Denník N

Svedectvo o ľuďoch, ktorí hľadajú domov

Andrej Bán, Grécko 2015.
Andrej Bán, Grécko 2015.

Dvadsaťpäť rokov je Andrej Bán na cestách ako svedok toho, čo sa deje – vojny, exody, prírodné katastrofy, ťažké ľudské osudy. Teraz vychádzajú jeho fotografie a texty v mimoriadne silnej knihe Na juh od raja.

Spomína si na to jasne. V roku 1989 padal režim, ale nielen u nás a nielen nežne. Kamarát sa pred Vianocami rozhodol, že do Rumunska, v ktorom diktátora Nicolaeho Ceausescua bránila brutálna tajná polícia Securitate, odvezie lieky a iné potrebné veci. Ponúkol mu miesto a on hneď prikývol. Na starú zelenú dodávku si namaľovali tri biele pásy, aby si ich „chlapci zo Securitate“ nesplietli. Akurát, že na hraniciach im colníci oznámili, že rovnaké pásy si maľuje aj rumunská armáda, s ktorou bojujú rebeli.

Napokon to zvládli, čo doslovne znamená, že to prežili. Niekto by si po takom zážitku už nikdy nič podobné zopakovať nechcel, Andrej Bán to má inak. Opačne. Hovorí síce, že od práce nie je závislý a bridí sa mu, ak sa niekto vystatuje tým, že ide o adrenalín. Priznáva len, že akosi podvedome ho priťahujú silné ľudské príbehy. Príbehy ľudí, na ktorých vo veľkých dejinách neostáva veľa miesta. Príbehy ľudí, ktorí napriek všetkému, dokážu kráčať ďalej.

Za posledných dvadsaťpäť rokov bol takmer všade – všade, kde ľudské utrpenie a bezmocnosť prevýšili únosnú mieru. Vojny, exody, prírodné katastrofy aj zdanlivo zabudnuté konflikty, ktoré však dodnes ovplyvňujú životy mnohých. Haiti, Náhorný Karabach, Kosovo, Gruzínsko, Pásmo Gazy, Pakistan, Turecko.

Nefotografuje a nepíše preto, aby zachránil svet. Iba chce, aby sme vedeli, aký naozaj je.

Fotograf a reportér časopisu .týždeň Andrej Bán vo svojej tretej autorskej knihe Na juh od raja prináša 82 čiernobielych dokumentárnych fotografií z 25 krajín, ktoré navštívil počas uplynulých 25 rokov.
Fotograf a reportér časopisu .týždeň Andrej Bán vo svojej tretej autorskej knihe Na juh od raja prináša 82 čiernobielych dokumentárnych fotografií z 25 krajín, ktoré navštívil počas uplynulých 25 rokov. Krsty knihy sú 25.10. o 19.00 Artforum Košice, 26.10. o 17.00 h Stredoslovenská galéria Banská Bystrica, 27.10. o 19.00 h Artforum Bratislava, 3.11. o 19.00 h Artforum Žilina.

Andrej Bán, Gruzínsko, 2008.
Andrej Bán, Gruzínsko, 2008.

Všetko je lepšie než vojna

„Moje fotografie nemajú apelatívny, aktivistický rozmer. Nechcem ukazovať prstom – aha, aké je to hrozné. To všetci poznáme. Zapneme si správy a každý deň vidíme, ako bombardujú sýrske Aleppo a žiaľ, už sa nás to ani len nedotkne. Denne vidíme v krátkych, útržkovitých správach hrôzy, ale už nami len prechádzajú bez zastavenia. Ja sa snažím robiť niečo iné než spravodajstvo – snažím sa vo vnímavých ľuďoch vzbudiť záujem, pochybovanie, otázky, vôľu uvažovať nad tým, čo im ukazujem,“ hovorí Andrej Bán.

Na titulke knihy Na juh od raja, ktorá mapuje dvadsaťpäť rokov vo svete jeho očami, je fotografia z pamätníka genocídy v Srebrenici. Na sklenených dverách sa vo veľkej nevľúdnej hale odráža portrét muža z premietaného dokumentárneho filmu. Ten muž je svedkom – svedkom toho, že práve v týchto priestoroch zhromažďovali tisíce mužov a chlapcov a odvážali ich na popravu. „Presne ako Osvienčim, desivé je však to, že sa to dialo polstoročia od holokaustu,“ hovorí Bán.

Na Balkán, ale aj do iných krajín, sa vracia pravidelne, už roky. Nie je idealista, veci a vzťahy sa snaží vidieť reálne. A všetko, aj pochybné dohody sú podľa neho lepšie, než ostrá vojna v ktorej sa zabíja. „V krajinách, kde sa na jednom území stretávajú rôzne náboženstvá a etniká, pričom všetky naň majú rovnaký nárok, tam to nikdy nebude ideálne. Ale verím, že časom sa ľudia naučia, že ich nárok je spoločný, že jedni nemôžu vyhnať tých druhých. Zdá sa mi, že aj na Balkáne to začínajú chápať,“ hovorí.

