prebiehajú voľby prezidenta USA? Nie je to také komplikované

BRAŇO ONDRÁŠIK sa narodil v roku 1981 v Bratislave. Vyštudoval žurnalistiku na Univerzite Komenského, odbor politickej komunikácie na University of Leeds v Anglicku a v rámci doktorandského štúdia skúmal médiá na Michigan State University v USA. Osemnásť rokov pracuje v mediálnej oblasti – najprv ako novinár (Hospodárske noviny, SME, Nový Čas Nedeľa), od roku 2010 ako PR manažér v IT spoločnosti Eset. Od roku 2000 písal v slovenských médiách o americkej domácej a zahraničnej politike. Pôsobil aj ako pedagóg na vysokej škole, venuje sa aktivitám v treťom sektore. Od roku 1996 detailne sleduje americké prezidentské voľby, písať pre médiá o nich začal v roku 2000, komentuje ich dodnes.

Čo vás tak baví na amerických prezidentských voľbách, že na ne dokonca vždy vycestujete?

Celý ten fascinujúci cirkus, trvajúci roky. Zaujíma ma tamojší na prvý pohľad neprehľadný volebný systém, samotné kampane, taktika, ich vedenie. Vezmite si, čo všetko musia urobiť už len voliči, aby vôbec mohli voliť.

Volebné okrsky tam často nie sú na každom rohu, teda pár stoviek metrov od bydliska ako u nás, neraz treba ďaleko cestovať a vystáť si niekoľkohodinové rady. U nás musíme voliť pár minút a už sú všetci nervózni, tam sú ľudia trpezliví, hoci voľbám často venujú aj štyri hodiny zo dňa. Mňa to priťahuje, takto funguje demokracia a diskusia o ideách.

Skúsme detailne vysvetliť, ako by sme sa my dvaja mohli stať americkými prezidentmi. Ja budem Hillary, vy Donald. Je podmienkou, aby sme boli republikánmi alebo demokratmi?

Nie, hoci z inej strany sa prezidentom ešte nik nestal – teda ak o tom hovoríme od času, čo vládnu dnešné strany – republikáni a demokrati. Podmienky na to, aby sme sa dostali na hlasovací lístok v úplne každom americkom štáte, sú však veľmi náročné.

Tento rok sa to podarilo iba trom kandidátom, ostatní sa dostali na hlasovacie lístky iba v menšom množstve štátov.

Predovšetkým si treba uvedomiť, že v USA sa vedie permanentná kampaň. Voľby sú tam totiž každé dva roky – v tomto intervale sa obmieňa snemovňa reprezentantov a tretina senátu.

Kedy sme o kandidatúre na tohtoročné voľby prezidenta mali začať premýšľať my dvaja?

Noví kandidáti sa profilujú približne od stredu volebného obdobia prezidenta. Ak sa teda posledné voľby konali v roku 2012, my dvaja sme v tom mali mať jasno najneskôr od roku 2014.

Jednoducho už vtedy sme mali začať pomaly viesť kampaň a skúmať terén – vy za demokratov, ja za republikánov. Hoci teda napríklad Trump oznámil kandidatúru až v júni 2015.

Je rok 2014 a obaja sme sa definitívne rozhodli, že ideme do toho. Čo by sme spravili ako prvé?

Okamžite by sme začali naháňať voličov v štáte Iowa. V januári 2016 by sme tam totiž absolvovali prvé volebné zhromaždenia, prvé zo série primárok.

Už predtým v roku 2015 by sme však absolvovali takzvané „straw polls“ v rôznych štátoch, kde rôzne organizácie organizujú udalosť pre entuziastov strany. Ide o akési hlasovanie v skupinách republikánov a demokratov, kde by sme si obaja otestovali, či vôbec máme šancu zaujať.

Pozornosť sa však od začiatku a najskôr vždy sústredí práve na Iowu a tamojšie volebné zhromaždenia. Američania o tom dokonca vtipkujú, že je skvelé žiť v tomto štáte, lebo máte takmer istotu, že sa stretnete s budúcim prezidentom.

Dôvod?

Kandidáti nerobia nič iné, len už od roku 2015 obiehajú Iowu. Neexistuje snáď kandidát, a môžu ich byť aj desiatky, ktorý by to ignoroval. Taký Jeb Bush tam napríklad na svoju reklamu minul ťažké milióny dolárov. Na každý získaný hlas minul tisícky eur. Zbytočne.

Kto nás môže voliť v tejto fáze?

Všetci registrovaní voliči danej strany. Tamojší voliči sú totiž registrovaní ako republikáni, demokrati alebo ako nezávislí, limitované primárky mali napríklad aj menší libertariáni či zelení.

Samozrejme, niektorí ľudia zaregistrovaní nie sú, a tak, logicky, voliť nemôžu. Preto v oboch táboroch pred samotnými veľkými voľbami prebieha snaha zaregistrovať čo najviac svojich ďalších prípadných voličov.

Prebieha to tak, že republikáni aj demokrati sa stretávajú na volebných zhromaždeniach, respektíve hlasujú v primárkach, ktoré vlastne prebiehajú ako klasické voľby, a volia si svojho kandidáta.

V oboch táboroch sa tak vyselektuje poradie najvýznamnejších kandidátov. Odvtedy je aj jasné, ktorí skončili ako úplní outsideri. Republikáni ich mali na začiatku veľké množstvo, demokratickí kandidáti boli iba dvaja.

Predpokladám, že po Iowe ideme viesť kampaň do ďalších štátov.

Áno, postupne sa daný proces presunie do každého štátu. V USA sa tradične volí najmä v utorok, iba na niektorých miestach cez víkend. Jasní favoriti sa vyprofilujú zväčša po takzvaných „superutorkoch“, čo sú dni, keď primárky a volebné zhromaždenia prebehnú vo viacerých štátoch naraz.

Aký je o primárky a volebné zhromaždenia záujem?

Nie príliš veľký, chodia na ne najmä „hardcore“ voliči. Reálne ide o menšinu voličov, tento rok ich zrejme bolo menej ako polovica z tých, čo nakoniec zahlasujú 8. novembra.

To sa dosť nabeháme, ak máme obaja presvedčiť 50 štátov.

Päťdesiat plus Kolumbijský dištrikt, teda hlavné mesto Washington. K tomu však volia aj ďalšie americké teritóriá ako napríklad Portoriko, Americká Samoa a ďalšie.

Zaujímavosťou je, že v niektorých štátoch sú primárky otvorené, kde napríklad demokrati dovolia republikánom voliť v ich primárkach. Voliči si však musia vybrať len jedny. Nevyužíva sa to často, veď ktorý republikán by už išiel voliť k demokratom?

V každom prípade je po tejto prvej fáze volieb jasné, aký máte vy ako Hillary náskok pred Berniem Sandersom a ja ako Donald pred Tedom Cruzom.

Čo bude nasledovať? Stranícke zjazdy demokratov a republikánov, kde sa definitívne vyberie, či do záverečného súboja ideme práve my dvaja?

Áno. Každý z nás v primárkach a volebných zhromaždeniach získal nejaké počty takzvaných delegátov. Tie sa odvíjajú od počtu percent, ktoré sme získali, a od vzorca, ktorý má každý štát iný.

Zjednodušene sa však dá povedať, že čím viac máte voličov, tým viac získate aj delegátov. Republikáni mali štáty, kde víťaz bral všetko, demokrati rozhodovali výlučne proporčným systémom – s výnimkou takzvaných „superdelegátov“, ktorí nakoniec mohli voliť, koho chceli.

Môže moja strana nominovať trebárs Sandersa či dokonca niekoho, kto v primárkach skončil ešte horšie ako ja?

Môže, ale sú to veľmi nepravdepodobné scenáre. To by sa museli delegáti ostatných kandidátov vzbúriť a spojiť. Hrozilo to aj v týchto voľbách, keď niektorí republikánski delegáti odmietali Trumpa.

Nakoniec z toho nič nebolo, lebo mal pohodlný náskok, navyše jeho súperi vyhoreli, až bolo tragické ich sledovať.

Predpokladám, že v mnohých štátoch USA je vopred jasné, kde vyhrajú republikáni a kde demokrati. Ani u nás na Orave nik nepredpokladá, že to tam budú valcovať liberáli, takže predstava, že by demokrat vyhral v Texase, znie uletene.

Samozrejme, je to dané historicky, voľby však reálne rozhodnú práve štáty, ktoré sú nerozhodné, napríklad Ohio, Florida, Severná Karolína či New Hampshire. Tam v zásade nik vopred netuší, kto počas volebného dňa preváži.

Jasné, že New York je tradične modrý, teda demokratický, iné, napríklad spomínaný Texas, sú zase červené.

Má potom zmysel, aby každý kandidát chodil ľudí presviedčať do každého štátu?

Nie, hoci Trump si postavil kampaň na tom, že chodil aj tam, kam nemusel, lebo šlo o jasne republikánske štáty, napríklad Mississippi či Montana.

Bavíme sa o čase, keď už sa stal de facto nominantom strany začiatkom mája. V princípe to nemalo žiadny zmysel, len zbytočne zabíjal čas.

Rovnako nemalo zmysel, aby šiel do Connecticutu, kde sa mohol aj na hlavu postaviť, aj tak by tam vždy vyhral demokratický kandidát.

Logiku má chodiť najmä do nerozhodných štátov, ktorých je plus-mínus desať. Tam inak aj končí najviac peňazí v kampaniach, funguje tam najviac dobrovoľníkov, ktorí klopú ľuďom na dvere, prípadne im telefonujú, aby ich dostali do volebných miestností.

Stranícky zjazd demokratov som vyhral ja, republikánsky vy. Čo bude nasledovať?

Tieto zjazdy volia v podstate už len formálne, favoriti sú jasní z primárok. Práve vtedy nás však oboch čaká prvý obrovský krok v rámci veľkej kampane – nominačný prejav. Tým sa de facto odštartuje najdôležitejšia fáza kampane. Ak v prejave zlyháte, veľmi si poškodíte. Clintonová ho mala skvelý.

Na to, aby sme sa však dostali do tohto bodu, potrebujeme obaja šialené milióny dolárov. Kde ich vezmeme?

Áno, je to nesmierne drahé, už dnes vieme, že kandidáti minuli viac ako miliardu, veď len primárky sú finančne náročné a stoja stovky miliónov. Peniaze si obaja vyzbierame od ľudí alebo od sponzorov.

Takže ak presvedčím trebárs Zuckerberga či Gatesa, aby mi každý z nich dal po 100 miliónov, mám výhodu?

Práveže nie, lebo zákon to zakazuje. Je tam daný limit okolo tritisíc dolárov. Viac vám počas primárkovej sezóny nesmie dať nik. Samozrejme, aj tu sú nejaké ďalšie výnimky – oveľa viac môžete dať centrále strany.

Tieto limity sa potom zopakujú aj po primárkovej časti kampane – v ďalšej fáze, teda už vo veľkej kampani. Okrem toho, že takto môže podporiť vašu alebo moju kampaň každý, však v USA existujú organizácie, ktoré síce s nami nebudú oficiálne spojené, vzniknú však na našu podporu.

A tie už môžu brať peniaze, od koho chcú a koľko chcú. Budú sa síce tváriť nezávisle, v skutočnosti však budú dostatočne razantne „hejtovať“ buď vás, alebo mňa, aby bolo jasné, koho podporujú.

Tam sú dary od ľudí, bohatých donorov, korporácií, odborov a rôznych združení. Podľa zverejnených dát sa tam už minulo viac ako pol miliardy.

To by neboli politici, aby si neporadili s obmedzujúcimi limitmi na kampaň.

Napríklad Bernie Sanders sa rozhodol takú podporu odmietnuť a vyhlásil, že prijme peniaze len od voličov a donorov. S tým, že neregulovaných peňazí sa ani nedotkne. Ale hoci ich v porovnaní s Hillary bolo minimum, vo forme najmä malých darov vyzbieral viac ako 200 miliónov.

Sú záverečným bodom kampane prezidentské debaty?

Boli tri a o ich počte a mieste rozhoduje špeciálna komisia už rok predtým. Vysielajú ich prakticky všetky veľké televízie, je o ne obrovský záujem. Obaja by sme sa na ne museli veľmi intenzívne pripravovať.

Naše tímy by ich s nami stále dokola simulovali, aby sme mali čo najväčšiu šancu presvedčiť verejnosť. Trump fázu prípravy naozaj podcenil.

Okrem toho tradične prebehne ešte aj diskusia potenciálnych viceprezidentov. Platí pritom, že kto nakoniec vo voľbách volí mňa, teda Trumpa, ten si automaticky vyberá aj môjho viceprezidenta, nemôže si vziať vášho.

Ako a kto nakoniec z nás dvoch vyberie prezidenta?

De facto všetci registrovaní voliči v USA, ktorí sa zúčastnia volieb. Tradične sa to deje v prvý novembrový utorok po prvom novembrovom pondelku. Tentokrát to vychádza na ôsmy november, hoci reálne ide až o druhý utorok v mesiaci.

Ľudia vtedy prídu do volebnej miestnosti a volia o množstve vecí naraz, napríklad o kongrese, miestnom kongrese, miestnom senáte, o guvernérovi, miestnom referende, prokurátorovi, šerifovi, sudcovi a tak ďalej, v každom štáte môže ísť o iné pozície.

Vtedy sa však volí aj prezident. Pozor, je to tak iba čiastočne, lebo v skutočnosti ho nakoniec zvolia až takzvaní volitelia. Dôsledkom špecifického volebnému systému sa totiž môže stať, že nakoniec vyhrá ten, kto získa menej voličských hlasov, ale viac voliteľov. Naposledy sa to stalo v roku 2000.

Práve to, že sa volí toľko pozícií naraz, spôsobuje, že sa tam tvoria také dlhé rady?

Áno, ľuďom to trvá, preto sa to zvonku zdá zdĺhavé. V USA sa to však deje každé dva roky, lebo je tam mnoho pozícií, o ktorých sa rozhoduje priamou demokraciou.

Ľudia volia tak, že buď si pri každej pozícii označia konkrétne meno, alebo v niektorých štátoch môžu naraz vybrať všetkých republikánov, demokratov, libertariánov a podobne. Takých štátov je však menšina a postupne ubúdajú.

Na rozdiel od primárok a volebných zhromaždení už neprídu len „hardcore“ voliči, ktorých je celkovo asi štvrtina, ale aj ostatní. Účasť býva medzi 50 až 60 percentami. V posledných dvoch voľbách bola vždy nad 50 percent.

V praxi sa teda na konci vyjadruje úplne iný elektorát ako na začiatku. Koho z nás to znevýhodní?

V tomto prípade asi mňa, teda Trumpa, lebo zrazu už nebudú voliť len vášniví priaznivci, ktorí by za neho položili život. O všetkom však rozhodne mobilizácia oboch táborov.

Tvrdíte, že nakoniec o nás aj tak budú hlasovať až takzvaní volitelia. Čo sú to za ľudia?

Volitelia rozhodujú na základe výsledkov vo voľbách 8. novembra, respektíve hlasov odovzdaných skôr, napríklad poštou. Každý štát USA ich má pridelený konkrétny počet. Až na dve výnimky platí, že všade, kde vyhráte vy, získate všetkých voliteľov vy, a tam, kde vyhrám ja, ich zase získam ja.

Má každý štát iný počet voliteľov?

Jasné, veď každý je iný, ide však o kompromis. V USA sa totiž nachádzajú rôzne veľké štáty s rôznym množstvom obyvateľov. Tie populačne malé, napríklad štát Wyoming, by preto boli znevýhodnené, vzhľadom na ich populáciu by na ne vyšlo menej voliteľov. To by bolo vo federácii nespravodlivé.

Koľko voliteľov je v celých USA?

Toľko, koľko je zástupcov v kongrese, teda 535. Troch voliteľov však má aj hlavné mesto, spolu ich je teda 538. Samozrejme, štáty s najväčším počtom obyvateľov majú aj najviac voliteľov.

Koľkých voliteľov musím získať, aby som vyhral?

Musíte ich mať 270 z 538, teda väčšinu. Môže sa však stať, a stalo sa to aj v roku 2000, že vzácnou kombináciou hlasovania v jednotlivých štátoch kandidát získa menej hlasov, a napriek tomu bude mať viac voliteľov.

Preto sa vtedy všetci zameriavali na Floridu, ktorá mala vtedy 25 voliteľov. Rozhodovali tam doslova stovky hlasov a len veľmi tesne vyhral George Bush.

Ako volia volitelia?

V podstate už ide iba o formalitu, ktorá sa udeje v decembri tohto roka. Volitelia sa stretnú a svoje hlasy zašlú poštou do kongresu, kde sa len spočítajú.

Čo ak sa môj voliteľ nakoniec rozhodne podporiť vás?

Môže sa to stať, volitelia sú však vyberaní takým spôsobom, že si to dobre rozmyslia. Ide o preverených ľudí, ktorých si vyberajú strany, a podporia vlastného kandidáta.

Odkedy funguje tento pre laikov komplikovaný volebný systém?

Bol ním zvolený už prvý prezident George Washington v roku 1789. Je doteraz jediným, kto v oboch svojich volebných obdobiach získal všetkých voliteľov všetkých štátov. Súviselo to však s tým, že bol prvý a bez protikandidáta, takže by som to nepreceňoval.

Napríklad Abraham Lincoln zase v roku 1860 získal menej ako 40 percent hlasov a napriek tomu mal väčšinu voliteľov.

Volia ľudia aj na základe pôvodu, teda že Afroameričania preferujú jedného, Hispánci druhého a podobne?

Najviac Afroameričanov je najmä na juhu, všetky tieto štáty sú však tradične republikánske. Afroameričania tam síce tvoria najväčší elektorát demokratov, je im to však málo platné. Táto skupina voličov je dôležitá skôr na Floride či v Pensylvánii, lebo ide o nerozhodné štáty.

V zásade platí, že demokratov volia najmä menšiny, teda Hispánci, Afroameričania, LGBT ľudia, čo súvisí s tým, že republikáni sa ich nesnažia reprezentovať a často ich aj ostrakizujú.

Dávno preč sú časy, keď republikán George Bush razil proimigrantskú politiku v snahe získať hlasy takzvaných „latinos“. Pre Trumpa sú to len násilníci, ktorých treba deportovať.

Majú menšiny vo voľbách dostatočnú silu?

Ak spočítate všetky menšiny v USA, ide o silnú koalíciu, ktorá môže rozhodnúť. Pripočítajme k nej ešte aj ženy a je to jasné. Kandidát, ktorý si nezíska veľkú časť žien, vyhrá len ťažko. V tomto môže mať Trump vážny problém.

Pokazil si to totiž u všetkých podmnožín menšín – u starých, mladých, vzdelaných, a dokonca sa zdá, že aj u bielych žien. Minimálne biele ženy sú pritom pre republikánov extrémne dôležité. Pri nich nesmú prehrať, lebo inde tie straty vykompenzujú len ťažko.

Povedzme, že som vyhral. Aké sú moje prezidentské právomoci?

V USA neexistuje premiér, hlavou exekutívy je prezident. Ten si aj zostavuje vládu, je teda v akejsi kombinovanej pozícii Fica a Kisku zároveň. Do kongresu prostredníctvom zástupcov svojej strany predkladá zákony a dúfa, že mu prejdú.

Bežne sa však stáva, že v kongrese má väčšinu druhá strana. V takom prípade to má ťažké, smolu v tomto mal napríklad aj Obama. Prezident tiež menuje členov najvyššieho súdu, dokonca môže rozhodovať takzvanými nariadeniami prezidenta.

Aká by bola Clintonová prezidentka?

Zrejme udrží Obamovo status quo, hoci sa pod vplyvom súťaženia so Sandersom posunula viac doľava. Nepôjde však o žiadnu revolúciu. Trump je na tradičné pomery svojej strany extrémista, čím je povedané všetko. Miestami ohrozuje systém ako taký.

Republikáni však vlastne iba žnú hnilé ovocie za to, čo robili posledné roky. Vybrali si celebritu z reality šou často so šialenou rétorikou, a to, ako sa správa, nemôže byť pre nikoho prekvapením.

Trump kandidoval za prezidenta už v roku 2000. Bol vtedy iný?

Určite sa tak štylizoval. Vtedy si vybral tretiu stranu, nie jednu z dvoch tradičných. Volala sa Reformná strana. V tom čase sa ako extrémista neprofiloval, práve preto je jeho evolúcia priam komická.

V roku 2000 pôsobil ako umiernený kandidát, z boja však pomerne skoro odstúpil, vlastne ešte predtým, než ho reálne začal. Tvrdil, že s „pravicovými extrémistami“ v jednej strane nemôže byť – dnes im, naopak, ide po ruke. V priebehu pár minút niečo povie, hneď to zase poprie, a to často slovníkom štvrtej cenovej skupiny.

Ku komu u nás by sa dal prirovnať?

K Borisovi Kollárovi, ten však v našich médiách nemá permanentný priestor ako Trump v USA a je obmedzený hlavne na svoj Facebook. Základným komunikačným kanálom Trumpa vo svete sociálnych médií je zase Twitter. Často tam dáva také hlúposti, až si myslím, že ich tam vkladá osobne.

Dokonca už vznikli aj vtipné aplikácie, ktoré zhromažďujú všetky jeho tweety a vyrábajú urážky na počkanie. Stačí si zadať akékoľvek meno a Trump už mu spoľahlivo vynadá, pričom to vychádza z jeho reálnych výrokov.

Šiesti spolumajitelia spoločnosti Eset sú akcionármi vydavateľa Denníka N – N Press, v akciovke majú podiel 51 percent. Investícia nie je projektom spoločnosti Eset.