Mohlo by to znieť optimisticky, no pri pohľade na súčasnosť vôbec nie je optimistický, naopak. Keď sa pozerá na svet spred dvadsiatich piatich rokov, kde sa začínajú príbehy v jeho knihe, má pocit, že stále opakujeme tie isté chyby, ba robíme ich ešte viac. „Obrovský nárast populistov, radikálov a demagógov – to sme tu nemali od druhej svetovej vojny. Vlani, keď som sa začiatkom leta vrátil z Grécka, napísal som text o tom, že takúto Európu sme tu ešte nemali a žiaľ, zdá sa mi, že som sa nemýlil. Už vtedy som tušil, čo sa bude diať. A znepokojuje ma, že na to všetko reagujeme hystericky a emotívne na základe poloprávd, lží a pochybných zdrojov, ktoré nepracujú s faktami.“

Andrej Bán, Kosovo 2007.
Andrej Bán, Kosovo 2007.

Andrej Bán, Haiti, 2010.
Andrej Bán, Haiti, 2010.

Stále kráčajú ďalej

Knihu fotografií a reportáží Andreja Bána uvádza britský fotograf Chris Steele-Perkins veľmi výstižnou charakteristikou – „Andrejove fotografie ukazujú svet rozštiepený, ale nezbavený nádeje, nerozbitý úplne“.

A tak to naozaj je, napriek množstvu utrpenia pri mnohých záberoch preniká do popredia aj čosi iné než nenávisť či neprávosť. Akási vôľa žiť, kdekoľvek na svete, vôľa a sila kráčať ďalej. Napriek všetkému. Na mariánskej púti v Levoči, alebo uprostred troskami zasypaného Japonska po ničivom zemetrasení. V Albánsku, kde stovky detí žijú zatvorené doma, v strachu pred krvnou pomstou, ktorá je stále bežnou praktikou, alebo v Gruzínsku, kde v zabudnutí a úplnom provizóriu žijú vysťahovalci z Abcházska.

„Je to príbeh o ľuďoch, ktorí po ťažkej životnej situácii hľadajú domov. Vojna je len jedna forma ich utrpenia, a domov neznamená iba budovu z tehál, nie je to materiálny pojem, ale aj mentálna kategória – sú to vzťahy, city, pocit bezpečia,“ hovorí Andrej Bán.

Väčšina z týchto fotografií vznikala pre slovenské, české či zahraničné časopisy a noviny. Andrej Bán z nich neplánoval urobiť knihu, iba sa mu v priečinku hromadili fotografie, ktoré považoval za nadčasové a teraz nastal čas vydať ich. „Nie je to žiadna bilančná kniha, to by znamenalo, že už nechcem pokračovať, alebo plánujem urobiť nejakú zásadnú zmenu a tak to nie je. Bol by som rád, ak by mi bolo umožnené, aby som toho ešte veľa urobil. Stále mám chuť a silu,“ hovorí.

Andrej Bán, Afganistan, 2009.
Andrej Bán, Afganistan, 2009.

Tulák a svedok

Na cesty chodí najradšej sám. „Som osamelý tulák a svedok, tak sa mi pracuje najlepšie,“ hovorí Bán. Pomocníkov vyhľadáva iba na tlmočenie, ak je v krajine, kde sa nedohovorí. Ako jeden z mála fotografov zároveň aj píše, považuje to za prirodzené, nerozlučné. K písaniu ho ešte v 90. rokoch motivovala redakcia Mladého světa, kam posielal svoje fotografie. V tom čase fotil náboženské púte, oni chceli sériu jeho fotografií uverejniť, no potrebovali k nej aj súvislý text. „To bol môj prvý dlhší text, odvtedy ma v tom povzbudzovali a ja som začal písať,“ hovorí.

Mnohí mu vravia, že sa to nedá, že písať aj fotiť je nemožné, ale nie je to pravda. „Text a fotografie sú pre mňa jedna výpoveď, ktorú akurát rozdelím na obraz a text. Nepovažujem fotografiu alebo text za čosi viac než to druhé, a ani ja sa necítim byť viac fotografom ako reportérom alebo opačne,“ vysvetľuje.

Napokon, písané reportáže tvoria asi tretinu novej knihy, sú v pôvodnej verzii, v akej vznikli, respektíve – v akej boli v minulosti publikované. Sú radené v troch blokoch chronologicky – od Ukrajiny v roku 1996 až po text s názvom Z pekla do pekla z gréckeho ostrova Lesbos, kam v gumených člnoch prichádzajú tisíce utečencov z Turecka.

Ľudské príbehy v ťažkých situáciách sú podobné všade na svete, hovorí Andrej Bán. „Svet vďaka fotografiám nie je lepšie miesto na život, no vieme aspoň, aký bol a aký je. Verím, že v záplave obrázkov z agentúr a sociálnych sietí má naďalej zmysel ísť osobne do terénu a priniesť príbehy, svedectvo.“

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie